Pútnik, ktorý pešo prešiel zo Šaštína do Santiaga de Compostela, Ríma, Lúrd, Fatimy, Medjugoria, Krakova či do Assisi, má v nohách okolo 16‑tisíc kilometrov. Zároveň je však predsedom OZ Bratstvo sedembolestnej Panny Márie, ktoré pomáha týraným matkám a chudobným dôchodcom. Zatiaľ pre nich zriadili dva sociálne domy, kde fungujú na princípe, že sa mladí starajú o dôchodcov. „Voláme to dom pokoja. Žijú tu v symbióze a napĺňa sa akási kontinuita – mladá rodina čerpá skúsenosti od starších, a naopak, dôchodcom mladí radia v oblastiach, v ktorých sa nevyznajú. Je to úžasné a veľmi sa nám to osvedčilo. Zároveň veľmi znižujeme náklady. Naša filozofia je, že žiaden dôchodca nemôže platiť viac ako polovicu zo svojho dôchodku. Aby mu ostalo na aký-taký slušnejší život,“ vysvetľuje.
Jeden dom zriadili v Trenčíne a druhý v Trenčianskych Tepliciach, a momentálne dali požiadavku v realitnej kancelárii v Žiline a v Trnave. „Tento rok máme za cieľ zriadiť tieto dva nové domy. Musíme riešiť dlhodobé nájomné zmluvy s predkupným právom, aby sme starých ľudí nepresúvali z domu do domu. Chceme im zabezpečiť bývanie, kde v podstate môžu dožiť...,“ pokračuje predseda združenia, ktoré funguje už ôsmy rok.
V Trenčíne majú ubytovaných dvoch manželov, ktorí sa starajú o štyroch dôchodcov. V Tepliciach sú zatiaľ dvaja dôchodcovia a dom sa súbežne rekonštruuje.
Igora vídame v Žiline a pôsobí aj v Trenčíne. „Som tu preto, lebo potrebujeme prostriedky na financovanie týchto domov. Štát ani mesto nikdy nedajú toľko, koľko by bolo treba, takže hľadáme aj iné spôsoby, ako ich získať. Ideme do ulíc a informujeme ľudí o tom, kto sme a čo chceme. Chodíme takto len dvaja,“ priznáva a dodáva: „Sú na nás kladné aj záporné ohlasy, ale chápem, že ľudia sú nedôverčiví. Človek musí v sebe nájsť dostatok odvahy a pokory, aby dokázal ísť na ulicu.“ Okoloidúci sa však pristavia často. „Povedzme, že som tu 6 hodín a 2 až 3 hodiny z toho prerozprávam,“ smeje sa. Hneď potom odchádza pracovať do jedného z centier.
Na cesty ho to stále láka
Pútnické ambície Igora neopustili. Tento rok sa chystá po stopách Cyrila a Metoda ako sprievodca komunity, ktorá zachováva tradície týchto vierozvestcov. „Druhá púť bude od Trenčína do Poľska, keď tam v júni príde pápež. Chcem, aby sa ku mne pridávali po ceste mladí ľudia a dúfam, že tam dorazíme aspoň ako stočlenná skupina,“ hovorí.
Na púte odchádza s jediným eurom, kedysi s korunou. Bez jedla aj bez „spacáku“, s pár vecami na prezlečenie v brašne. Často musí skloniť hlavu pod holým nebom. „Boh sa o mňa neskutočne stará, to sú neuveriteľné zážitky. Žasnem nad tým, ako hmatateľne je pri mne. Napríklad jeden z mnohých prípadov – keďže chodím bez máp, nikdy neviem, kde na večer skončím. Stalo sa mi, že som vstúpil do hory a zotmelo sa. Aj chodník bol akýsi zarastený, dlho tadiaľ nikto nešiel. Nie je problém prespať v lese, problém je, keď nemáte vodu. Hovoril som si: Pane Bože, zas som ťa neposlúchol, zas som si nevzal vodu. A po chvíli sa predo mnou objavila studňa. Došiel som kúsok ďalej na križovatku a tam stála pani, ktorá sa spýtala, či som pútnik. Povedal som, že áno. A ona povedala: Nech sa páči, ja vás tu už čakám, môžete ísť ku mne. Neďaleko bola totiž dedina. Tá pani nemala ako vedieť, že som v lese, išiel som cezeň dve hodiny,“ spomína si.
