Prečo ste sa začali venovať práve detským ihriskám?
Rodičia nás vždy viedli k hrám, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou nášho života, takže vzťah k nim vo mne asi driemal odmalička. Pred 8 rokmi som zmenil zamestnanie a začal robiť revízneho technika výrobných zariadení, pretože som predtým pracoval so strojmi a autami. No a na jednom školení vsunuli do programu aj kontroly detských ihrísk, čo ma zaujalo natoľko, že som sa im začal venovať.
Vidno, že pribúdajú všade okolo...
Áno, preto som absolvoval školenie na TUV SUD Slovakia, kde som získal oprávnenie na vykonávanie hlavných ročných kontrol, opravy a údržbu detských ihrísk. Je cítiť, že spoločnosť chce deti dostať vonku a je to dobre. Nevznikajú len ihriská pre najmenšie deti, ale aj rôzne multifunkčné, minifutbalové, workoutové. Dosiaľ práve na takéto ihriska nikto nerobil školenia, sám som si prekladal normy a zháňal materiály. Každý by sa však mal snažiť mať na ihriskách len toľko zariadení, o koľko sa vie starať. Mnohé drevené treba natierať, opravovať, na niektorých doslova trčia klince a rozpadávajú sa. Ak prevádzkovatelia nemajú na opravy peniaze, nech ich radšej zrušia.
Netrpíte profesionálnou deformáciou, keď napríklad sedíte v záhradnej reštaurácii, ktorej súčasťou je ihrisko?
Trpím. Aj keď niekde ideme s rodinou, vopred ma varujú, aby som nehľadal chyby na ihriskách. Všetci oddychujú a ja pozerám, či je tam všetko v poriadku. Vidím, že častokrát ani novopostavené ihriská nezodpovedajú normám. Vnímam, že aj v okolí Žiliny je veľa takýchto zariadení a prevádzkovatelia si myslia, že to vyriešia tabuľkou „vstup na zodpovednosť rodičov“. Za ihrisko ale zodpovedá prevádzkovateľ, a keď nie je jasné, komu ihrisko patrí, tak majiteľ pozemku. Tabuľka v prípade problému nič nevyrieši.
Zvyknete aj zasiahnuť?
V jednej reštaurácii som videl ihrisko hneď vedľa parkoviska. V istom hoteli bola zas na 2. poschodí interiérová šmýkačka s oknom, ktoré mohli deti ľahko otvoriť, inde bol priestor pádu z hojdačky v šípových ružiach. Takých prípadov je viac. Diskrétne si vždy zavolám prevádzkara a upozorním na nedostatky, považujem to za svoju povinnosť. Raz som narazil na úplne zdevastovanú trampolínu s nebezpečnými predmetmi okolo a vtedy som prevádzkarovi povedal, že ak ju okamžite neodstráni, zavolám inšpekciu. Vo väčšine prípadov ale dôjde k náprave, mnohí dokonca dajú na moje rady pri rozmiestňovaní hracích prvkov.
Nesúvisí to úplne s detskými ihriskami, no v okolí Žiliny je v prírode mnoho veľkých hojdačiek. Sú bezpečné? Kto je v prípade nehody zodpovedný?
Je ich veľa a sú väčšinou nebezpečné. Ak si niekto niečo podobné postaví doma, je to na jeho zodpovednosť. Ale na verejnom priestranstve by sa niečo podobné nemalo stavať. Keby sa stalo nešťastie, niekto má problém. Ani starosta nemôže povedať, že mu to nepatrí, že to nepostavil. Ak je to v katastri obce, je za to zodpovedný. Na jednej škole mali podobnú hojdačku, samozrejme, mal som námietky, no tvrdili, že ju majú pod kontrolou. Sledoval som popri práci, ako z nej tínedžeri skákali a robili saltá. Mnohí sa pri skoku zachytili na hojdačke, jeden dokonca spadol z výšky 4 metrov. Mali síce dobrú dopadovú plochu, ale len šťastnou náhodou mladík dopadol tak, že si vážne neublížil.
Vyrastali sme na prašiakoch a železných preliezkach pri panekákoch... Čo poviete na tento argument?
