Marián Grofčík a Matej Fabšík, dvaja mladíci z Kysuckého Nového Mesta, spolu s kamarátom Tomášom z Nitry, podnikli v júli dobrodružnú cestu po Blízkom východe v Ázii. Na starej Lade prešli 12-tisíc kilometrov cez Balkán, Irak, Irán, Uzbekistan, Kirgizstan a ďalšie exotické krajiny. O svoje dojmy sa podelili s čitateľmi Žilinského večerníka.
Ako vám napadlo podniknúť takúto dobrodružnú výpravu?
MG: Už v minulosti sme veľa cestovali, hlavne však po západných krajinách. Minulý rok sme sa rozhodli, že chceme niečo dobrodružnejšie. Kúpili sme starú Ladu za 200 eur a vyrazili na východ. Najskôr do Kyjeva, potom sme urobili okruh po Balkáne: Albánsko – Macedónsko – Srbsko. Keď sme sa vrátili, bolo nám jasné, že musíme naplánovať niečo ďalšie.
V starej Lade to však musí byť nepohodlné cestovanie.
MF: Ani nie. Človek si privykne, že je vo vnútri nonstop 50 stupňov Celzia, lebo treba dokurovať do kabíny kvôli prehrievaniu motora. Zvykne si na to, že je stále mokrý na chrbte a stehnách od koženkovej sedačky. Ale inak to je celkom pohodlné. Keď sme traja, jeden cestuje vzadu a oddychuje. Spolujazdec má vyložené nohy a kibicuje vodičovi, ktorý šoféruje, a tým pádom oddychuje za volantom.
Takže na cesty chodíte partia troch ľudí?
MG: Podľa toho, aká je trasa. Do Albánska sme išli desiati. Teraz sme išli len my dvaja s Martinom a pribrali sme ešte Tomáša, ktorý sa s nami odvážil cestovať. Vôbec sme sa predtým nepoznali, prvýkrát sme ho videli deň pred odchodom. Bol to kamarát nášho známeho.
Čo bolo na ceste najnáročnejšie?
MG: Hlavne to more plánovania, aby sme získali všetky víza, aby sme splnili všetky administratívne záležitosti ešte pred jazdou.
MF: Hlavne preto, že sme cestovali cez krajiny, v ktorých prekvitá byrokracia. Preto prípravy prebiehali už 3 – 4 mesiace dopredu. To bola skutočne tá najnáročnejšia časť expedície. Museli sme si zabezpečiť výbavu, s ktorou si auto opravíme kdekoľvek na ceste, museli sme mať všetky papiere a doklady, ktoré mohli od nás pýtať hocakí kontrolóri, policajti, colníci, tajní... Museli sme mať zálohy všetkých dokumentov.
Takže ste schopní si opraviť akúkoľvek poruchu na aute?
MF: Nikto z nás nemá technické vzdelanie a nie sme ani úplne manuálne zruční. Ale pred rokom sme sa začali do toho šprtať, lebo sme vedeli, že keď sa nám Vasiľ, tak sme auto nazvali, po ceste pokazí, nikto nám nepomôže. Začali sme ho rozoberať a skladať metódou pokus – omyl. Omylov bolo spočiatku viac. Ale postupne sme sa ho naučili, okrem motora, opraviť celé. A aj na ten si už pomaly trúfneme.
MG: Keby šlo do tuhého, tak ho celé rozmontujeme a zmontujeme. Ale nemuseli sme. Našťastie!
Takže stará Lada vydržala celú cestu bez poruchy?
MG: Vydržala. Ale keď sme vyrážali, mali sme so sebou obrovské množstvo náhradných dielov, komplet výbavu. Boli sme schopní všetko opraviť kdekoľvek na ceste. Vedeli sme, čo sa môže pokaziť, mali sme na to diely, bolo ich asi 30 kg. Až pokým nás v Teheráne neokradli úplne o všetko. No a potom sme prešli bez jedinej poruchy zvyšných 8-tisíc kilometrov.
