Pol roka ste pôsobili ako dobrovoľníčka v Ugande. Čo vás viedlo k tomu, aby ste odišli tak ďaleko od domova?
Dobrovoľníctvo ma lákalo vždy. Už po vyštudovaní geografie na vysokej škole v Nitre som sa zaujímala o rozvojové projekty vo svete. Minulý rok v januári Slovenská katolícka charita pridala výzvu, že hľadá dobrovoľníkov na pobyty v krajinách Uganda a Rwanda. K výzve som sa však dostala pomerne neskoro a reagovala na ňu posledný možný deň. Už som len čakala, ako to dopadne. Vo februári ma pozvali na pohovor, kde sme spoločne skonštatovali, že projekt v Ugande mi bude bližší, ale ešte nič nebolo definitívne. Pravdupovediac, veľkú nádej som tomu nedávala. Povedali, že sa mi ozvú do konca mesiaca. V tom čase som bola odcestovaná v Portugalsku, kde som nemala najlepší prístup na internet a to, že ma zobrali, som sa dozvedela, až keď som náhodou našla niekde Wi-Fi signál. Dva dni som sa z toho spamätávala. Odpoveď som poslala z Azorských ostrovov z parku. Moja reakcia bola jednoduchá: rada pôjdem.
Kedy ste do Ugandy odcestovali?
V marci som reagovala, že pôjdem a 27. júna 2018 sme už leteli do Ugandy. Ráno v ten deň som s maminou a sesternicou išla vlakom do Bratislavy a odtiaľ nás zobrali na charitu, kde sme s ďalšími dvoma dobrovoľníčkami dobalili potrebné veci a vyrazili na letisko do Viedne. Odtiaľ sme leteli do Istanbulu a potom cez Kigali do Kampaly. Lietadlo malo meškanie viac ako hodinu, ale v Kampale nás už čakal šofér a zaviezol nás na hotel. Celý let aj s meškaním trval približne dvanásť hodín. Do hlavného mesta Ugandy – Kampaly sme dorazili 28. júna nadránom a jediné, čo sme zvládli, bol spánok.
Zisťovali ste si pred cestou nejaké informácie o tejto krajine?
Nie, pretože nemám rada skreslené informácie. Radšej si všetko prezistím na „vlastnej koži“. Krajina mi veľmi prirástla k srdcu, ľudia sú otvorení a srdeční, samozrejme, nedá sa to zovšeobecniť. Uganda má krásne národné parky, z ktorých som mala možnosť aj dva navštíviť, a bohaté zastúpenie zvierat. Počasie je teplé a suché. Našťastie, my sme Ugandu zažili v období dažďov. Neznamená to však, že je tam zima a stále prší. Práve naopak, je teplo, len búrky sú tam raz až dvakrát do dňa. Zato boli najsilnejšie, aké som v živote zažila.
Ako si spomínate na svoj prvý deň v Ugande?
Prvé dni v Ugande sme strávili aklimatizačne v Kampale. Veronika a Anička – dobrovoľníčky, ktoré sme mali nahradiť, nás tu už čakali, aby nás s mestom zoznámili. Množstvo ľudí, doprava, teplo, veľký hluk a trhy nás zaskočili. Uganda má neskutočných 45 miliónov obyvateľov a z toho 1,5 milióna žije v Kampale a je to tam naozaj dosť cítiť. Nie som fanúšikom veľkých miest, takže za celý pobyt sme sa do Kampaly vrátili iba dvakrát, keď to bolo nevyhnutné. Prvé dni v centre Gift of Love, kde som pôsobila, boli iné. Tam som si rýchlo zvykla. Mala som vlastnú izbu, ktorú som si rýchlo zútulnila a deti boli skvelé, veľmi srdečné. Privítali nás pesničkami a tancom, potom už len nasledovalo zapamätať si každého meno.
Zažili ste na začiatku aj tzv. kultúrny šok?