Veľa ľudí to skutočne hovorí. Ja ale oponujem otázkou, či sa tiež stále vozia na starej Škode 100. Vnímam pozitívne, že prostredníctvom ihrísk v deťoch rozvíjame estetické cítenie a že sa v príjemnom prostredí môžu hrať. V rámci cyklo potuliek po Česku a Slovensku sme zavítali aj do Nového Jičína na víkend rozprávok, ktorého patrónom býva Jiří Lábus. Pri tejto príležitosti povedal, že keď máme pekné a dobré detstvo, nič nebráni tomu, aby sme mali pekný a dobrý život. Je to tak, ak sú deti dobre vychované, nemôžu byť zlé. Keď sa ale vrátim k tým kovovým preliezkam, sú dané rozmery určitých otvorov. Aby sa napríklad nezakliesnil palec a bol voľný, má mať otvor 25 mm, ak nie je, má sa otvor zaslepiť, respektíve uzavrieť. Rozmery sú určené aj pre trup a hlavu. V jednej škôlke, keď som na to upozorňoval, naozaj pani riaditeľka potvrdila, že pred pár dňami takto museli skutočne komplikovane vyslobodzovať jedno dieťa, ktorému v preliezke ostala zakliesnená hlava.
Je povinnosť dať ihrisko skontrolovať zakotvená v nejakom zákone?
Revízie nie sú povinné, len odporúčané. Reagujú na to najmä škôlky, pretože ihriská slúžia tým najmenším. V roku 2019 bol síce vydaný zákon, no najskôr bol veľmi komplikovaný a napokon ho vláda úplne zrušila. Kontrola v rozumnej miere by určite mala byť, no mnohí prevádzkovatelia ani nemajú záujem ju urobiť, pretože na správu od revízneho technika by už museli reagovať. Všetko je na dobrovoľnosti.
Chodíte po celom Slovensku. Koľko ihrísk je v okolí Žiliny?
V rámci Žiliny a jej mestských častí je ich približne 100. Ja mám v rámci mesta pod kontrolou 30, najmä však v škôlkach a školách. Tam sa o ihriská, vo väčšine prípadov, naozaj starajú. Horšie je to v niektorých obciach, kde sú mnohé ihriská zhotovené svojpomocne, bez znalosti noriem a bezpečnostných opatrení. Všetko musím premerať, zapísať, preštudovať, vyhodnotiť. Stane sa aj to, že natiahnem okolo neho pásku a pošlem zodpovednému vyjadrenie, že ihrisko je životu nebezpečné.
Priblížte nám, čo všetko kontrolujete?
Každé detské ihrisko musí spĺňať základnú normu, všeobecné požiadavky a skúšobné metódy. Ale aj na každom hracom prvku samostatne kontrolujem ďalšie parametre. Osobitná norma je na hojdačky, šmýkačky, lanovky, kolotoče, kývavé zariadenia, akými sú napríklad pružinové hojdačky, sieťové preliezky, ale robím tiež revíziu bezpečnosti materiálov a dopadovej plochy. Všetky zariadenia a povrchy by mali minimalizovať úraz. Nesmú mať ostré hrany a nebezpečné predmety. Nie všade je všetko vhodné. Musí byť dodržaný priestor pohybu aj pádu, čím je hrací prvok vyššie, tým väčšia plocha pádu musí byť a aj rôzny tlmiaci materiál. Napríklad do výšky pádu 1 meter vyhovuje trávnik, potom piesok, jemný štrk, kôra nie je veľmi vhodná a napokon syntetické materiály. Detské ihriská majú maximálnu výšku pádu 3 m. Moderné sú napríklad antikorové šmýkačky, ktoré tiež nie sú vhodné na hocijaké miesto. Ak je takáto šmýkačka na slnku, spustené surové vajíčko vám môže dopadnúť uvarené, taká môže byť horúca.
A čo ak treba niečo opraviť?
Snažím veľa vecí urobiť sám. Neskromne môžem povedať, že som zručný a keď idem na kontrolu, vždy mám v aute veľa spojovacieho materiálu, madlá, rúčky a čo treba, na mieste opravím. Raz mi jeden riaditeľ školy na južnom Slovensku volal, že na kamerách zo školského dvora videl, koľko času som zariadeniam a ich opravám venoval, a preto by bol rád, aby som prišiel opäť. Takéto uznanie si veľmi vážim.
Vyrábate aj sám nejaké zariadenia?
