Kto vás priviedol k hokeju?
Už ako malé dieťa som veľmi rád korčuľoval. K tomu ma priviedol môj otec, ktorý dostal permanentky na ľad od Bélu Závodského a spolu so sestrou som bol na korčuliach vari od mojich štyroch rokov. V tom čase boli veľmi populárne hokejové zápasy. Všetci sme ich radi sledovali, hlavne keď sme boli majstrami sveta. Jednoducho, do hokeja som sa zaľúbil. Mal som 15 rokov a už som chodil na tréningy prvého mužstva, pretože vtedy dorastenci neexistovali. Boli to úplne iné časy. Na ľade vtedy do ôsmej hodiny večer korčuľovala verejnosť a až potom prišli na rad hokejisti. Museli sme si sami odhrnúť sneh, poliať plochu a až potom sme mali tréning. Bolo to zábavne, no niekedy veľmi namáhavé, veď domov som prišiel aj okolo polnoci a ráno bolo treba vstávať do školy.
Aké boli najväčšie žilinské hviezdy, keď ste prišli do A mužstva?
Emil Čapek a Harenza, predtým Verčík. Ako chlapec si pamätám, že výborný hokejista bol Ivan Kvasnica, len toho zobrali do ruského gulagu a vraj cestou tam zomrel. V Banskej Bystrici hrávali dvaja bratia, no už si nespomeniem na ich priezvisko. Jeden z nich potom prišiel do Žiliny a patril medzi najlepších hokejistov, akých som zažil. Zdá sa mi, že padol v povstaní.
Kde sa odohrávali hokejové zápasy v Žiline. Traduje sa, že sa hralo aj na Studničkách?
Tam som sa narodil a vôbec si nepamätám, že by sa tam hrával hokej. Všetko sa odohrávalo na tenisových kurtoch, v susedstve terajšieho zimného štadióna, kde bol prírodný ľad. To bola iná zima ako teraz, od začiatku decembra až po marec sme boli na ľade. Pamätám si, že mantinely boli iba na šírku dosky a aj keď už boli neskôr oveľa vyššie, častokrát sa po náraze rozleteli.
Dobre rozbehnutú kariéru ste ukončili až príliš skoro, čo sa vám stalo?
Na vine je pomerne ťažký úraz. Prišiel som vtedy zo školy z Brna a hrali sme proti Banskej Bystrici. Ako obranca som išiel po puk, nedal som si pozor a súper ma narazil na mantinel tak tvrdo, že si to odniesli kolená. Najmä to ľavé, na ktorom som mal sadru päť týždňov. Nohu v kolene som potom nevedel vôbec ohnúť, mal som 22 rokov a musel som skončiť.
S ktorým spoluhráčom ste si najlepšie rozumeli na ľade aj mimo neho? Kto bol v tíme najväčší zabávač?
Mimo ľadu sme sa až tak veľmi nestretávali, to skôr so spoluhráčmi na tenise, kde som hrával za Žilinu súťažne druhú ligu a mal som druhú výkonnostnú triedu. Z hokejových spoluhráčov bol mimoriadne vtipný Emil Čapek, pri ktorom sme často a schuti nasmiali.
Akým dopravným prostriedkom ste chodili na zápasy k vašim súperom?
Jedine vlakom. Spomínam si, že v roku 1942 sme celú noc cestovali na zápas do Opavy. Po vojne boli vlaky v hroznom stave, mali vybité okná a celú cestu sme stáli. Opava vtedy nemala umelé klzisko, hralo sa na jazere a keďže bol odmäk, tak domáci chceli hrať hneď po našom príchode. Boli sme unavení z cesty, a tak nečudo, že sme ten zápas vysoko prehrali.
Kto vás vtedy trénoval?
Nikto. Sami sme sa trénovali, ale musím povedať, že poctivo. Dali sme sa dokopy taká dobrá partia: Schmidt, Kvasnica, Pečalka, Heinrich, Hodoň, Ondrušek, Verčík, Čapek a ja. Videl nás bývalý žilinský futbalista Fero Čelko a povedal: „Chlapci, vy to hráte tak dobre, že vás musím prihlásiť na majstrovstvá Slovenska“. Kvalifikáciu sme hrali v Liptovskom Mikuláši a Banskej Bystrici, ktorá sa už videla na majstrovstvách. Porazili sme ich však 3:0 na ich ľade a u nás doma tuším 5:0.
Na domácom ľade ste napokon hostili celé majstrovstvá a ešte ste ich aj vyhrali!
Hrali sme doma, prišlo veľa divákov a tí nás hnali dopredu. Nečudo, že sme vyhrali titul. Atmosféra v hľadisku bola v tých časoch úžasná, ľudia nám fandili a neraz sa stalo, že aj cez zápasy prvého tímu fanúšikovia kričali: „Pustite tam tú detskú škôlku!“ Mysleli tým najmä Pečalku, Heinricha, Kvasnicu a mňa. Bolo to úsmevné, ale tešilo nás to.
Ako majstri Slovenska ste cestovali na česko-slovenský šampionát do Prahy...
Hralo sa na pražskej Štvanici za účasti LTC Praha, Brna, Žiliny a na štvrtý tím si už nespomeniem. Štadión bol totálne plný, pretože v tej dobe sa tam hrali prípravné zápasy reprezentácie ČSR so Švédmi. My sme nastupovali hneď po týchto dueloch, a tak ľudia ostali aj na nás. Škoda toho turnaja, mohli sme skončiť aj lepšie. Hneď v prvom zápase, mám pocit, že proti Brnu, však náš brankár Adam Beláček dostal puk do zubov a museli ho zašívať. Nemali sme žiadneho náhradníka, a tak musel chytať ďalej, no už to od neho nebol až taký dobrý výkon. Vtedy žiadne prilby či masky pre brankárov neexistovali. Naviac sme do Prahy cestovali bez našich ťahúňov Kvasnicu a Heinricha. Pamätám si, že nám JUDr. Okoličány vybavil spoločnú večeru so švédskym národným mužstvom, čo bolo pre nás veľkou cťou a zážitkom.
Prečo ste sa rozhodli pre post obrancu?
Keď som ako 17-ročný prišiel do prvého mužstva, bol som pomerne väzba, tak ma jednoducho hodili do obrany. V Brne som počas štúdii videl hrať do tela hráčov londýnskeho klubu Harringay Racers, od ktorých som sa naučil klasický bodyček zadkom. U nás ho skoro nikto nepoznal a každý ho považoval za faul. Keď som raz v Liptovskom Mikuláši takto „bodyčkoval“ dva alebo tri razy, tak ma tam chceli diváci biť.
Aj ste sa na ľade pustili do nejakej bitky?
Bolo to tvrdé, ale bitky neboli. Hral som tvrdo do tela, ale bez jedinej bitky.
Po konci aktívnej kariéry ste ďalej chodili na žilinský hokej?
Chodil som, ale postupne už toho času tak veľa nebolo.
A čo teraz, ako vnímate súčasný žilinský hokej?
Som z toho dosť smutný, lebo celé tie roky fandím Žiline a pre mňa bol žltozelený dres vždy jedinečný. Verím však, že žilinský hokej sa opäť dočká dobrých časov.