MF: Dôležité bolo, že sme Vasiľa dokonale vyservisovali pred odchodom. Vymenili sme všetko, čo bolo zlé alebo aj to, čo sa mohlo pokaziť.
Poďme k samotnej ceste. Aká bola dlhá? Cez ktoré krajiny ste cestovali?
MF: Plán bol 13-tisíc kilometrov, ale vzhľadom na okolnosti sme to zredukovali na 12-tisíc km. Vyrazili sme cez Maďarsko, Srbsko, Bulharsko do Turecka. Tam sme prekročili v Istanbule hranice do Ázie. Prešli sme celým Tureckom až na hranicu s Iránom, do ktorého sme vošli po Araratom. Precestovali sme Lorestan a Kurdistan, potom sme sa stredným Iránom dostali do Teheránu, až na východ na Turkménske hranice, ďalej naprieč Turkmenistanom, cez púšť Karakum do Uzbekistanu, povodím Amordarie k vyschnutému Aralskému moru. Ďalej púšťou Kyzilkum do Kazachstanu a popri rieke Hoge sme išli na sever do Moskvy. Kvôli situácii na Ukrajine sme sa potom vrátili cez Lotyšsko, Litvu a Poľsko domov.
Irak a Irán, to sú veľmi nebezpečné časti sveta. Nebáli ste sa?
MG: Išli sme po hraniciach Iránu s Irakom a bola tam úplná pohodička. Nič zlé sa tam nedialo, naopak, ľudia nás brali super. Keď videli turistické auto, boli úplne hotoví. V Kurdistane nás všetci chceli brať domov a hostiť. Vo východnom Iráne už boli ľudia vystrašení, v Turkmenistane však opäť turistické auto nevideli roky. Celkovo však musím povedať, že ľudia boli prevažne milí a z pohľadu na nás unesení. Celkovo mám dobrý dojem.
Ako sa dá takáto trasa naplánovať do najmenších detailov?
MG: Urobili sme to tak, aby to bola pre nás poriadna výzva. Dva úseky viedli cez púšť, kde je problém s benzínom, kde je pumpa len každých asi 500 kilometrov a naša nádrž má len 35 litrov. Takže sme to museli mať logisticky zvládnuté a naplánované. Vedeli sme presne, ako zvládneme palivo, vodu a všetky núdzové situácie. Auto sme ani raz netlačili. Benzín nám takmer došiel len raz, aj to bolo paradoxne v Srbsku, kde bolo v noci niekoľko benzíniek zatvorených.
Spomínali ste, že vás v Teheráne okradli. Ako sa to stalo?
MF: Zastavili nás na diaľnici a pod zámienkou nás vytiahli za auto. Keď som sa chcel vrátiť za volant, už tam sedel taký pán s nožom. Začal s ním šibrinkovať a potom aj s Vasiľom odišiel. Nezostalo nám nič, len pas a pár dolárov, ktoré sme mali schované na tele. To bolo šťastie, že tie peniaze a hlavne doklady sme mali pri sebe.
Ako to dopadlo?
MF: Mohlo sa nám prihodiť oveľa horšie. Mohli nás bodnúť nožom. Nemali čo stratiť, okradli nás na ukradnutom aute, kde policajti našli plno krvi. Vlastne policajti nám hneď povedali, že nám auto nájdu. Pomohla nám ambasáda v Teheráne. Auto po troch dňoch skutočne našli. Boli sme na pokraji zrútenia, keď sme zistili, že je úplne vyrabované. Ale našťastie tam zostal dokument, bez ktorého by sme sa v Iráne už nemohli ani pohnúť. Nemali sme však stan, spacáky, lieky, dokonca ani oblečenie. Kúpili sme si to najnutnejšie a pokračovali sme.
Snažili ste sa aj niečo po ceste spoznať?
