"Ak je láska soľou života, tak umenie je korením, s ktorým život jednoducho lepšie chutí."
Kedy ste sa prvýkrát začali venovať hre na husle a tancu? Čo vás k tomu inšpirovalo?
Pochádzam z hudobníckej rodiny, kde sme boli so súrodencami od malička vedení k umeniu a najmä hudbe. Každému z nás rodičia vybrali nástroj, ktorému sme sa v detstve začali venovať a pokračujeme v tom doteraz. A hoci ten prvotný impulz vyšiel zo strany rodičov, umelecké cítenie som v sebe mala odmalička a oni mi ho skrz vzdelania pomohli rozvíjať.
Kto vás najviac podporoval v umeleckom raste počas detstva?
Boli to práve rodičia, ktorí boli takými piliermi v tom, aby som to s husľami nevzdávala, nakoľko štúdium je náročnejšie a vyžaduje si veľa úsilia, trpezlivosti a času.
Taktiež to bola aj moja úžasná pani učiteľka Alenka Čičková. Jej trpezlivý a najmä odborný prístup ma posúval vpred počas celých 12 rokov. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na mojich skvelých súrodencov, s ktorými sme vždy zdieľali svoje hudobné dojmy a každý z nich je vo svojom smere neskutočne talentovaný.
Ako si spomínate na svoje roky na Základnej umeleckej škole v Bytči?
Takmer 12 rokov strávených v ZUŠ zanechal vo mne naozaj mnoho. Predsa len, keď dieťa trávi takmer každý deň (niekedy naozaj každý) niekoľko hodín v umeleckom prostredí, má to veľký dopad na vývoj a rast v jeho živote a najmä v pozitívnom zmysle. Dáva to dieťaťu veľký prehľad, vedomosti a samozrejme nové zručnosti.
Nakoľko som v ZUŠ navštevovala dva odbory a niektorí spolužiaci aj viac ako dva, tak sme si vždy s kamarátmi užívali nádherný čas. Či už to bolo na nezabudnuteľných hodinách tanca s pani učiteľkou Renátkou Gálovou, ktoré zanechali vo mne naozaj mnoho a dodnes z toho čerpám, alebo aj na skúškach detskej ľudovej hudby, s ktorou som prežila naozaj nezabudnuteľné chvíle.
K výnimočným spomienkam patrí aj deň, kedy ma moja pani učiteľka Alenka (učiteľka huslí) priviedla do „súboru“, kde som po prvýkrát mala kontakt s folklórnym svetom. Tam sa začala v mojom živote cesta v rámci folklóru a práve vďaka tomu dňu som dnes tam, kde som.
Akú rolu zohralo štúdium na Gymnáziu v Bytči vo vašom rozvoji?
Bol to pomerne veľký krok - prestúpiť zo základnej školy na osemročné gymnázium, ale nakoľko tam študovalo predo mnou niekoľko členov z našej rodiny, vrátane môjho starého otca, ktorý bol jedným z prvých absolventov 11-ročnej školy (dnešné gymnázium), tak rozhodnutie bolo jasné. Som veľmi vďačná, že škola a jej vedenie bolo vždy veľmi ústretové voči umeleckému fungovaniu ich žiakov.
Veľkú rolu zohrala aj naša triedna Lenka Dupkalová Tarabíková, ktorá nás ako kolektív už od primy zapájala do všemožných školských akcií, kde sme spolu s ňou pripravovali kultúrny program. Od nej som sa či už ja, alebo aj moji spolužiaci, mohli naučiť prekonávať nielen trému, ale aj samých seba. Veľakrát z nás dostala aj nemožné, len aby sme sa mohli odprezentovať na podujatiach školy.
Ako a kedy ste sa dostali do súboru Považan?
Pred začatím pôsobenia vo FS POVAŽAN som mala možnosť takmer 5 rokov účinkovať v ĽH DFS MLADOSŤ, ktorý je takou „prípravkou“ Považanu. Keďže po niekoľkých rokoch sa cesty členov ĽH DFS MLADOSŤ postupne rozišli, prišla ponuka začať účinkovať v ĽH FS POVAŽAN, kde účinkujem aj spolu s mojimi dvoma bratmi dodnes.
Na folklóre ma najviac baví jeho rôznorodosť a pestrosť. Najmä v regiónoch, ktoré spracúva nielen náš folklórny súbor, je toho veľa, čo ešte nie je verejnosti známe. Som hrdá na to, že môžem byť súčasťou kolektívu, ktorý sa venuje nášmu regiónu a máme možnosť prezentovať všetky skryté poklady svetu.
