Venujete sa športu, ktorý nie každý pozná. Ako sa mu darí na Slovensku?
Na Slovensku má stolný tenis pre zrakovo znevýhodnených 20-ročnú tradíciu, ale nikto o ňom v podstate nevie. Nie je natoľko v povedomí médií, aby sa oň zaujímala mládež a sponzori.
Ako dlho sa mu venujete vy a aký je váš zrakový hendikep?
Venujem sa mu štyri roky, odkedy sa mi ešte zhoršil zrak. Ten sa mi začal zhoršovať v 28 rokoch a teraz mám len trubicové videnie, teda obmedzené zorné pole zamerané akoby na jeden bod. Pri stolnom tenise mám ale úplne zakryté oči.
Hráte za klub Mšk Žilina B. Úspechy v showdowne na slovenskej, ale i českej pôde sa iba zriedkavo nespájajú s vaším menom. Prečo tento rok nehráte ligu?
Protestujem, a až dovtedy, kým neurobí Športová technická komisia (ŠTK) kontrolu a nejaké nové smernice, odmietam hrať. Hráčom ostávam, ale chodím iba na turnaje, nie ligové zápasy. Protest vznikol na základe toho, že som na zápase v Nitre povedal o tom, čo mi v tomto športe prekáža a hlavný rozhodca povedal, že ma na dva roky diskvalifikuje. Ja som povedal, že nemusí, že ja sám hrať nebudem. O tom, že sa aj ostatní hráči tomuto systému postavia, pochybujem. Nič sa totiž nedeje.
V čom je podľa vás problém?
Na celom Slovensku je 7 ligových družstiev a hrajú len 4 hráči. V družstve ich je však viac. Tu sa na zápasy niekedy vyberá nie podľa šikovnosti a kvality, ale podľa priateľstiev. Na celom Slovensku je problém s presadzovaním mládeže, hnevá ma, že ich nemá kto vychovávať a nemajú príležitosť hrať. Tým, že tu nie je rozvinuté žiadne zázemie, nemajú ani motiváciu. Takých, čo by chceli hrať, lebo ich to baví, by som tu našiel veľa. Vo Vrútkach čakajú deti už možno tri roky, kedy si zahrajú. Až teraz, keď som ja odmietol, ich volajú. Ale mohli už tri roky trénovať a hrávať.
Text foto: Dušan Milo (v modrom) reprezentoval Slovensko na ME v Miláne 2012.
Ako je to s peniazmi? Máte dotácie alebo ide skôr o financovanie z vlastného vrecka?
Skôr to druhé. Klub dostáva financie aj zo Sekcie nevidiacich a slabozrakých športovcov Slovenska (SNSŠS), ale to je dokopy nič - pár eur na sezónu pre celý klub, teda štyroch hráčov. Tí ale cestujú na zápasy do piatich krajov. Ak si nezoženieme peniaze sponzorsky alebo nás nepodporí mesto, tá liga jednoducho nemôže existovať. Peniaze nie sú prakticky žiadne. Cez 2 % sme zohnali niečo nad 1000 eur a nakoniec som si musel majstrovstvá sveta platiť sám. Stálo ma to približne 800 eur. Iný si ich ide na dovolenku užiť, ja vezmem to, čo si so ženou ťažko vydrieme, a ideme na zápas. Všetko je len vďaka nej, že mi to dovolí. Je to smutné. Pritom ako členovia SNSŠS musíme každý rok posielať členské, čo je asi 3 eurá. Mne to už pripadá, že sekcia potrebuje, aby tam udržala športovcov len kvôli členstvu. Nič nám nedajú, peniaze nech si zháňame kde chceme, a najlepšie, keď ani nikam nechodíme hrávať.
Rozdeľovanie financií zo SNSŠS závisí vraj od úspechov jednotlivých športovcov. Čo si o tom myslíte?
Na Slovensku nemôže dosiahnuť nikto úspech, lebo mu nikto nedá peniaze, aby mohol hrať. Ako máme nabrať nejaké úspechy, keď je do zahraničia pustený maximálne jeden hráč, resp. len jeden to má zaplatené? Keď sa stanete majstrom Slovenska a idete na majstrovstvá Európy alebo sveta, vidíte, že z iných štátov prichádzajú celé tímy. My keď tam tých hráčov nebudeme dostávať, nebudeme mať body a keď sa tento šport stane paralympijskou disciplínou, nebudú nás tam prizývať.
