Výpovedné lehoty sestrám pomaly končia. Aká je momentálne situácia?
Nerokujeme. Vládna moc nás ignoruje. Pýtajú sa nás, čo vlastne chceme. Absolútne nechápu, že zdravotníctvo potrebuje systémovú zmenu. Celé roky to ide len k horšiemu. Peniaze zo zdravotníctva sa, nechcem rovno povedať, že rozkrádajú, ale sublimujú do neviditeľnej podoby.
Ako to myslíte?
Napriek tomu, že sa v posledných rokoch zvyšovali odvody, viac peňazí nevidíme v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nevidíme, do čoho sú tie peniaze pretransformované. Nie je to v ľudských zdrojoch, ale ani v budovách. Pacienti sú nespokojní, personál je nespokojný. Napríklad v Žiline je výsledný efekt taký, že nemocnica je na chvoste rebríčka spokojnosti pacientov. Je mi veľmi ľúto, že má také nedobré meno. Uvedomme si ale, že pokiaľ tu nebude dostatok personálu, ktorý dokáže zabezpečiť, aby sa pacienti cítili komfortne, tak nikdy nebudú spokojní. Môžu tu pracovať tí najlepší odborníci. Pokiaľ ich bude málo a nebudú pri pacientovi vtedy, keď ich on potrebuje, tak spokojnosť nebude.
Ako to v reáli na oddelení funguje?
Jednu sestru dokážeme postaviť k 27 pacientom. Keď ju necháme na oddelení samú, kde sú siedmi pacienti po operácii, úplne odkázaní aj na to, aby im niekto podal pohár vody, ktorým musí poskytnúť odbornú pooperačnú starostlivosť, ďalším musí poskytnúť odbornú predoperačnú starostlivosť, je to neseriózne. Aj voči pacientom, aj voči tým sestrám. Jedna sestra je zamknutá sama, samučičká na oddelení. Aj pracovníci sú len ľudia. Aj im sa môže stať, že skolabujú. Čo potom? No toto absolútne nikto nerieši.
Upozorňovali ste na to už aj v minulosti?
Permanentne. Už aj v marci 2015 podali sestry z JIS zo zúfalstva výpovede. Nechceli pracovať na oddelení, kde sú prakticky jednou nohou v kriminále. Pacienti boli na centrálnej JIS na chodbe, nikto to neriešil, každý pred tým zatváral oči. Namiesto toho kompetentní osočovali, vyhrážali sa právnymi krokmi. Už to, preboha, konečne zastavme a naštartujme systém tak, aby pacienti mali kvalitnú základnú starostlivosť.
Najväčší problém je teda nedostatok sestier?
Presne tak. Je ich málo a ešte ich aj dramaticky zo systému ubúda. Nemáme vôbec mladé sestry. Služobne najmladšie kolegyne majú 40 rokov. Ak nájdete mladšie, sú to jedna, dve kolegyne. Všetky ostatné sú preč.
Uplatnia sa teda v zahraničí?
Rakúska tlačová agentúra vydala správu, že v rakúskom systéme sociálnej a zdravotnej starostlivosti pracuje 23‑tisíc Sloveniek. To je šialené číslo. A robia nielen sestry, ale aj opatrovateľky. Na Slovensku máme registrovaných okolo 40‑tisíc sestier. Ale koľko z nich je v zahraničí, keď len v Rakúsku je ich 23‑tisíc? Niekedy mi to tak pripadá, že my sa len tvárime, ako to tu funguje. Ale celý systém možno v priebehu pár rokov padne úplne na hubu. A potom čo? Ja to vidím tak, že o nás sa už nebude mať kto postarať. Keď pôjdu do dôchodku sestry, ktoré majú dnes 50 a viac rokov, tak nastane obrovský problém. Pacientov nie je menej. Nemôžeme sa tváriť, že to vyriešime iba akútnou starostlivosťou. Veď ani dnes v nemocnici nikto neleží viac ako tri dni. Žiadna dlhodobá starostlivosť neexistuje. Ani na LDCH nie sú chronické hospitalizácie, len 2– až 3‑týždňové. Ľudia idú po operáciách na druhý, tretí deň domov. Tak sa netvárme, že to akútne zabezpečíme. Sestry sú regulované povolanie. Nemôžu nás nahradiť niekým menej odborným. To ako keby sme chceli nahradiť chirurga lekárom s atestáciou z očného lekárstva, ktorý by išiel operovať na chirurgiu. Ministerstvo nechce namotivovať ďalšie mladé sestry. Naopak, podľa nového zákona budeme mať základnú, garantovanú zložku mzdy nižšiu ako doteraz.
Premiér tvrdí, že to nie je pravda.