Do Ugandy som išla s otvorenou mysľou, keďže to nebol môj prvý pobyt v zahraničí. Samozrejme, bolo tam veľa vecí iných ako doma, aj takých, čo ma zarazili, ale dôležité je neporovnávať a neposudzovať. Centrum bolo pekne vybudované a ubytovanie sme mali „poeurópštené“. Paradoxne, môj kultúrny šok nastal až po štyroch mesiacoch, keď sme začali viac riešiť Adopciu na diaľku (program, cez ktorý si môžete na diaľku adoptovať dieťa a mesačne ho podporovať napríklad tým, že mu platíte výdaje na štúdium a všetko s tým spojené). Pri týchto výjazdoch sme veľa zažili. Deti sme chodili navštevovať do škôl, poprípade k nim domov a tam sme mali možnosť sledovať rozdiely medzi nami. Pri niektorých deťoch som bola prvý beloch, ktorého videli. Malé deti sa nás aj báli, avšak vo všeobecnosti sa k vám ľudia správajú s úctou a ponúknu vám aj to málo, čo majú.
Čo bolo vašou hlavnou dennou náplňou?
Pôsobila som v centre Gift of Love, ktoré je domovom pre 55 HIV pozitívnych detí. S deťmi som trávila čas pred školou aj po škole, ale aj ich voľné dni a chvíle. Môj deň prebiehal v zabehnutom rytme. Vstávala som na pol siedmu a po istom čase sa mi to darilo už aj bez budíka. O pol siedmej užívali deti povinné lieky, o siedmej odchádzali do školy a škôlkari išli na omšu. Okolo ôsmej hodiny sme mali raňajky, po ktorých som odchádzala do škôlky, kde som asistovala učiteľkám a riaditeľke. Pomáhala som deťom pri učení, pri hrách alebo aj pri testoch, ktoré majú deti v škôlke povinne dvakrát za trimester. Škôlka trvala do 12. h. Následne som sa išla s deťmi prezliecť a nachystať jedáleň na obed, pretože na obed sa zo školy vracali aj starší žiaci. Keď bolo jedlo nachystané, išla som sa najesť aj ja. Potom som mala do štvrtej voľno. Okolo obeda tu bolo veľmi teplo, preto som tento čas trávila väčšinou na izbe. Po prestávke sme doučovali deti, ktoré už popoludní školu nemali (škôlkari, prváci a druháci). Toto doučovanie trvalo do piatej a potom bola na rade osobná hygiena. O šiestej mali deti znova lieky, čas po sprche sme trávili spolu. O siedmej bola večera a po nej išli malé deti spať a my sme sa učili so staršími deťmi (od tretiakov až po stredoškolákov). Okolo jedenástej večer sme už všetci ležali v posteli.
Ako sa vyučuje v Ugande?
Vyučovanie a školský systém je tam úplne iný ako u nás na Slovensku. Žiaci sa už v škôlke učia písať a čítať, mávajú testy a triedy bývajú plné. V niektorých triedach na základnej škole nájdete aj viac ako 150 žiakov. Žiaci sú zvyknutí odpisovať z tabule a opakovať po učiteľovi, nie sú vedení ku kreativite a k vlastným názorom. Individuálny prístup pri takom počte žiakov nie je možný. Ja som učila v škôlke. Mávala som väčšinou jednu hodinu denne angličtiny so žiakmi – najvyššej, teda top triedy. V triede bolo okolo 40 žiakov a učili sme sa angličtinu, ale inak, ako boli zvyknutí. Napríklad sme sa hrávali hry na písmenká alebo čísla. Mávali sme aj hodiny, ktoré sme vypĺňali jednoduchými hrami ako puzzle, lego alebo pexeso. Na vyučovaní bola so mnou aj ich triedna učiteľka, ktorá mi pomáhala aj s prekladom, lebo nie všetky deti vedeli angličtinu na komunikačnej úrovni.