A taktiež je to aj kolektív ľudí, s ktorými mám možnosť pracovať a žiť v rámci folklórneho sveta. Sú to všetko nesmierne talentovaní ľudia, ktorí vedia, čo robia a robia to naozaj vynikajúco na vysokej úrovni. Tiež ma veľmi bavia rôzne spolupráce medzi folklórnymi zoskupeniami ako bol napríklad projekt „Po Kysucky“ s ĽH Javorníček a kamaráti alebo hudobná príprava detí v DFS Podžiaranček z Papradna.
Na ktoré svoje vystúpenie alebo úspech ste najviac hrdá?
Určite k úspechom patrí kolektívna výhra v televíznej show Zem Spieva. Keďže kvôli pandemickým opatreniam nebolo možné realizovať natáčanie naživo s divákmi, bolo finále „predtočené“ v rámci striktných hygienických opatrení deň vopred, a následne sa vysielalo finále s moderátormi naživo o deň neskôr a my sme ho sledovali z domu. Pamätám si na moment, kedy náš súbor vyhlásili ako absolútneho víťaza tretej série. Boli to neopísateľné pocity a o to viac, že som tú radosť zdieľala so svojimi bratmi, s ktorými sme na pódiu spoločne účinkovali.
Čo pre vás znamenalo účinkovanie na medzinárodných podujatiach alebo tanečných prehliadkach?
Je to vždy česť zúčastniť sa medzinárodných podujatí, nakoľko vtedy nereprezentujem len seba a súbor, ale taktiež aj rodnú krajinu. Cítim vtedy nesmiernu zodpovednosť a najmä radosť robiť osvetu slovenskej kultúre a umeniu. Myslím, že každý, kto mal niekedy takúto príležitosť, si uvedomuje jej vážnosť a dôležitosť.
Asi najväčšiu hrdosť som zažila na zájazde v Južnej Kórei, kde sme sa ako súbor v roku 2023 zúčastnili Medzinárodného tanečného festivalu pod záštitou FIDAF (Medzinárodná federácia tanečných festivalov) a spomedzi súborov z celého sveta sme sa pretancovali až do finále festivalu a získali finančnú odmenu. Boli to nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme si všetci naplno užili a odniesli si okrem zážitkov aj veľa medzinárodných priateľstiev, ktoré dodnes pretrvávajú.
Aký je váš obľúbený tanec alebo skladba, ktorú hráte či tancujete so súborom?
V rámci súboru mame viacero tanečných blokov z rôznych oblastí, ktoré sa spájali do celovečerných programov. Z nich za posledných 5 rokov vznikol triptych Amerikáni - príbeh vysťahovalectva, Veronka - príbeh siroty a Drucori - príbeh o poslednej drotárke v Trenčanskej stolici. Tieto celovečerné programy mapujú príbehy ľudí a folklórne tradície z oblasti Horného Považia a musím povedať, že je to naozaj umelecký klenot slovenského folklóru, aký podľa mňa nemá obdobu, najmä čo sa týka samotnej dramaturgie programov, ktorých autorom je umelecký vedúci súboru Milan Jankoviech.
Konkrétny obľúbený tanec nemám, ani by sa nedalo z toľkých vybrať, ale určite sú mojím favoritom tieto programy, ktorých som mohla byť súčasťou a som veľmi vďačná, že budeme mať možnosť účinkovať na reprízach v rámci tohto roka nielen tu u nás, ale aj v rámci Slovenska.
Musím však spomenúť dve piesne, ktoré mi utkveli v pamäti a to Makofské dzevčence v podaní ĽH FS Považan a Preľečala guľečka z Turzovky, ktorá zaznela v podaní talentovanej hudobníčky a speváčky Martinky Bobáňovej v rámci programu Po Kysucky, v ktorom som mala tiež možnosť účinkovať.
Je náročné skĺbiť hru na husle s tancom? Ako sa vám darí tieto dve činnosti harmonicky prepájať?
Od malička som bola zvyknutá, že som bola v neustálom kolobehu školy, krúžkov, súboru, brigád, či iných činností. Je pre mňa prirodzené mať nabitý kalendár a v určitom smere si to ani inak neviem predstaviť, dodáva to životu taký prirodzený spád a učí to človeka vedieť si nastaviť správne priority. Som vďačná, že aj vďaka rodine a priateľom sa mi darí všetko spájať a stíhať, a to aj najmä vďaka tomu, že ma rodičia viedli k riadnemu plneniu si povinností.