To je klamstvo. Garantovaná zložka platu, ktorá je nárokovateľná, je skutočne nižšia. Pohyblivou zložkou, ktorá je však nenárokovateľná, sa im platy dorovnajú na súčasnú úroveň. Ale garantovaná zložka sa bude síce dvíhať rokmi, ale na plate to nebude vidno, pretože bude klesať tá pohyblivá. Čiže stalo sa to, že sestry majú na desať rokov zabetónované platy bez garancie ich zvýšenia.
Prečo si myslíte, že vám riaditelia nepridajú na pohyblivej zložke?
Každý riaditeľ dostane z ministerstva určitý badžet. Keď nebude mať na základný chod nemocnice, uprednostní naše platy alebo pacientov? Samozrejme, že uprednostní pacientov. Ministerstvo dalo zákon a ostatné nech si vyrieši riaditeľ sám. Ale ako, keď na to nemá peniaze? Je to také zbavovanie sa zodpovednosti. Lenže to malo byť presne naopak. Ten najvyšší, teda ministerstvo, mal prijať zodpovednosť a situáciu vyriešiť. A nie zbavovať sa zodpovednosti a hádzať ju na riaditeľov, ktorí ju vyriešiť nedokážu, lebo na to nemajú peniaze.
Takže ministerstvo si podľa vás neplní svoje kompetencie?
Zoberme si len, aká je dostupnosť zdravotnej starostlivosti v žilinskom regióne. V ňom som skutočne veľmi dobre zorientovaná. No nemáme tu lekárov špecialistov. Ľudia čakajú pol roka na vyšetrenie a my sa tvárime, že všetko je v poriadku. Ministerstvo tvrdí, že minimálna sieť je naplnená. Nech sa ale idú pozrieť medzi ľudí. Ja ich ako starostka stretávam a počúvam dennodenne. Akí sú nespokojní. Aj naposledy sa mi jedna pani sťažovala, že sa dva mesiace nemôže dostať na rehabilitáciu. Ako môžu človeka, ktorý má bolesti a rehabilitáciu potrebuje teraz, objednať o dva mesiace? Na obyčajnú rehabilitáciu! Skúšala som telefonovať, overiť si to. Napríklad je tu jedna osteologická ambulancia. Povedali mi, že pani doktorka je PN a nie je šanca sa objednať. Okrem toho sú lekári zavalení administratívnou prácou, špecialisti sú od rána do večera v robote. Neurológia, to je horor. Snažili sme sa to riešiť aj na kraji. Je ich málo a zdravotné poisťovne ich nezazmluvnia, dokonca ani lekárov niet. Populácia je prestárla, aj obvodní lekári sú 70‑roční ľudia.
Vráťme sa však k problémom zdravotných sestier. Prečo je ich nedostatok takým problémom?
Prečítala som rôzne odborné publikácie. Napríklad od docenta Hlavatého. Podľa neho dostatok sestier v pooperačnej starostlivosti znižuje úmrtnosť. Je to ten najviditeľnejší efekt. Keď pacient má včasnú, dostupnú, kvalitnú starostlivosť, tak mu to môže zachrániť život. Odrazí sa to na zdraví a živote pacienta. U nás však reálne hrozí, že sa o pacientov nebude mať kto starať a bude potrebné si začať odkladať peniaze na osobnú opatrovateľku. Najviac nás totiž stoja starí chorí ľudia. A treba sa o nich postarať.
Minister a premiér si toto neuvedomujú?
