KRASŇANY. Nehoda, ktorá sa odohrala 7. augusta minulého roku v Krasňanoch, otriasla hádam celým regiónom, ak nie Slovenskom. 16-ročný Miško počas bláznenia na záhrade náhle ochrnul. Ako skákal s rozbehom do bazéna, prudko sa odrazil a namiesto bazéna trafil hlavou plech a upadol do bezvedomia. V tom čase sa na záhrade nachádzal aj jeho 10-ročný brat Jakub, ktorý za starším súrodencom ihneď skočil do bazéna a snažil sa ho udržať nad vodou. V tomto okamihu sa celej rodine zmenil život.
10-percentná šanca
Miškova prognóza nebola priaznivá. Ochrnuli mu horné aj dolné končatiny. Otcovi piatich detí, ktorý je na výchovu sám, sa zrútil celý svet. „Pre mňa to bolo to najhoršie, čo sa mi v živote doteraz stalo. Najmladší syn sa narodil s rázštepom pery, od malička musel absolvovať rôzne operácie a teraz toto,“ vyznal sa zo svojich pocitov počas nášho stretnutia v decembri Miškov otec Pavol Ripel.
Pripomeňme, že na začiatku nemohol Miško ani sám dýchať. Bol napojený na pľúcnu ventiláciu. Po dvoch týždňoch mu zaviedli tracheostómiu. Po vyšetrení na magnetickej rezonancii doktori skonštatovali, že Miškova miecha je poškodená na 90 % a nevládny zostane do konca života – nebude sám dýchať, hýbať rukami ani nohami. To, že mal Miško len 10-percentnú šancu na uzdravenie, bolo žalostne málo. Kým mnohí by nad takýmto stavom možno už hneď na začiatku zlomili palicu, Miškovmu otcovi to nedalo a začal sa boj o jeho uzdravenie. Veľkou mierou k tomu prispel aj sám Miško, ktorý je veľký optimista a bojovník.
„On to mal od začiatku v hlave usporiadané tak, že sa uzdraví, že bude chodiť. A tak to doteraz je. Miško je jednoducho taký náš smejo, každý si ho hneď obľúbi,“ opisuje jedno zo svojich piatich detí otec Pavol.
Každý deň zázrak
Keď sme rodinu Ripelovcov navštívili minulý týždeň u nich doma v Krasňanoch, konečne sme mali možnosť stretnúť sa aj s Miškom (v decembri, počas našej prvej návštevy, bol na liečení v Kováčovej, pozn. autorky). Bolo to veľmi príjemné, optimistické popoludnie. Ruku na srdce: na rečiach, že je Miško veľký „pohoďák“, je naozaj veľký kus pravdy!
„Miška máme momentálne na dva týždne doma, potom ho zas čaká dvojtýždňová rehabilitácia v súkromnom medicínskom centre v Piešťanoch. Vo februári sa vrátil z Kováčovej a odvtedy chodí pravidelne do Piešťan, pretože musí veľa cvičiť. V septembri ideme na rehabilitácie do Rakúska a od októbra opäť nastupuje na trojmesačný pobyt do Kováčovej,“ rozpráva otec Pavol.
Po roku od nehody urobil Miško veľké pokroky. „Keď sa vrátil z Kováčovej, tak ešte jedol s pomôckami, neusedel... Teraz nám sedí už aj bez pásu, stravuje sa sám. Nemusím k nemu chodiť každé dve hodiny, aby som ho otočil na posteli, čo je obrovské plus. Dá sa povedať, že cíti dotyk na kompletne celom tele. Dokonca už vydrží postáť celú hodinu, na začiatku sa neudržal ani tri minúty,“ opisuje veľké zmeny, ktoré sa s Miškom udiali.
Pomoc od neterky
V marci tohto roka sa Miškovej sestre narodila dcérka. Pri pôrode odobrali z pupočníkovej krvi kmeňové bunky a časť z nich vpichli Miškovi. „Povedali nám, že za dva mesiace by sa to malo na jeho stave nejako prejaviť. Aj sa tak stalo. Konečne začal cítiť nutnosť na malú potrebu,“ hovorí Pavol a zároveň dodáva, že takúto transplantáciu by mal Miško absolvovať ešte dvakrát. Sami sú zvedaví, aké ďalšie zázraky sa udejú.
