Derniéra
Ako je na ihrisku 11 mužov v rovnakých farbách, tak symbolicky bude aj tento môj jedenásty futbalový monológ na čas posledným. Začínajú sa nám regionálne a oblastné súťaže a všetci sa už netrpezlivo nevieme dočkať prvých výsledkov a sledovania pozícií svojich domovských mužstiev, ktorými si veľmi radi krátime voľné chvíle. Uvoľnime priestor pre samotných aktérov krásnej hry.
Snažil som sa glosovať rôzne futbalové témy a konštruktívnou kritikou či úprimnou pochvalou pootvoriť pre čitateľov dvere do zákulisia klubu spod Dubňa. Samozrejme, bol som v očakávaní, či dokážem uspokojiť náročného čitateľa. Taktiež to nemal byť len môj monológ, lenže mnohí odmietli so slovami „a ako sa na mňa budú pozerať ľudia z vedenia klubu...?“ alebo „to tam predsa nemôžem takto otvorene hovoriť.“ Verte mi, že aj ja som po prvých článkoch zaznamenal podráždené pohľady, skostnatené názory a odhovárania od ďalších príspevkov. Od koho? Samozrejme
od ľudí, ktorí v starej dobe boli donášačmi a úlisnými chrbtolezcami a takí ostali aj teraz, len prezlečení v nových kabátoch. Sami veľmi dobre vedia, o kom sa zmieňujem. Nad tým všetkým som sa neraz len pousmial a to ma presvedčilo, že žilinský národ potrebuje relevantné informácie a pohľad z inej strany. Presvedčilo ma množstvo ľudí na štadióne či uliciach, ktorí ma pristavovali a debatovali. Takisto chodili do redakcie pozitívne listy od ľudí, ktorí reagovali svojimi pohľadmi na dané témy. V žilinskom klube som pracoval 5 rokov a mnohému, čo zúročujem momentálne
v mojom povolaní, som sa naučil práve tam. Dostal som dobrú školu od fundovaných manažérov. Na Slovensku máme rovno pod nosom najlepšie organizovaný a konsolidovaný klub s kvalitnou organizáciou a infraštruktúrou. Čo je dobré, to sme nezištne pochválili, ale tiež sme poukázali na problémy a chybné kroky, vyzliekajúc v poslednom období žltozelený klub donaha.
Veľkým plusom týchto novín je ich mienkotvornosť, a preto si mal každý čitateľ možnosť utvoriť svoj vlastný názor. Určite by ste privítali reakcie pána Antošíka či Belaníka na uverejnené témy ,a preto
by moje krátke spovede mohli byť hodenou rukavicou pre tieto významné persóny MŠK Žilina. Milí čitatelia, ďakujem vám za trávené chvíle pri Nadstavenom čase a verím, že sa opäť stretneme. Nedá mi neukončiť moje novinárske počiny básňou Jonáša Záborského pre tých, ktorí sa tak boja otvorene a pravdivo vysloviť svoj názor. Má už 200 rokov a nadčasové myšlienky:
„Prečo sa ten slovenský ľud každého
tak bojí? Doja si ho sťa kravičku
a on ticho stojí! Ľudia idú, ako
ovce, kam ich baran vedie, ku stolu
chodia vtedy, keď je už po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im
rozkážu, a ak majú raz voľné ruky,
sami si ich zviažu.Či to tak má byť
naveky? Niet Slovákom rady? Kto
si sám nevie byť pánom, nedočká
sa vlády!
