Žilinský Večerník

Tieto výročia si budeme celý rok pripomínať rozhovormi s ľuďmi, ktorí k nim majú čo povedať. Dnes začíname rozhovorom (jeho zostručneným prepisom) s predsedom Česko-Slovenského výboru Michalom Petrovičom Slovanským, ktorý bol v Žiline na návšteve u svojho kolegu, profesora Karola Honnera. 

Na začiatok by sme mohli vysvetliť, čo je to vlastne ten Česko-Slovenský výbor. Pokúsite sa o to?
Prvý ČSV založil Milan Ras­tislav Štefánik v roku 1917 v Amerike, keď robil nábor do légií. Dnešný Česko-Slo­venský výbor bol obnovený v čase, kedy zanikalo Česko­Slovensko. Prvým predsedom bol súčasný český prezident Miloš Zeman. Prvé stretnutie sme mali ešte pred zánikom ČSFR, v nedeľu 22. novem­bra 1992. Ďalšie nasledova­lo len pár hodín po tom, ako vo Federálnom zhromažde­ní odhlasovali zánik Česko­Slovenska. Bolo to v stredu 25. novembra 1992. Vtedy sme sa tam zišli nominanti politických strán, ktoré v tom čase boli v parlamente. Ja som bol nominovaný za So­ciálnodemokratickú stranu Slovenska, ktorú pred svojím smrteľným zranením viedol Alexander Dubček. Nikdy som však nebol jej členom, ani čle­nom žiadnej inej strany.

Aká je úloha Česko-Sloven­ského výboru dnes?
Snažíme sa o česko-sloven­skú spolupatričnosť. Reali­zujeme rôzne besedy, podu­jatia, prednášky. Ja som sa hneď od rozdelenia sna­žil o obnovenie súťažných stretnutí v najpopulárnejších športoch – vo futbale a v ho­keji. Po zániku spoločného štátu však k tomu nebola ži­člivá atmosféra. Až vlani sa, napríklad, uskutočnila obno­va Československého pohá­ra vo futbale – a to pod ná­zvom Superpohár. Hralo sa v Uherskom Hradišti 23. júna a po predĺžení vyhral na pe­nalty FC Zlín nad Slovanom Bratislava. Pozitívne je, že v kultúre k prerušeniu čes­ko-slovenských stykov ne­došlo. Divadlá, alebo aj iní umelci, sa stále stretávajú a spolupracujú.

Aký je váš názor na rozde­lenie Československa pred 25 rokmi?
Samozrejme, aj ja uznávam, že každý národ má nárok na sebaurčenie. Ale páči sa mi názor Vlada Čecha, ktorý tvr­dil, že spravovať si svoje veci sám je síce krásne, ale do­kázať spolupracovať je ešte o trochu viac. Zoberte si, na­príklad, Švajčiarov. Majú rôz­ne jazyky a napriek tomu je to jeden rešpektovaný a uznávaný štát. Pritom Že­nevčanovi nevadí, že Ženeva nie je hlavným mestom štá­tu. Alebo také Nórsko, ktoré má dve oficiálne verzie spi­sovného jazyka.

V zahraničí náš rozchod oceňujú ako vzorový prí­klad. Súhlasíte?
Bolo to len relatívne pokojné rozdelenie. Málokto si dnes pamätá, že na protest sa upá­lil Jozef Aszmongyi. Pochá­dzal z východného Slovenska a žil v Hasine na Nymbur­sku. Svoj život položil po­dobne ako Jan Palach. Ľu­ďom dal tým výzvu, aby bolo Československo zachova­né. Takže až tak celkom po­kojné to rozdelenie nebolo. Spomenúť môžeme aj zná­mu stredoškolskú profesor­ku Katarínu Herrmannovú, ktorá sa vyjadrila, že pri zá­niku Česko-Slovenska v roku 1992 stratila vlasť po štvrtý raz (predtým v rokoch 1938- 1939, 1948 a 1968). Áno, je pravda, že nedošlo k vojne, takže relatívne to delenie Mečiar s Klausom zvládli, keď sa dohodli aj na spôsobe de­lenia majetku. Ale keď boli snahy v Quebecku, v Belgic­ku, v Škótsku, alebo v Kata­lánsku, o odtrhnutí bez refe­renda ani nepomýšľali. Som presvedčený, že keby bolo v roku 1992 na Slovensku aj v Česku referendum, ani jed­ni, ani druhí by sa nevyslovili za rozdelenie. Ja dnes hovo­rím, že tu oslavujeme niečo, čo väčšina ľudí ani nechcela.

Je snahou Česko-Sloven­ského výboru obnovenie spoločného štátu Čechov a Slovákov?
Na predsedníctve bola reč aj o tejto možnosti, keď to je­den náš člen presadzoval. Ja sám som kultúrne aj biologic­ky Čechoslovák. Moja mama bola Češka a na Slovensko prišla ako stredoškolská uči­teľka slovenčiny. Osobne som preto zánik Československa veľmi ťažko niesol. Ale ak naša generácia nedokáza­la Česko-Slovensko udržať, tak nepovažujem za reálne, aby dnešná mladá generácia, ktorá nemá v Česko-Sloven­sku korene, sa o niečo také snažila. Nepovažujem to za reálne a takéto ciele si ne­dávam. Naším cieľom je čo najužšia spolupráca, súčin­nosť a styky dvoch národov.