MG: Chceli sme spoznať hlavne život obyčajných ľudí. Keď nás niečo zaujalo, tak sme si to pozreli. Všetky pamiatky sú na internete. Ale chceli sme vidieť Dárvazu. To je plynový kráter v Turkmenistane. To sa podarilo. Bol to veľmi euforický zážitok. Išli sme hodinu a pol peši púšťou. Horí už 42 rokov, je to fakt sila. Po ceste sme videli Volgograd, Moskvu, Ašchabát v Kirgizsku, mestá hodvábnej cesty. Ašchabát je poloprázdne mesto, celé z mramoru, všetko pôsobí sterilne. Človek sa musí zamyslieť, koľko to asi stálo peňazí a na čo je to dobré. Vystaval si ho vládca a okolo je nič, ľudia žijú v hline. Benzín tam stál iba 16 centov. V Uzbekistane zase nemajú benzín vôbec.
Ako jazdia?
MG: Na plyn. Bola sranda zháňať pašovaný benzín na čiernom trhu, aby sme mohli prejsť uzbecko-kazašskú púšť.
Ako ste ho zohnali?
MG: Chodili sme po meste a pýtali sme sa. Každý nás niekam poslal. Postupne sme sa dostali na miesto. Vonku niekto sedel a mal pri sebe prázdnu fľašu. Videl, že sme turisti, tak sme sa dohodli a v plastových 5-litrových fľašiach nám to doniesol.
Koľko vás stála cesta?
MF: Asi 5-tisíc eur dohromady, ale najviac tie prípravy. Na samotnej ceste už človek veľa neminie. Najviac stoja víza, oprava a servis auta. Na stravu človek veľa neminie. Je tam veľmi teplo. V Iráne sa nesmie piť alkohol. Na ubytovanie sme minuli 27 dolárov.
Ako to bolo pri Aralskom jazere?
MF: Videli sme pohrebisko lodí. Je to asi prvý koniec sveta. Bolo to v minulosti prekvitajúce mesto, kde sa produkovali ryby pre ZSSR. Potom Aralské more vyschlo, breh ustúpil 200 km odtiaľ. Dnes je to mesto uprostred púšte, ľudia nemajú čo robiť, žijú z ruky do úst. Bolo to tam fakt zlé, smútok, ľudia sú odtrhnutí od sveta. Boli chudobní, asi zdegenerovali.
Ako ste komunikovali?
MG: Lámanou ruštinou, ale väčšinou rukami‑nohami. Trošku po anglicky. Ukazovali sme im, čo chceme. Keď im to človek 6‑krát ukáže, tak pochopia. Dobré je aj to, že keď im človek nechce rozumieť, tak nerozumie. Neotvorili sme im kufor, lebo sme tam mali 50 litrov benzínu a odišli sme preč. To bola výhoda.
Kam sa chystáte nabudúce?
MG: Ešte nemáme presný plán. Chceli sme Mongolrely, ale uvidíme, ako to dopadne. Dá sa ísť ďalej na východ. Do Číny sa nedá autom vstúpiť. Ale India by bola super či Malajzia. Ale ako naspäť? Nemá sa tam človek ani ako dostať, lebo na ceste je buď Pakistan, Afganistan alebo Čína. Máme svoje hranice. Po tom prepadnutí sme nechceli zažiť ďalší konflikt. Boli sme opatrnejší. Do Iraku alebo Sýrie by som nešiel. Išli sme len po hraniciach s irackým Kurdistanom. Tam je to vládou kontrolované. Chceme vidieť svet, ale zase to nemusí byť úplne nebezpečné. Keď už sa niekde strieľa, to je už moc. Chceme radšej zažiť ten usmiaty svet.
Ako to teda zvládol Vasiľ?
MF: Prešli sme cestu bez pokuty, bez úplatku a bez defektu. V Teheráne sme sa s ním dohodli, že defekt jednoducho dostať nemôže. Mali sme totiž len rezervu z Felície, ktorá navyše nepasovala. Išli sme po takých cestách, že doteraz nerozumieme, ako je možné, že sme nedostali defekt. Za okradnutie sme však mali ako satisfakciu bezporuchový a bezdefektový priebeh.
Na ubytovanie minuli 27 eur.
Michal Filek
Snímky archív