Veľkú zásluhu na tom, kde je Miško teraz, majú aj šikovní fyzioterapeuti, ktorí s ním rehabilitujú takmer každý deň. Miško cvičí všade, či je doma alebo na súkromnej klinike. „Keď som v Piešťanoch, cvičíme od rána do piatej hodiny večera, pol hodiny máme na obed, čiže stále cvičím. Ale po dvoch hodinách mám vždy hodinovú masáž, tak to si užívam, aj čas v kryokomore. Je mi tam naozaj dobre,“ spokojne hovorí Miško.
Keď sa vráti na týždeň či dva domov, tri dni môže oddychovať a potom sa pre neho opäť začína „tvrdá drezúra“. „Chodí k nám fyzioterapeutka zo Snežnice, ale aj my s ním doma cvičíme na žinenke alebo na rebrinách. S cvičením mu pomáha aj jeho kamarátka Vanesska, ktorá veľa cvikov odpozerala práve v Piešťanoch, kam za ním pravidelne chodí,“ nadväzuje na rozprávanie svojho syna Pavol.
Dobrí ľudia
Keď je Miško doma, so starostlivosťou o syna pomáha Pavlovi jeho mama, synovia - Miškovi bratia či priateľka Vanesska a jej rodina „Musím chodiť do roboty, z niečoho žiť musíme. Som veľmi vďačný môjmu zamestnávateľovi, ktorý mi v mnohých smeroch neskutočne vychádza v ústrety. Stále sa nájdu aj ľudia, ktorí sú nám ochotní pomôcť, či už finančne alebo materiálne,“ rozpráva hlava rodiny.
Niekoľkodňový pobyt v súkromnom medicínskom centre, aké navštevuje aj Miško, sa pohybuje v niekoľkých tisíckach eur. Pre rodinný rozpočet, ktorý ťahá otec sám, bez manželky, je to naozaj neúnosná záťaž. „Veľkou pomocou boli pre nás aj dve percentá z daní. Prekvapilo nás, koľko ľudí nám ich posunulo. Či už moji kolegovia, zamestnávateľ, poštárky z Varína, alebo zamestnanci závodov v Gbeľanoch a Tepličke nad Váhom. Naozaj sme boli milo prekvapení, veľmi pekne im za to ďakujeme. A aj ostatným, ktorí nám pomohli a stále pomáhajú,“ srdečne odkazuje Pavol.
Pavol sa teší aj z ďalšej dobrej správy. Po deviatich mesiacoch im konečne poisťovňa schválila príspevok na výťah, ktorý umožní Miškovi samostatne vyjsť von z domu, napríklad na záhradu. „Máme dosť strmé schody pri vstupe do domu. Keď chceme Miška zobrať von, musíme byť minimálne dvaja, aby sme ho zniesli dolu. Keďže už vie sám ovládať vozík, bez našej asistencie, je už viac-menej samostatný. Vďaka výťahu sa bude vedieť dostať na záhradu,“ vysvetľuje Pavol.
Zaslúžená nominácia
Minulý mesiac oslávil Miško 17. narodeniny. Pri tejto príležitosti mu na miestnom futbalovom ihrisku pripravili veľkú oslavu. Miško bol totiž pred nehodou veľký futbalista, futsalista aj futbalový tréner prípravky a žiakov. Okrem rodiny prišli na oslavu aj jeho kamaráti a bol to vraj naozaj skvelý deň. Ak všetko pôjde ako po masle, v septembri sa Miško vráti aj späť do školy.
Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Či sa to dá povedať aj o tomto prípade, sme sa spýtali priamo Miškovho otca. „Dal by som všetko za to, aby bol Miško zdravý. Aby sa toto nikdy nestalo. Každý rodič by si mal vážiť, že má zdravé dieťa. Nás táto skúsenosť spojila. Zistili sme, že nie všetci ľudia sú zlí. Žiaľ, žijeme v dobe, o ktorej je človek presvedčený, že je zlá. Miškovi však toľko ľudí pomohlo... A nielen jemu, ale aj mne, celej našej rodine. Bez ich pomoci by sa toto všetko nemohlo diať,“ konštatuje na záver nášho rozhovoru Pavol Ripel, ktorý bol mimochodom nominovaný v ankete Otec roka 2019. Aj keď titul nakoniec nevyhral, pre svoje deti, ale aj nás je určite otcom roka.
