Fotograf Ivan Köhler zažil hneď na začiatku svojej kariéry doslova šok a to vtedy, keď v pohnutom čase, v období okupácie, žil v Čechách. „Prišiel rok 1968 pre mňa profesionálneho fotografa takmer na začiatku kariéry. Štyri roky (1965 – 1969) som žil v Čechách, lepšie povedané v Brne, Prahe a v Českej Lípe. Radovánky okolo štúdia hudobných vied na filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyně boli základom, čo ovplyvnilo moje pôsobenie v hľadaní umenia života,“ spomína na svoje pôsobenie v Čechách.
ZMENA PRE VŠETKÝCH
Radosť z vysokoškolského štúdia vystriedala nečakaná zmena. „Styk s divokými, mne lahodiacimi, skupinami dostala strašnú ranu a to vstupom vojsk, ktoré vpálili na Česko-Lipsko v noci z 20. na 21. augusta. Ako fotograf z ateliéru na Námestie mieru som mal príkaz dokumentovať celý okres. V noci na motorke sme sa horko ťažko dostali do Prahy k rozhlasu,“ hovorí o náročnej noci.
Vtedy nikto netušil, že to bol len začiatok udalostí, ktoré nasledovali o niekoľko mesiacov neskôr. A to okolo Jana Palacha, študenta filozofickej fakulty, ktorý sa 16. januára 1969 pokúsil o sebaupálenie na hornej časti Václavského námestia v centre Prahy na protest proti okupácii. Zhodou okolností bol v tom čase v Prahe aj Ivan. „V ten deň som bol na nákupe fotografických materiálov pre Československé múzeum. Naraz prišla informácia o upálení. V pravej hornej časti bol fotoobchod a pred ním hlúčky ľudí. Išlo však o mylnú informáciu a trochu i smútok, že som to nenafotil. Upálil sa pod múzeom. O štyri dni neskôr zomrel. Jeho čin vzbudil obrovský verejný ohlas doma i v zahraničí. Pohreb, ktorý bol 25. januára sa zmenil v obrovskú demonštráciu proti normalizačnému režimu. Zúčastnili sa ho desaťtisíce ľudí. Bol pochovaný na Olšanskom cintoríne v Prahe,“ hovorí o pohnutých udalostiach fotograf, ktorý bol práve v tom čase kúsok od miesta.
DOKUMENTOVAL AJ POHREB
Pohrebu sa zúčastnil tiež. „Celý priebeh smútočného pochodu až po hrob som dokumentoval a pri hrobe som stál pri smútiacej rodine na čele s matkou Jana Palacha. Zažiť v takomto mladom veku, také dve významné fotografické udalosti, to sú pre každého šoky. Okupácia v roku 1968, alebo neskôr pohreb Jana Palacha, boli pre mňa fotografickou výzvou. Žiaľ, fotografie z týchto udalostí nie sú. Štátna bezpečnosť mi zhabala všetky hotové fotografie aj negatívy. Bola to pre mňa ešte väčšia tragédia. Musím si tieto udalosti udržať v hlave, pokiaľ to ide,“ hovorí o praktikách z tých čias. Zažil pohreb, ktorý vlastne nebol tam, kde je Ján Palach pochovaný.
Ako všetci vieme, neskôr ho premiestnili na cintorín vo Všetatech, kde sa narodil. „Zachovali sa mi z toho iba štyri fotografie vďaka tomu, že som ich niekomu daroval. Pohreb bol pre mňa šokujúci aj preto, lebo v ten deň, keď sa to stalo a Palach sa upálil, som zhodou okolností na tom „Václaváku“ bol. Musím povedať, že väčšina informácii, ktoré sa potom objavovali na verejnosti, boli dezinformačné. Každý rozprával svoju verziu. Nikto priamo nenafotografoval to upálenie. Videl som film, ktorý je rekonštrukciou aj upálenia a vôbec to nebolo pri žiadnych dverách, ale priamo pod Národným múzeom, kde je doteraz aj pamätník,“ hovorí fotograf.
Na pohrebe bolo obrovské množstvo ľudí. „Šiel som tam z vlastného popudu, len tak sám od seba. Pohrebný sprievod išiel cez celú Prahu, na čele s predstaviteľmi univerzity, matkou, bratom a ďalšími významnými ľuďmi. Začínalo to pod svätým Václavom, kde som sa sústredil na emotívne portréty ľudí, ktorí tam boli. Podľa neoverených informácii na jednej z fotografii je aj Palachovo dievča. Takýchto portrétov som mal z pohrebu plno, nezaujímal ma sprievod ako taký, ale kto sa toho zúčastnil,“ opisuje emotívne momenty pohrebu.
ZÁBERY NEOSTALI
Palach bol vystavený v pražskom Klementine medzi obrovským množstvom kvetov. „Organizátori vyháňali odtiaľ fotografov, lebo brzdili priechod zástupu ľudí, ktorí chceli vzdať hold. Ja som sa schoval za jeden taký menší portál a spokojne som cvakal až tromi aparátmi. Mal som odtiaľ veľmi emotívne zábery, pretože každý plakal. Smútočný sprievod išiel za veľmi nepriaznivého počasia, pršalo. O to pôsobivejšie boli všetky zábery, ktoré som tam urobil. Žiaľ, už ich asi nikdy neuvidím,“ hovorí so smútkom.
Nikomu nejde do hlavy, kde vlastne tie zhabané fotografie skončili. „Niektoré z okupácie som po odchode z Českej Lípy a príchode do Rajca a do Žiliny samozrejme aj porozdával svojim známym, otcovi i bratovi. Otec robil v Pozemných stavbách a balík mojich fotiek zobral so sebou do práce a ukazoval známym. Keď o rok neskôr nastala normalizácia, vyhodili ho zo strany a zbavili funkcie. Nikdy o tom nič nepovedal, ale vraj rozdával tieto fotografie, za čo ho aj vyhodili,“ povedal na záver fotograf, ktorý bol dlhé obdobie označovaný za osobu, ktorá je nepriateľská k socialistickému zriadeniu. „Palachov čin došiel k naplneniu až po 21 rokoch, kedy vojská z Československa odišli a národ sa opäť dožil slobody a demokracie,“ povedal fotograf.