Áno, predovšetkým náučné prvky. Napríklad drevená zvonkohra je vyrobená z drevených kolíkov rôzneho typu aj s ľahkým dreveným kladivkom. Kocky so zvieratami sa točia na osi, kde deti vytvoria skupinu zvierat. Na magnetickej slepej mape Slovenska sú obrysy krajských miest a okolité štáty, ktoré deti magnetkami označujú. Na tabuľu s obrazmi stromov a kríkov deti pripínajú listy a plody ku konkrétnym stromom. No a tabuľu na kreslenie s kriedou vieme osadiť buď samostatne, alebo ako druhú stranu spomenutých prvkov. Vyrábam aj chodník pre bosé nohy, ktorý sa skladá z viacerých častí s rôznymi materiálmi - pieskom, kôrou, jemným štrkom, lanom či inými, pričom na začiatku aj na konci sú rohože na očistenie nôh a dá sa po sezóne jednoducho zložiť.
Po Žiline vidieť na sídliskách maľované ihriská. Aj to je vaša práca?
Áno, aj naša. Okrem niektorých maľovaných ihrísk pre školy a škôlky sme maľovali najviac pre mesto Žilina. V roku 2021 sme dostali objednávku na Smrekovej ulici a pred ZŠ Limbová. Páčilo sa to, tak vlani pribudli objednávky na 6 maľovaných plôch – na Solinkách na Smrekovej a na Vlčincoch na Karpatskej, Tatranskej, Gerlachovskej, Trnavskej a Piešťanskej. Väčšiu zásluhu má na nich manželka Katarína, ktorej umelecké cítenie sa odzrkadľuje aj na projektoch.
To je milá práca...
Najkrajšie je na nej to, keď vás každý deň pozorujú nielen deti a rodičia, ale všetky vekové kategórie a okoloidúci sa pri pohľade na vaše dielo usmejú. A keď sa otvorí pre verejnosť, je to naopak. My si niekam sadneme a sledujeme deti. A a to je najväčšia odmena. Veď na takýchto hrách sme vyrastali. Sú tam rôzne prvky na skákanie v tvare rakety, šaša, zvieratiek a podobne. Zakomponovali sme do nich abecedu, prvočísla, buzolu. Vo veľkom Človeče nehnevaj sa sú figúrkami deti. Ak nemajú kocku, hádžu do kruhu s číslami kamienkom.
Využívate aj inde manželkin talent?
Manželka pekne kreslí, tak niekedy i skrášli stenu, múrik alebo drevený domček v areáli škôlky. Pripravuje tiež remeselné hodiny v školách a škôlkach, kde učí deti zdobiť perníky alebo vyrábať dekoratívne predmety z papierových roliek. Takže zapája sa celá rodina, ak treba, pomáha aj syn Tomáš a dcéra Eva, kým bývala v Žilne tiež.
Máte už v pláne niečo nové?
Na svoje plány by som potreboval ešte dva životy. Už teraz má pre mňa deň málo hodín. Nič špeciálne zatiaľ nepripravujem, to vždy príde samo, tak sám sa nechám prekvapiť.
Vizitka Miroslav Jančařík
Rodina: manželka Katarína, dcéra Eva, syn Tomáš, vnučky Eva a Katarína
Záľuby: šport, turistika, plávanie a bicyklovanie. Ak spomeniete nejaké miesto v Česku alebo na Slovensku, je veľmi pravdepodobné, že som tam bol na bicykli. Okrem bicykla je to rezbárstvo. To je môj najväčší koníček.
Najkrajšie miesto na Slovensku: Tým je každý kút Slovenska, nedokážem vybrať jednu lokalitu. Ale hory okolo Žiliny sú krásne. Môj otec bol vojak a v rámci povolania ho neustále presúvali, no keď prišiel do Žiliny a rozhliadol sa okolo, tak povedal, tu chcem ostať.
Najkrajšia ľudská vlastnosť: úprimnosť a láska k ľuďom, vôľa pomáhať si
Najhoršia: závisť a faloš
Najlepší relax: na bicykli. Už v máji vyrážame na Moravu 14-členná partia, ktorej základ tvoríme ôsmi kamaráti, čo sme spolu od 5 rokov vyrastali v jednom dvore na Hlinách VIII.
