TEPLIČKA NAD VÁHOM. Provizórny príbytok z igelitu a konárov v skupinke mladých stromov vidieť z cesty, ktorá vedie okolo automobilového závodu Kia. Keďže už z diaľky bolo zrejmé, že tam asi niekto žije, rozhodli sme sa toto nezvyčajné miesto na bývanie navštíviť. Našli sme tu mladého muža, ktorého práve rodinné problémy prinútili padnúť až na samé dno. Ďaleko od svojho domova tu už žije niekoľko mesiacov.
Tridsaťdvaročný Róbert pochádza z Moldavy nad Bodvou. „Keď zomrel otec, všetko išlo dolu vodou. To bol môj pád. Mama nezvládala platiť účty, prišli sme o bývanie a každý sme sa museli pobrať svojou cestou. Bez domova som už od roku 2002,“ rozpráva mladý bezdomovec.
V takomto prostredí žije Robo už skoro rok.
Odvtedy vedie svoj tulácky život. V nohách má prejdené stovky kilometrov. Blúdil po Slovensku i Čechách. Minulý rok na jeseň sa usadil medzi Kiou a zriaďovacou stanicou v súvislom poraste kríkov. Prečo práve tu? „Je tu krásne. Páči sa mi výhľad na okolité hory. Býval tu so mnou aj kamarát Milan z Terchovej, ale ten už odišiel,“ ukazuje vedľa, na druhý igelitový stan.
Napriek tomu, že tu žije sám, nesťažuje sa. Spoločnosť mu vraj robia srny, diviaky, vtáky, chrobáky a mravce. „Čítam si bibliu, meditujem. Po vodu si chodím k mostu pri Tepličke. Jedlo zháňam po kontajneroch, najčastejšie chodím na Vlčince. Tam je veľa dobrých ľudí, ktorí mi občas niečo aj dajú. Sem–tam aj nejaké peniaze,“ rozpráva.
V tomto stane býval kamarát Milan. Teraz je už prázdny.
Na otázku, či mu nechýba spoločnosť a najmä rodina, odpovedá: „V Košiciach mám brata aj mamu. Ale nič o nich neviem. Občas myslím na mamu, ako sa má. Ale čo mi tu chýba? Ani neviem! To je teda dobrá otázka. Nikdy som sa nad ňou nezamýšľal,“ konštatuje mladý bezdomovec. Vraj mu už mnohí dohovárali, aby išiel do azylového domu. Ako však sám skonštatoval, do normálneho života by sa už asi nevedel zaradiť. Veď je to už pár rokov, čo si žije takto na voľnej nohe. „Baví ma tento indiánsky život, tá sloboda a dobrodružstvá, ktoré po ceste zažijem.“
Pokazený bicykel slúži už len ako vozík.
Bezdomovecký život je vraj o ničom. Ako nám vysvetlil, neznamená to, že ho nebaví. Ale to, že nemá ani mobil, ani náhradné oblečenie, ani teplé jedlo, vôbec nič. Len to, čo nájde. Prespáva na tenkom matraci, zakrýva sa špinavou deravou dekou. Ak má nejaké peniaze, kupuje si za ne zápalky. Potom si páli nazbierané drevo v malom hrnci, ktorý mu slúži ako ohrievač. „Z polovice som šťastný človek,“ dodáva na záver svojho rozprávania.
Michala Stehlíková
Snímky autorka
