Fotografii sa venujete prakticky celý život. Už na základnej škole vám uverejnili fotografiu v novinách. Aká bola vaša cesta k fotografovaniu ako takému, niekto vás k tomu priviedol, aké boli vaše úplne začiatky?
Bola to, možno to aj tak interpretovať, šťastná náhoda, že mi otec dal pred odchodom do školy v prírode v štvrtej triede základnej školy do ruky fotoaparát - bakelitovú krabičku Kodak Brownie a do neho jeden film, aby som spravil nejaké fotografie z pobytu. No a podarili sa. Potom to už šlo akoby automaticky ďalej, v siedmej triede ma učiteľ fyziky naučil ako sa vyvoláva film, ako sa robia z neho fotografie, na birmovku som dostal fotoaparát Ljubiteľ 6x6 a v deviatke som už bol triednym fotografom.
Neskôr popri štúdiu na vysokej škole v Bratislave sa vaše obzory rozšírili. Určite aj tým, že ste prišli do väčšieho mesta. Je mesto a jeho život stále tým hlavným motívom vašich fotografií? A prečo ste mu aj dodnes ostal verný?
Mesto, to je život. Mesto to sú ľudia a ich príbehy, často prezentované ich správaním, výrazmi ich tvárí. Nekonečná inšpirácia, ktorá ma núti zachytiť tieto momenty života na médium vo fotoaparáte a následne ich prezentovať vo forme vlastnej interpretácie divákovi. No a, musím sa priznať, je to trochu aj o pohodlnosti, stačí vziať fotoaparát, ísť do ulíc a mať otvorné oči.
Street fotografia je pre vás teda charakteristická. Ale nájdeme vo vašej tvorbe aj iné motívy?
Nie som fotograf, ktorý fotografuje celý život iba jedinú tému. Považujem to za ochudobnenie pohľadu na svet. Možno tí, ktorí sa tak rozhodli, nevidia krásu v celom jej rozsahu, majú akoby klapky na očiach. Ale bez urážky, je to iba môj pohľad na vec, s ktorým oni určite nebudú súhlasiť. Fotografujem aj klasickú krajinu, hľadám v nej aj rôzne formy abstrakcie, mestskú krajinu s jej architektúrou, reportáž, ale viac z pohľadu cez zákulisie
Ste verný čiernobielej fotografii. Čo vám na nej učarovalo a ak náhodou idete do farieb, tak pri akom type fotografií zvolíte aj farebnú škálu?
Aj čierna a biela, odtiene šedej, to sú tiež farby (aj keď niektorí ich za farby nepovažujú). Ja vidím prednosť čiernobielej fotografie v jednoduchosti interpretovania informácie divákovi. Farba niekedy rozbíja scénu, odvádza pozornosť od hlavného motívu, ktorým chce autor diváka zaujať. Farbu volím hlavne v abstraktnej časti mojej tvorby, prípadne tam, kde jej nie je veľa a jej priznaním umocním výpovednú hodnotu fotografie. Na mojej výstave, ktorá práve prebieha v Rosenfeldovom paláci v Žiline si to môžete v reále pozrieť.
Ako sme už spomenuli fotografujete mesto, život v ňom, ľudí. Dá sa povedať, aké objekty sú vám najbližšie. Sú to ľudia, budovy, či len vhodný okamih?
Zaujíma ma hlavne živá fotografia, teda ľudia. Samozrejme snažím sa, aby to neboli len náhodné“cvaky“, niekedy čakám s pripraveným fotoaparátom na vhodný okamih, ktorý sa snažím vopred predvídať. Na výstave sú to fotografie, kde som si počkal na ten správny okamih a až potom stlačil spúšť. Myslím, že sa mi podarili mnohé zábery s „pridanou hodnotou“, ktorú fotografia musí mať aby diváka zaujala.
Za tie roky ste sa určite posunuli, či už v tvorbe alebo aj v technike. Akú využívate najčastejšie?