Minulý rok som bol majstrom Slovenska, sekcia mi preplatila len mňa a sprievodcu. Tohto roku som skončil druhý a zas nastala tá istá situácia. Lenže som tam chcel dostať celý tím, aby sa nám zbierali body i hráčske skúsenosti. I keď sme po fyzickej stránke slepí, nech nie sme slepí aj v snahe pre ten šport niečo urobiť. Požiadal som klub o peniaze, ten mi ich ale zamietol, lebo je to vraj veľmi drahé. Mne to bolo ľúto, lebo majsterka Slovenska zo Žiliny, Evka Kosíková, nemala ako žena napríklad žiaden nárok. Ani jeden hráč nemá na to, aby sa turnajov zúčastňoval za vlastné. A ako máme podchytávať mladých hráčov, keď ich nemá čo lákať? Je to pritom zaujímavý a veľmi pekný šport.
Na čo všetko potrebujete v rámci takéhoto výjazdu peniaze?
V podstate na všetko. Od cesty, cez štartovné, po výbavu a oblečenie. To nedostanete žiadne, ale keď už máte reprezentovať, potrebujete sa nejako obliecť a zosúladiť, ukázať, že ste Slováci. Ja som mal minulý rok šťastie, že nám môj dobrý kamarát Igor Krško prispel všetkým na ošatenie. Čo sa týka štartovného, minulý rok vo Wroclavi sme platili 20 eur na osobu, a to je najlacnejšie štartovné vôbec. Vo Švédsku, Fínsku, Francúzsku je to 500 eur a to sa skutočne nedá z vlastného zaplatiť. A zo strany sekcie je minimum ústretovosti.
Text foto: Reprezentanti Slovenska na Majstrovstvách sveta v Slovinsku 2013, zľava Marek Hlina,
Ľudmila Šišáková a Dušan Milo.
Má showdown šancu dostať sa medzi paralympijské športy, ktoré sú, čo sa týka financovania, preferované?
V roku 2020 má medzi ne vstúpiť. Je však aj veľa športov, ktoré nie sú paralympijské a sú dotované. Je to vec toho, kto prerozdeľuje peniaze. Podľa mňa nie je správne, že niektoré športy sú utláčané. Nerozumiem, prečo to tak funguje.
Čo je riešením?
Možno oddelenie od sekcie, ale na Slovensku som asi sám, čo by som to urobil. Hnevá ma, že sa chválime, že showdown hráme 20 rokov, lebo neviem, čo z toho máme. Oproti tomu, čo sa hrá v zahraničí, to je „šuľkaná“. Pritom to tak nemusí byť, lebo máme veľa kvalitných hráčov. Nikto ich však nezavolá, skôr ich odháňajú. Logicky si potom povedia, že do takej ligy, kde pre nich nikto nič nerobí a každý hľadí len na svoje priority, hrať nepôjdu.
Rád by ste sa sám venovali mládeži?
Som ochotný trénovať hráčov, venovať sa mladým a pomôcť aj pri jednaniach. Dlho som robil podpredsedu v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kvôli športu som ale odišiel a som už len jej členom. Mňa baví táto hra a radšej by som trénoval a zveľaďoval sa, chodil spolu s tímom do zahraničia reprezentovať Slovensko. Ale i keď som minulý rok povyhrával viacero turnajov, nikto o tom nevie.
Minulý rok ste okrem iného vyhrali putovný pohár v Brne. Plánujete ho o pár dní obhájiť?
Áno, to bol jeden z tých väčších úspechov, tam sa chystám 5. októbra. Teraz v sobotu idem na medzinárodný turnaj do Olomouca, kde som minulý rok skončil tretí. Hrať s Čechmi je pre nás predsa už čosi viac, lebo Vospěl, Sícha, Křiváčková, David či Michelfaith chodia i na medzinárodné turnaje do Švédska. Vospěl je napríklad v prvej európskej päťke a ja som ho tu na Top Československa nabil suverénne 2:0. Keď sa mi takto darí, som rád. Majstrovstvá sveta v Slovinsku mi ale nevyšli, tam som sa psychicky rozsypal. Mali sme trampoty s lekárskymi prehliadkami a mierami pálok, ktoré som ešte polhodinu pred zápasom brúsil, inak by neprešli. Prvý deň som zlyhal, až druhý deň som chytil svoju fazónu. Všetko som vyhrával a pri šiestom, poslednom zápase, som sa rozplakal. Uvedomil som si, že deň predtým „som tu nebol“. Mohol som dopadnúť lepšie, mal som na druhé miesto. Je to však aj o skúsenostiach. Škoda, že na Slovensku zatvárame dvere hráčom, aby mohli tieto skúsenosti naberať.
Veronika Cvinčeková
Snímka autorka, www.showdownslovakia.sk