Vy ste ich však viedli aj ku kreativite. Napríklad ste im ukázali, čo sú to vodové farbičky a načo sa dajú použiť.
Ukázali sme im veľa vecí, ktoré boli pre nich úplne nové. Deťom v škôlke stačili obyčajné hry ako lego, pexeso alebo kocky. Väčšie deti už boli trocha náročnejšie, ale lego ich vždy vedelo zaujať. Jeden večer sme sa rozprávali o vesmíre a o kozmonautoch, to bolo pre nich tiež niečo nové. Bluetooth reproduktor bol pre nich hotová záhada. Najmä to, ako je možné, že hrá na diaľku. Alebo napríklad mobil, ktorý sa odomkne iba na odtlačok prsta. Nerozumeli tomu, prečo môj mobil pri nich „plače“ (vibroval, keď sa ho snažili odomknúť). Potom si chodili pre môj prst (smiech).
Čo vás na tejto krajine a ľuďoch najviac zaujalo? Cítili ste sa tam šťastná?
Prácu s deťmi mám rada vo všeobecnosti a deti sú deťmi v každej krajine. Pri nich som bola veľmi šťastná. Aj ony potrebovali cítiť lásku, uznanie a mať priestor na hranie ako deti na celom svete. Samozrejme, boli chvíle, kedy som to tam znášala ťažšie, ale také dni máte všade.
Ako to bolo so stravovaním?
Na celom dobrovoľníctve bola strava mojím najväčším krížom. Už po mesiaci sa mi snívalo o pizzi (smiech). Hladná som nebola nikdy, dokonca sme mali aj dosť chutné jedlá – naše kuchárky sa snažili variť nám menej africky. Ale varilo sa len z toho, čo sa tam dá dostať, čiže mäso, ryža, zemiaky a zelenina, ale aj cestoviny. Lokálni ľudia však mali stravu úplne inú. Ich som teda ryžu ani zemiaky jesť nevidela. Mäso tiež nie, dokonca ho nemajú ani v obľube. Tam jedia kukuričnú kašu a fazule, poprípade ryby. Tiež konzumujú arašidy, kasavu (zelenina, mne to po uvarení chutilo ako zemiak) alebo posho z kukuričnej múky, ktoré pripomína knedľu. Hlad je veľký problém. Ľudia sú chudobní a jedia, čo si dopestujú. Keď je sucho, jedla je menej.
Cestovali ste aj mimo centra?
Pôsobili sme na severe Ugandy pri mestečku Adjumani, kde sme strávili väčšinu nášho času. S deťmi sme boli aj na výlete v Ziwa Rhino Sanctuary pozorovať bielych nosorožcov. V polovici pobytu sme mali nárok na dva týždne dovolenky. Voľno sme využili a spravili si okružnú jazdu cez Ugandu do Kene a Rwandy a späť. Zažili sme aj výlet na safari – Masai Mara, následne sme strávili pár dní pri Mombase na Diani Beach a odtiaľ sme leteli do Rwandy, kde má Slovenská katolícka charita ďalší projekt. Tam sme navštívili hlavné mesto Rwandy – Kigali.
Spomínali ste, že ste riešili aj adopciu afrických detí. Ako sa táto pomoc realizuje?