Neviem. Problém je, že sa nerozprávame odborne a nikto nás nepočúva. Je potrebné hovoriť o tom, aký tu je systém, ako to funguje v tom poslednom článku. Pacienta na posteli nezaujíma, čo sa deje na ministerstve alebo v poisťovni. On si platí a potrebuje, aby sestra prišla, keď na ňu zazvoní, aby sa ho opýtala, čo potrebuje. Aby sa jeho problém a potreba vyriešili tak akútne, ako je to potrebné. Nič viac. A na toto sú rôzne odborné publikácie. Ale ako keby ich nikto nečítal. Mne sa zdá, že tu nikto nečíta, čo už niekto vyskúmal. Na papieri je už všetko vyriešené. Vieme potreby pacientov, poznáme ich podrobne. My sestry sme s nimi 24 hodín. Vieme o tom všetko. Ale je nás málo na to, aby sme to vedeli riešiť. Čo sestra urobí v noci, keď má pacient bolesti chrbtice a sťažuje sa na zlý matrac? Nemôže chodiť, tak leží a prepukne to až do takého zúfalstva, že ak mu nevieme vyhovieť, pretože to nie je v našich silách, chce sa sťažovať. A my ho často doslova prosíme, aby sa išiel sťažovať. Lebo pokiaľ sa nebudú pacienti sťažovať, tak nás budú zase brať tak, že sme len nespokojné a chceme si to zľahčovať. Pán premiér sa vyjadril, že on by od pacienta neodišiel. Bohužiaľ však práve on odišiel od slovenského pacienta. Tým, že peniaze povýšil nad zdravie a život človeka. Pretože keď nebude personál, nebude starostlivosť. A my vidíme, koľko peňazí je v systéme a že je ich dostatok. Ale sublimujú. A sú to také sumy, že sestry to uráža. Pretože my si vieme predstaviť, ako by sa mohli pretransformovať do starostlivosti v prospech pacientov. Ako by sa ľuďom pracovalo, keby neboli v strese, všetko by v pohode stíhali, keby na oddelení vládla zdravá konkurencia, sestry by sa predbiehali v tom, kto kvalitnejšie vykoná svoje povinnosti. Ale keď tam máme jednu na tridsať pacientov, tak to môže byť aj superman alebo Matka Tereza, tak neposkytne adekvátnu starostlivosť, lebo to sa nedá. Do toho navyše nesmie prísť nič akútne, lebo systém padne. Ak pacient ráno skolabuje na oddelení, kde je sestra sama a lekár je na sále, tak to je horor. Čo má sestra robiť? Telefonovať? Zháňať doktora? Ratovať pacienta? A rozhodujú sekundy. Toto je štandard v našich nemocniciach.
Čo očakávate od ministra?
Nikto s nami nerokuje. Minister tvrdí, že rokuje so sestrami. S ktorými sestrami, keď nás, oficiálne predstaviteľky, nikto neoslovil? Rokujú s riaditeľmi nemocníc? Veď to akoby ministerstvo rokovalo samo so sebou. To je na tom najsmutnejšie a sestrám to vadí. Vadí im, ako z médií počujú klamstvo nad klamstvo. Nikto nás nezavolá, nikto nás nerieši, nikto sa nás nepýta, prečo sme to urobili. Minister nechce vecne komunikovať o probléme. Odvracia sa od témy, hovorí o dohode o solidarite, vyzýva sestry, aby sa nebáli stiahnuť výpovede. Ale toto zvýši počet sestier na Slovensku? Toto vyrieši problém slovenského zdravotníctva?
Čo by teda mal minister urobiť?
Predovšetkým by sa mal zbaviť ješitnosti a za všetkým by mal začať vidieť toho, komu starostlivosť poskytujeme. Pretože keď tu nebude dostatok sestier, asistentov, sanitárov, tak to nepôjde. Treba im vytvoriť podmienky. Tu nejde len o platy. Zoberte si, v akých podmienkach pracujú. Pracujú v nepretržitej prevádzke, musia byť vysokoškolsky vzdelané. Musia sa celý život vzdelávať, majú povinnosť navštevovať kongresy, kurzy, robiť si špecializácie, aby získali kredity, aby mohli toto povolanie vôbec vykonávať, ale nemajú za to príplatky. Dali sme im toľko povinností. Povýšili sme ich v povinnostiach na úroveň ústavných činiteľov, sudcov, armády, policajtov. V benefitoch za tie povinnosti však nemáme nič. Dokonca nový zákon nám ešte garantuje nižší základ ako ten, čo bol zrušený. Po štyroch rokoch vyjednávaní sme sa dostali na ešte nižší základ. Viete si predstaviť, že by sa tak stalo u policajtov alebo sudcov? Takto by sme ich chceli motivovať? Nemáme znížený pracovný čas, nemáme dodatkové dovolenky, nemáme skorší odchod do dôchodku, nemáme žiadnu ochranu. Nič. Ale povinnosti. Sestry pracujú nočné, soboty, nedele, nemajú osobný život, ale nemajú za to motiváciu. Ich rodiny trpia.
Takže vám ide hlavne o vyššie platy?
Ale nechceme dvojnásobné platy. Chceme len garanciu toho, aby sa nám plat zvyšoval a aby sme neklesli pod to, čo máme. To je všetko. Zoberte si, že učitelia majú garantovaný koeficient 1,2‑násobok priemerného platu v národnom hospodárstve. Ja považujem za výsmech, ak má sestra garantovaný 0,81‑násobok. To má byť motivačné. Sestra s vysokou školou dostane 695 eur. A keď si urobí špecializáciu, tak dostane 0,96‑násobok. Jej práca nie je hodná ani len priemerného platu. A pritom je po lekárovi druhá, ktorá je zodpovedná za život a zdravie pacienta. Preto má obrovskú zodpovednosť.
