Luciu Saskovú ste nedávno mohli stretnúť v jej rodnej Žiline. Bola si tu totiž prevziať cenu za druhé miesto v súťaži Kniha Horného Považia 2014, ktorú každoročne organizuje Krajská knižnica v Žiline. V týchto dňoch jej vychádza v poradí už štvrtá kniha, o ktorej nám v spoločnom rozhovore ochotne prezradila viac.
Na pulty kníhkupectiev prichádza kniha Zlatokopka 2 Náhody neexistujú. Čo vás priviedlo k tomu, že napíšete pokračovanie?
Pokračovanie Zlatokopky bolo v pláne už pri písaní prvej časti. Aj preto pozornejším čitateľom neuniklo, že v jej závere sa vlastne nijako jej smrť nekonkretizovala. Pôvodne bola za tým všetkým veta: „A v tom som bola donútená otvoriť oči.“, ale po dohode s vydavateľom sme ju tam nedali a nechali sme akýsi neurčitý koniec, v ktorom čitatelia mohli Zlatokopku pokladať za mŕtvu, ale aj nemuseli. Avšak nepustila som sa do druhej časti ihneď, nosila som v hlave už príbeh Nebezpečnej a tak som si od zlatokopectva trošku oddýchla a myslím si, že to bolo fajn riešenie, pretože som stihla nabrať viac inšpirácie na pokračovanie osudu hlavnej hrdinky.
Kniha nesie podtitul Náhody neexistujú. Ako je to s vami? Veríte na náhody?
Tento podtitul vystihuje veľmi veľa konkrétnych situácií v príbehu. Keďže každá kniha je obrovský kus zo mňa, tak to, že náhody neexistujú, je mi veľmi blízke a stotožňujem sa s tým. Niekto to nazýva osudom, iný náhodami, ja som sa presvedčila v živote už naozaj nespočetne veľakrát, že nič sa nedeje len tak pre nič za nič, všetko, dokonca aj to zlé, čo sa nám pritrafí, má svoj zmysel a význam. Takže vo všeobecnosti ťažko povedať či verím, či neverím, len jednoducho viem, že takto nejako to funguje (úsmev).
Prezradíte nám, či bude Zlatokopka pokračovať v štýle života aký viedla dovtedy?
V druhej časti sa čitatelia môžu tešiť na staré známe postavy, ale pribudne aj niekoľko nových. Zlatokopka má po prebudení z kómy problém spomenúť si na svoju minulosť, bojuje s tým, na čo si pamätá, s tým, čo jej ľudia okolo nej hovoria, nevie komu sa dá veriť, stáva sa z nej zraniteľná osoba, ktorá je „hodená do vody“ a snaží sa plávať vo svete, do ktorého akoby nikdy nepatrila. Zrazu stretáva ľudí, ktorí ju poznajú, dostávajú sa k nej príbehy o sebe samej, dejú sa okolo nej veľmi zvláštne veci a jej stále viac vecí nedáva zmysel. A tak začína pátrať. Nie je to však jednoduché. Faloš, intrigy a pozlátený svet totiž za pár mesiacov, ktoré v kóme bola, zo sveta nevymizli. Snaží sa rozpoznávať, kto skutočne stojí na jej strane a kto na nej nikdy nebol.
Kóma a následné prebudenie z nej dáva možnosť spisovateľovi vniesť do knihy trochu fantasy, duchovna alebo mystiky. Vniesli ste niečo z toho do nej?
Pravdupovediac, týmto smerom mi ani nenapadlo ísť. Na kómu príbeh nie je veľmi zameraný, preto som sa pri písaní pri nej nezdržiavala. To, že vníma okolie v kóme, pokladá za sny.
Aký je váš pohľad na zlatokopky?
Možno to znie zvláštne, ale na jednej strane ich obdivujem. Každý človek sa v dnešnej dobe chce mať dobre. Myslím, že je to úplne prirodzená vec. Čím ľahšiu cestu k tomu nájdeme, tým lepšie. Obdivujem však to, čo zlatokopky za tú ľahšiu cestu považujú. Pritom sú to koľkokrát naozaj šikovné a inteligentné baby. Ale druhý uhol pohľadu – kto im to ukázal, že sa dá žiť aj takto ľahko? Predsa muži, ktorí na to majú. Ktorí často svoje egá skrývajú za peniaze. Ku ktorým takáto žena už v dnešnom svete neoddeliteľne patrí a aj práve takou slečnou ukazujú svetu, že oni si ju môžu dovoliť. Rovnako slečny sú hrdé na to, že nepatria len tak hocikomu. Spokojnosť je na oboch stranách. Otázkou však je – dokedy? Krása a mladosť raz pominú. Nehádžem však všetkých do jedného vreca, ako mi už bolo vytknuté. Bavíme sa tu naozaj o zlatokopkách, ktoré sú schopné robiť pre peniaze nemožné, potlačiť akékoľvek svoje hodnoty a zásady, nehovorím o vzťahoch, kde sú peniaze, ale aj láska a verejnosť to za zlatokopectvo automaticky považuje, aj keď to tak vôbec nie je. Nie každý muž, ktorý má peniaze, je automaticky blbec a jeho priateľka alebo žena zlatokopka.
Ako dlho ste písali tento druhý príbeh?
Dodržala som takú tú svoju klasickú tradíciu a vytvorenie príbehu mi trvalo približne pol roka. Ďalšie úpravy a opravy a nakoniec čas strávený vo vydavateľstve, kde kniha prichádza do konečnej formy a do roka od Nebezpečnej je na svete.
Na obálke knihy je mladá sympatická dievčina, niektorí ľudia majú tendenciu si myslieť, že ste to vy. Tak im, prosím, prezraďte, aká je pravda?
(smiech) Moja vlastná mamina, keď chytila do ruky Zlatokopku (jej ospravedlnením je, že nemala okuliare), tak sa ma spýtala, že prečo som sa nechala takto vyfotiť, či to nie je trošku „moc“. Na fotografii však ani náhodou nie som ja, dokonca ani dievča, ktoré by som poznala. Obrázok je od zahraničného fotografa, ktorý sa špecializuje na podobné sexi portréty a bola odkúpená na použitie na obálku. Kto ma lepšie pozná, vie, že ona má najmä viac, kde ja menej a naopak.
Nedávno vaša kniha Nebezpečná získala krásne umiestnenie v súťaži Kniha Horného Považia 2014. Čo hovoríte na toto ocenenie?
Keď som videla zoznam všetkých nominovaných kníh, zvučných mien autorov a veľmi zaujímavých príbehov, povedala som si, že je úžasné, že aj moja kniha je medzi nimi a že nie je dôležité predsa vyhrať, ale zúčastniť sa. Tešila som sa na slávnostné vyhlásenie výsledkov, tešila som sa, že som opäť mohla navštíviť Žilinu a druhé miesto je pre mňa poctou a som vďačná za každý jeden hlas od čitateľov. Ja viem, že je klišé hovoriť o tom, ako som s tým naozaj nepočítala, ale ja som to naozaj nečakala. Nerátala som s tým, že spomedzi ostatných úžasných diel dajú ľudia hlasy práve Nebezpečnej. Veľmi si to vážim a o to viac, že je to od Žilinčanov.
Katarína Kvašňovská
Snímka archív spisovateľky