Na cestách ho často ľudia pozvú na obed, na večeru či zložiť na noc hlavu. Veľa sa s nimi rozpráva, často aj do noci, no o šiestej ráno už vyráža opäť na púť. „Chodím aj po cestách a niekedy, keď ide oproti mne auto a vidím v ňom smutných ľudí, zakývam im. Keď sa usmejú, verím, že aspoň na chvíľu prestanú myslieť na problémy,“ hovorí.
Je mnoho úžasných miest, ktoré prešiel, ale svojou atmosférou je vraj jedinečná španielska Compostela. „Je to náročná trasa, kde prechádzate aj cez Pyreneje. Nie každý ju zvládne. Ja som tam putoval tri mesiace. Po ceste bolo 34 krížov značiacich, že na tom mieste niekto zomrel. Ľudia niekedy precenia svoje sily. V Compostele nie je nič nezvyčajné, keď zrazu vidíte, ako do mesta radostne beží skupina mladých ľudí, pretože zdolávajú posledný kilometer,“ opisuje.
Rúcho podľa Ježiša
Igor žil svojho času na Kanárskych ostrovoch v Spoločenstve Božieho milosrdenstva. Tu si dal ušiť svoje pútnické oblečenie. „Krajčírka sa ma pýtala, ako ho má ušiť. Mali sme tam veľký obraz Božieho milosrdenstva a povedal som jej, nech ho ušije podľa Ježišovho rúcha. Ak ho máme nasledovať v srdci a v mysli, povedal som si, že ho môžem nasledovať po pútnických cestách aj oblečením. Aj ľudia iných vierovyznaní majú oblečenie, ktoré prezentuje ich vieru. Keď si dá kresťan na seba niečo, čo prezentuje Ježiša Krista, ľudia sa čudujú. Ale zároveň je to poukázanie na to, že existuje medzi nami,“ podotýka.
Na jeho palici je kríž a hrebenatka. Práve táto mušľa je symbolom pútnikov. „Putovanie ma napĺňa. Verím, že som na svojom mieste, hocikde sa práve nachádzam,“ dopĺňa pútnik Igor.
Nemá pocit, že si niečo odopiera? „Ešteže čo. Viete, v Španielsku mi núkali celý dom, že tam môžem ostať bývať, jeden podnikateľ v Taliansku mi tiež núkal bývanie. Ale to nie je môj cieľ života. Ja som najšťastnejší bez hmotného majetku. To človeka oslobodzuje. Samozrejme, rodiny to potrebujú, musia bývať. Ale ja som sa rozhodol takto žiť a viem, že som slobodný aj pre druhých. Môžem sa hocikde zastaviť a pomáhať ľuďom. Na druhej strane, máme združenie, o ktoré sa treba starať, ale aj keď som na cestách, sú tam bratia a sestry, na ktorých sa môžem spoľahnúť,“ dodáva.
Opäť sa dostávame k združeniu a k tomu, že im treba momentálne zaplatiť energie... „Financie zháňame, kde sa dá. Aj keď tieto relácie nesledujem, prihlásil som sa do reality show jednej komerčnej televízie. Do dotazníka som napísal, že chcem dať celú výhru na charitu. Mojím cieľom je tiež evanjelizácia, hovoriť denne o Bohu a vniesť medzi súťažiacich pokoj,“ uzatvára.
Len čo sa vráti z exotického ostrova, kde sa show bude nakrúcať, vydá sa na svoje naplánované púte.
Veronika Cvinčeková
Snímka archív OZ