Ako to bolo v zákone doteraz?
Doteraz bola v zákona tabuľka, ktorá začínala na 628 eurách a každé tri roky praxe sa suma zvyšovala. Sestra po 32 rokoch praxe mala 938 eur a plus bonus za špecializáciu, takže jej základný plat vychádzal okolo 1000 eur v hrubom. To nebolo najhoršie. Zákon zrušili, lebo bol protiústavný. Takže sestra mala 1000 eur a po novom bude mať garantovaných len 823 eur. Minister hovorí, že dekrétom sa jej plat zvýši. Ale dekrét je v skutočnosti len oznámenie o tom, aký bude mať plat. Z právneho hľadiska neznamená nič. To už podpísaná dohoda by bolo niečo iné. Keby sa s každým zamestnancom takto dohodli na plate, malo by to právnu váhu. Inak to nič neznamená. Veď napríklad v roku 2005, keď v Žiline nemali peniaze, zo dňa na deň nám znížili platy o 2500 korún. A nemohli sme urobiť vôbec nič. Preto my už nechceme niečo, čo nie je garantované. Nechceme už každý mesiac tŕpnuť, koľko vlastne dostaneme na výplate. Sme povinné prísť do služby, ale plat nám za to dať nemusia?
Dotlačili ste sestry do toho, aby podali výpovede?
Ony sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia a vedia, čo robia. Vzopreli sa na odpor, pretože nechcú robiť v takýchto podmienkach. Je to presne naopak. To oni mňa poverili, aby som ich zastupovala.
Čo bude od 1. februára v Žiline?
Po polnoci sestry nenastúpia do práce. Musia si poprehadzovať aj služby. Do siedmich dní sa musia nahlásiť na úrade práce, ak chcú dávky v nezamestnanosti a budú si hľadať prácu. Zadajú si podmienky, aké chcú a budú čakať, čo im úrad práce ponúkne. Napríklad Česko je blízko. Tam majú koeficient viac ako 1. A minister zdravotníctva vyhlásil, že zoberie všetky sestry zo Slovenska. Ale náš minister s nami ani len nerokuje.
Myslíte si, že k tomu dôjde?
Určite k tomu dôjde, lebo pán minister a pán premiér nerokujú a nereagujú. A čo majú tie sestry robiť? Tú hodenú rukavicu nikto nezdvihol.
Čo to bude znamenať pre žilinskú nemocnicu?
Pán riaditeľ tvrdí, že bude pacientov rozvážať. Už Bojnice chcú voziť do Martina, Žilina chce voziť pacientov do Martina tiež. Ale aj v Martine majú už dosť svojich pacientov. Myslím si, že je to nezodpovedné. Neviem si predstaviť človeka, ktorý podpíše prevozy pacientov len preto, že sa so setrami nerokovalo. Či pacienta rovno zo sály prevezieme do Martina? A kto bude vôbec operovať? Toto nie je vôbec vtip. Veď to je hazard s ľudským životom. Ale sestry za to zodpovedné nie sú. Sestry chcú práve poukázať na to, že toto sa bude diať, keď nás bude zo systému ubúdať.
Hovoria o vás, že to robíte preto, že máte ambície v politike. Je to pravda?
Viete, čo je na tom najhoršie? Keď niekto nemá argumenty, nevie vysvetliť verejnosti, prečo sa rozkráda zdravotníctvo, ale namiesto toho útočí na druhého nepodstatnými výmyslami. Minister ma osočil, že som chcela kandidovať. Ale ja nie som členkou žiadnej strany. Politické strany ma oslovili. Ale pred komunálnymi voľbami ma oslovil aj SMER. Tak na čo sa teraz hrajú? A okrem toho predsa každý občan má právo voliť a byť volený. Ja som sa vyjadrila, že sestra by mala byť v parlamente. Nikdy tam nemali zastúpenie. Ako je však možné, že nás samotní politici zastrašujú, aby sa tam nikto z nás nedostal? To je účelové konanie. Veď aj pán minister je lekár a straník. To by tam ani on nemal čo robiť.
Prečo ste vy osobne nepodali výpoveď tiež?
Presne toto by ministerstvu vyhovovalo. Keby sme ja a pani Lazorová podali výpovede, kto by už hájil a zastupoval tie ostatné sestry? Veď nech už nerobia zo seba takto primitívne hlupákov. A verejne to prezentujú. Veď je to úbohé. Ja som uvoľnená na výkon funkcie starostky. Akú mám dať výpoveď? Keby som sa vzdala, tak by nemali už vôbec s kým vyjednávať
Michal Filek
Snímka autor
Pozri aj článok Podporujem štrajk!