Uvažujete aj o nejakej ofi­ciálnej forme, na ktorej by mohla byť táto spolupráca uskutočňovaná?
Prednedávnom sa mi do rúk dostal materiál tzv. Severskej rady. Je to medzinárodná or­ganizácia, založená na spo­lupráci parlamentov severo­európskych škandinávskych štátov, ktorú majú zmluv­ne podchytenú. Keby sme do niečoho takého chceli ísť, muselo by sa to poriadne pri­praviť. Ja však dnes nevidím hlad po nejakej inštituciona­lizácii takejto spolupráce, ale skôr po jej obsahu.

Aké najbližšie kroky pripravujete?
Pred dva a pol rokom sme na sneme ČSV výboru prijali náš základný najbližší cieľ, a tým je zasadiť sa na Slovensku o to, aby bol uzákonený štát­ny sviatok na počesť vzni­ku Česko-Slovenska a v ČR sa zase chceme zasadiť o to, aby bol uzákonený význam­ný deň na počesť slovenské­ho národa. Mal by to byť 30. október, teda výročie Dek­larácie slovenského národa, ktorou sa v roku 1918 sloven­ský národ, prostredníctvom zástupcov všetkých sloven­ských politických strán, svo­jich najvyšších predstavite­ľov, prihlásil k spoločnému štátu. Jeho vznik podpísal za Slovensko v Prahe už 28. ok­tóbra Vavro Šrobár.

Nebolo by tých štátnych sviatkov na Slovensku už priveľa?
Áno, máme ich veľa. Niekto­ré by však mohli byť zruše­né, respektíve preradené me­dzi pamätné dni SR. V roku 2011 som napísal podklado­vý materiál pre úpravu záko­na o štátnych sviatkoch a tam som navrhol ustanoviť 28. október za štátny sviatok SR na počesť vzniku Česko-Slo­venska a zároveň zrušenie
štátneho sviatku 1. septem­bra – Dňa Ústavy SR. Doplňu­júco sme v ČSV navrhli zrušiť ako deň pracovného pokoja na Slovensku 15. septembra – Sedembolestnú Pannu Má­riu. Diskutujeme o možnosti, aby štátny sviatok SR bol 30. októbra. Jednou z otvorených možností je aj to, že by štát­nym sviatkom bola vždy po­sledná októbrová sobota, ale­bo nedeľa, takže by sa žiadny zo súčasných sviatkov rušiť nemusel.

Zatiaľ ste s touto snahou príliš úspešní neboli.
Tento rok je storočnica vzni­ku Česko-Slovenska a boli by sme veľmi radi, keby sa to ko­nečne podarilo.

Dnes, najmä z úst politi­kov, často zaznieva, že Slo­venská republika je úspeš­ný projekt. Súhlasíte?
Slovensko je relatívne úspeš­ný projekt. Ale Slovensko je teraz taký malý štát, že všetci jeho susedia sú počtom oby­vateľstva minimálne dvakrát takí veľkí. Česko-Slovensko bol štát medzinárodne uzná­vaný, rešpektovaný. Malo znaky Švajčiarska. Toto sa o súčasnom Slovensku po­vedať nedá. Z medzinárod­ného hľadiska máme oveľa menšiu váhu slova ako bývalé Česko-Slovensko. Nevieme sa vysporiadať so vzdelanos­ťou, slabú úroveň má veda a výskum. Netreba ani ho­voriť o tom, že keď je väčší trh, môžete viac organizovať a napredovať. Zánik Česko­Slovenska nastal krátko po zmene politického systému. Aj ja som v novembri 1989 zanietene štrngal kľúčmi na námestí. Ale nemyslel som si, že sa niektoré veci stanú tak, ako sa stali. Mali sme česko­slovenský priemysel. Máme dnes slovenský priemysel? Železiarne v Košiciach patria Američanom a budú Číňa­nom. Orientovaní sme na au­tomobilový priemysel, ktorý nám ale nepatrí. Kde je dnes československé naše poľno­hospodárstvo? Zakladanie družstiev bolo neférové a ná­silnícke. Ale výsledok bol, v konečnom dôsledku, skve­lý. Česko-slovenské poľno­hospodárstvo bolo pred ro­kom 1989 na skvelej úrovni, boli sme sebestační, ba sme aj vyvážali. A dnes? Jeden bý­valý minister povedal, že na ropu a plyn máme zásobníky. Ale keby nám priškrtili dovoz potravín zo zahraničia, tak o chvíľu nemáme čo dať na stôl. Z tohto hľadiska to nie je so Slovenskom najlepšie.