Začínal som s tým fotoaparátom Kodak Brownie-formát 6x4,5 cm, následne som vystriedal mnoho typov fotoaparátov či už pre formát 6x6, kinofilm ....Teraz už viac ako 15 rokov používam digitál, v súčasnosti SONY Alfa 6500- formát APSC. Je malý, pohotový, ľahší ako môj fullframe CANON 5D a robí krásne fotky, ale to závisí určite aj od jeho majiteľa.
Máte na konte množstvo ocenení, ale predsa je niektoré, ktoré si obzvlášť ceníte?
Sú to rôzne ocenenia, či už zo súťaží v zahraničí konaných pod patronátom medzinárodnej organizácie fotografov FIAP (Fédération Internationale de l' Art Photographique), ktorej som zástupcom pre Slovensko, ale aj zo súťaží AMFO. Mimoriadne ma teší skutočnosť, že moje fotografie boli súčasťou výstav v Číne, Maroku, Nórsku, Francúzsku, Južnej Korei , Grécku a v mnohých iných krajinách.
Ste členom fotografického klubu Obzor, ale roky ste sa v tejto oblasti venovali aj mládeži. Ako postupom času hodnotíte aktuálnu úroveň tejto umeleckej oblasti? Kde sa podľa vás fotografia posunula, a naopak, čo sa podľa vás v tomto smere nikdy nezmení a ostane takou tou dobrou klasikou?
Všetko sa vyvíja, fotografia nie je výnimkou. Tak ako sme my, generácia 50-tych, 60-tych 70-tych rokov vyrastali na klasickom prístupe vo fotografii, tak sa mladá fotografia vyvíja úplne ináč, ináč chápe svet, sú tu neobmedzené možnosti využitia techniky, softvérovej manipulácie nasnímaného obrazu, ba dokonca sú obrazy často (zámerne v tomto prípade nepoužívam pojem fotografia) vytvárané iba softvérovo. Všetko čo je okolo nás ovplyvňuje vývoj nášho myslenia, vývoj mozgových pochodov a to sa odzrkadľuje v trendoch tejto doby. Nás, skôr narodených, to- myslím si- až tak neovplyvňuje. Priznám sa, občas sa mi zdá, že autor,len aby bol zaujímavý, používa niekedy úplne akoby „na hlavu postavené“ prvky v obraze. Je tu , podľa mňa na mieste otázka, ako dlho prežije takéto dielo v čase, kým zapadne do zabudnutia ( ......ale veď aj Salvatora Dalího zo začiatku zatracovali...sám si oponujem)
Aktuálne môžu návštevníci Rosenfeldovho paláca vidieť vašu sólo výstavu pod názvom Pominuteľnosť okamihu. Čo všetko na nej vystavujete? A priblížte nám prečo ste zvolili tento názov.
Výstava má dve časti, časť venovanú abstraktnej fotografii, reálne abstraktnej, nevytváranej a ani nemanipulovanej softvérovo, tá je vo farbe (dôvody sú uvedené vyššie). Prezentujem práce, ktorými vyzývam diváka, aby sa zamyslel „čo tým chcel autor vlastne povedať“, aby v nich hľadal to vlastné, čo tam vidí on- divák. Kto chce vedieť, čo v tých obrazoch vidím ja, ten si prečíta názov fotografie.
Druhá, podstatná časť výstavy, je venovaná živej fotografii „street“ fotografii. V rámci tejto časti je pár fotografií s názvom analógia, prípadne niekoľko inscenovaných fotografií. Ku živej fotografii pripomeniem výrok Herakleita: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“. Preto ten názov Pominuteľnosť okamihu. Toho okamihu, ktorý som sa pokúsil zvečniť natrvalo v prezentovaných prácach. A ešte ku otázke, ktorú som dostal v súvislosti s tým, že sú na záberoch žijúci ľudia, či som si od nich pýtal vopred povolenie...( známy zákon GDPR ). Tým pýtajúcim sa odpovedám, že street fotografia s vopred si vypýtaným povolením nikdy nebude existovať. S úctou a poďakovaním všetkým, ktorí výstavu finančne podporili, ktorí mi ju pomohli pripraviť a zrealizovať so všetkým, čo s výstavou súvisí.