Cez Slovenskú katolícku charitu je to formou projektu Adopcia na diaľku, cez ktorý sa momentálne pomáha deťom v siedmich krajinách. Projekt je určený pre vzdelávanie a rozvoj detí predškolského a školského veku, ako aj vysokoškolských študentov. Do projektu sú vyberané deti, ktoré doteraz nemali možnosť dostať sa k vzdelaniu alebo boli nútené prerušiť štúdium z rodinných dôvodov. Darca vyplní prihlášku, kde sa dá určiť pohlavie dieťaťa, jeho vek a krajina, odkiaľ má byť dieťa adoptované. Darca potom prispieva sumou každý mesiac, vďaka ktorej sa dieťaťu zabezpečia školské poplatky, uniformy, tašky, školské pomôcky, doprava do školy, prípadne internátne potreby. Adoptívni rodičia potom dostávajú od detí listy, vysvedčenia a sami im môžu poslať list, prípadne fotografie alebo nejaký malý dar (maľovanka, nálepky). Ja sama som si adoptovala chlapčeka z Ugandy, ktorého som na konci svojho dobrovoľníckeho pobytu bola aj pozrieť. Chlapec býva so starou mamou a ďalšími dvoma súrodencami. Stará mama zarába v prepočte 25 eur na mesiac, ktorými má pokryť potreby troch detí a seba. Žijú v jednej izbe, pričom tri deti spia na jednom matraci. S týmto platom nemala možnosť zabezpečiť štúdium detí. Takto vidím, ako 20 eur mesačne vie jednej rodine zmeniť podmienky.
V Ugande ste strávili pol roka, nebolo vám dlho?
Bolo mi dlho, ale zostala by som aj dlhšie (úsmev). Veľmi som sa tešila domov, na ľudí, ktorí ma tu čakali, na Vianoce a všetko „naše“. Avšak keď som si uvedomila, že odídem a deti tam zostanú, bolo mi ľúto a rozmýšľala som aj nad možnosťou predĺženia pobytu. Avšak po pol roku strávenom v zahraničí, v inej kultúre, potrebujete domov aj v rámci psychohygieny.
Čo ste prežívali, keď ste sa vrátili domov?
Prišla som týždeň pred Vianocami, takže to boli pre mňa Vianoce ako z detstva. Užívala som si zdobenie stromčeka aj pečenie. Veľmi som sa tešila na rodinu a priateľov, dokonca aj na svoju izbu. Ale už v lietadle mi bolo veľmi smutno za „celou Afrikou“, za celým tým pomalým spôsobom života a za ľuďmi. To, že som sa vrátila pred Vianocami, bola na jednej strane aj dosť nevýhoda. Do mesta som išla vybaviť nejaké veci a nakúpiť darčeky a nikto nebol milý. Ľudia sa ponáhľali alebo sa ani neodzdravili. Pre mňa to bol šok, na ktorý som ešte nebola pripravená.
Plánujete sa do budúcnosti ešte zapojiť do podobného programu?
Dobrovoľníctvo ako spôsob fungovania v spoločnosti je super. Vždy ho budem podporovať, ale myslím, že na polročný pobyt do zahraničia sa už nevyberiem. Predsa len už mám svoj vek a musím sa nejako ukotviť (smiech). Avšak „svoje deti“ by som ešte rada videla.
Prehodnotili ste svoj život po príchode z Ugandy?
Samozrejme. Pred odchodom som nemala ambíciu sa zmeniť. Avšak myslím si, že takáto skúsenosť človeka, či chce alebo nechce, nejakým spôsobom „pretvorí“. Otvorí vám oči, rozšíri prehľad, človek sa snaží viac ďakovať a menej sa sťažovať. Veľakrát, keď počujem rozhovory ľudí, tak sa zastavím a zamyslím sa nad tým, aké banality riešime – samozrejme, aj ja, veď v tom žijem.
Vieme, že ste veľká cestovateľka. Kam vás vaša dobrodružná povaha najbližšie zavedie?
Po skončení vysokej školy som svoje úspory a voľný čas venovala cestovaniu. Navštívila som okolo dvadsať krajín. Z takých zaujímavejších by som mohla spomenúť Thajsko, minulý rok Južnú Ameriku, konkrétne Peru, Čile a Bolíviu, ale aj Island. Putovala som po Španielsku do Satiago de Compostela. Z tých kratších výletov to boli Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Taliansko, Grécko, Rumunsko, Portugalsko... Momentálne neplánujem nikde vycestovať, možno len na kratšie výlety. Však aj Slovensko je krásne.