Ako ste sa dostali k výučbe tanca detí v Art Dance Academy?
Bolo to prakticky náhodou, keď ma oslovila Karin Holešová, s ktorou som viackrát v minulosti spolupracovala, s ponukou trénovať tanec. Keďže toto bol môj taký menší detský sen - raz učiť tanec, tak som neváhala a ponuku prijala. Vedela som, že ma táto skúsenosť naučí neskutočne veľa a prinsie mi veľa poznatkov, ktoré sa v živote určite zídu.
Máte nejaký veľký sen alebo cieľ, ktorý by ste chceli v umení dosiahnuť?
Mám v srdci túžbu búrať ľudom predsudky o umení, ktoré často ako spoločnosť máme. Umenie nie je objektívnou záležitosťou. Je to časť ľudstva, ktorá sa neustále mení, vyvíja a posúva vpred. A tiež je veľmi dôležité ho rozvíjať v najrôznejších podobách. Ak by zanikol aj posledný cit k umeniu, ľudstvo by vyhynulo pod vplyvom racionalizmu a tvrdých sŕdc. Umenie je nekonečne široké spektrum farieb, tónov, krokov či nápadov. Mojím snom je byť jeho súčasťou v každodennom živote a prinášať ľuďom radosť, svetlo a slzy dojatia.
Vidíte sa aj o niekoľko rokov ako aktívna tanečnica alebo hudobníčka?
Určite by som sa chcela umeniu venovať aj naďalej. V akej forme, to vôbec neviem povedať - život je nevyspytateľný a ja beriem všetko, čo mi príde do cesty (úsmev).
Výučba detí je pre mňa len momentálna zastávka, pred ďalším štúdiom na vysokej škole, kde by som sa chcela venovať zdravotníckemu odboru fyzioterapia.
V dennodennej praxi mám možnosť pozorovať dôležitosť pohybu nielen u menších detí, ale aj v živote dospelých. Stojím si za tým, že je veľmi dôležité edukovať ľudí o prirodzenom pohybe a najmä sa hýbať so zdravým rozumom s cieľom predchádzať rôznym zdravotným komplikáciám (nielen) vo vyššom veku. A preto by som sa chcela vzdelávať v tomto odbore, aby som mohla neskôr byť pre ľudí učiacim prostriedkom pre o trochu zdravší a ľahší život.
A čo blízka budúcnosť? Čo vás čaká v najbližšej dobe?
V týchto dňoch pripravujeme spoločne s ďalšími kolegami unikátne predstavenie Thurzove pytačky, ktoré sa uskutoční 14. februára 2025 v priestoroch Sobášneho paláca v Bytči. Celý projekt je vedený pod taktovkou talentovaného herca Dalibora Burandu, ktorý stojí za celou myšlienkou, scenárom a réžiou. Ide o jedinečný projekt svojho druhu a sme veľmi radi, že o toto predstavenie je už teraz veľký záujem. Návštevníci sa majú na čo tešiť a verím, že sa podobných projektov bude v budúcnosti realizovať omnoho viac.
Aký odkaz by ste chceli odovzdať mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať umeniu?
Každému človeku, bez ohľadu na záujem o umenie, by som odporučila si nájsť niečo, čo povzbudí či poteší myseľ, keď hlavu prepadne smútok alebo únava.
Krása a hĺbka umenia sprevádzala ľudí od nepamäti a je neoddeliteľnou súčasťou života človeka. Preto je dôležité sa umenia nebáť a hľadať si v ňom vlastný pohľad, vlastnú cestu. Sama sa za umelca nepovažujem, ale mala som možnosť spoznať aj skrze moje krátke štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave ľudí, ktorí to s umením myslia vážne, a nebáli sa prejaviť a prejavovať aj napriek ťažkej situácii, ktorá na Slovensku v oblasti kultúry nastala. Ak je láska soľou života, tak umenie je korením, s ktorým život jednoducho lepšie chutí. Každý za seba, tak ako to vie a cíti, tak úprimne, od srdca.
Kto je Terézia Gloserová (20)
Rodné mesto: Malá Bytča
Záujmy: hra na husle, tanec, folklór, grafická tvorba
Vzdelanie: Gymnázium Bytča
Najlepší relax: beh
Obľúbený film: Eva tropí hlouposti (1939)
Obľúbené miesto: Zámocký areál v Bytči
Cestovateľský sen: Hawaii
Životné motto: Všetko má svoj čas.
