Kedy ste sa dostali do predajne s poštovými známkami a ako to tu vtedy vyzeralo?
Jana Konečná: Obchod je na rovnakom mieste údajne už 120 rokov, čiže od čias Rakúsko-Uhorska, ktorého súčasťou sme v tej dobe boli. Tento rok oslavuje výročie. Prezradili mi to židovské dámy, čo tu mali obchody v tom istom čase, ako som tu začala pracovať. To bolo v roku 1978. Dnes už nežijú, ale podrobne mi opísali, kde čo bolo. Dolu, ako sú kvetinári (vo Farskej uličke, pozn. redakcie), bola takisto filatélia, ale predávali tam aj tabak a zmiešaný tovar. Vtedy mávali Židia takéto obchody. Tá pani mala galantériu tu za rohom a nad ňou bývali. Ako kedysi, aj tu bývali byty, kedysi sa v meste predsa žilo. Mala sestru v Izraeli a písala jej dopisy, preto pravidelne ku mne chodila na pekné známky a frankovanie. Ja som tie známky mala vždy pekné.
Predajňa ostala v mnohom zachovaná vo svojej pôvodnej podobe. Dokonca má funkčnú pevnú linku s číslom z čias prvej republiky.
Predajňa bola kedysi štátnym podnikom.
Jana Konečná: Áno, za komunistického režimu išlo o takzvané pofisy - poštové filatelistické služby. Na Slovensku ich bolo deväť, v Česku devätnásť. Žilina sa predala v roku 1990 do súkromných rúk – ja som ho kúpila. Moja sestra, čo žije v Amerike, mi na to prispela. Ešte pár rokov niektoré fungovali, no v roku 1995 sa všetky zrušili. Respektíve, pofis službu združila pod svoju hlavičku Slovenská pošta a funguje dodnes ako štátna. Naša predajňa je teda bývalý pofis, a zároveň najstaršia filatélia v Československu, ktorá sa originál zachovala.
Čo vás primälo ku kúpe predajne s filatéliou a čo všetko ste si ponechali pôvodné?
Jana Konečná: Bavilo ma to a môžem povedať, že dodnes rada chodím do roboty. Keď som predajňu odkúpila, urobila sa inventúra a ostali mi mnohé vzácne materiály. Pre mňa má hodnotu aj mobiliár, nechala som tu pôvodný dubový pult, pokladňu i telefón. Dokonca mám pôvodnú pevnú linku s číslom za čias prvej republiky - 20289.
Zameriavate sa na filatelistiku a numizmatiku. Určite vám rokmi prešlo rukami mnoho starých mincí a krásnych známok. Ktoré boli najvzácnejšie?
Pavol Konečný, syn: Ja som 30 rokov som v tomto obchode a držal som už vzácnu mincu Zlatý Nero z 1. rímskeho storočia i striebornú mincu Alexander Veľký datovanú 336 rokov pred Kristom. Mali sme aj Kleopatru z Egypta, bola to jedna z posledných z obdobia, kedy vytvorili spojenectvo s Rimanmi. Rukami mi prešli rôzne celosvetovo vzácne mince, napríklad i keltské. Pre mňa sú z mincí zaujímavé práve z obdobia starého Egypta alebo Ríma.
Modrý Mauritius to nie sú iba známky, ale aj mince, pohľadnice, celiny či vyznamenania.
Jana Konečná: Tie sa ale dražia na aukciách, nemôžu sa bežne predávať. No pre túto lokalitu sú zberateľsky najatraktívnejšie Rakúsko - Uhorsko, Nemecko, Rusko a mince aj známky z čias prvej republiky. Podotýkam, známky nám neprešli rukami, pretože sa nechytajú do ruky, vždy sa s nimi manipuluje pinzetou.
Čo tak stoja staré mince?
Pavol Konečný: Na to sú katalógy, je to okolo desať eur, ale pohybujú sa aj v stovkách. Zlaté a strieborné mince sú, samozrejme, vzácnejšie. Záleží či sú to toliare, poltoliare alebo dukáty (desaťdukát, päťdukát, dvojdukát). Tie sa pohybujú už v tisíckach a vyskytujú sa pomenej. V katalógoch sa tiež uvádza, koľko je tých mincí v obehu. My každý rok razíme okolo 7 tisíc zlatých mincí v Kremnici, ale už sa pravdaže razia iba nové. Preto majú tie staré hodnotu. Musia byť, samozrejme, znalecky overené.
Budú niekedy vzácne aj tie naše staré koruny?
Jana Konečná: Budú, ale my tu už nebudeme.
Ako vyzerajú spomínané vzácne známky?
Jana Konečná: Nuž, najvzácnejšie sú teda asi z čias prvej republiky a slovenského štátu, napríklad známka s Hradčanmi. Čo je ale na nich vzácne nie je len historická hodnota, ale to, že sú s pretlačami. Pavol Konečný: To znamená, že kým vyrobili novú známku, na tú starú urobili pretlač. Napríklad na známku z čias Rakúska-Uhorska urobili pretlač Československa, teda nového štátneho zriadenia. A opäť, na československú známku urobili pretlač slovenského štátu. To sú vzácnosti. Máme napríklad známky s pretlačami z roku 1918. Posuny, pretlače, obrátené pretlače, chybotlače alebo nízky náklad - každé špecifikum alebo na pohľad vada je vlastne vzácna rarita. Máme napríklad známku, kde chýba hodnota alebo farba, ktorá na iných rovnakých známkach je. História jednoducho ukazuje, že najhodnotnejšie známky sú práve tie, ktoré sú niečím zaujímavé, nie tie úplne sériové. A o tieto majú zberatelia veľký záujem.
Najvzácnejšie mince u nás sú z čias prvej republiky a slovenského štátu.
Taký je vlastne aj Modrý Mauritius.
Jana Konečná: Áno, keď mal anglický guvernér sídliaci na ostrove Maurícius, ktorý bol britskou kolóniou, narodeniny, dal na obálky s pozvánkami vytlačiť známky s podobizňou kráľovnej Viktórie. Modrý Mauritius vytláčal rytec Barnard a nebolo ich veľa. Zachovalo sa ich, hovorí sa, len šesť kusov. Ale názory a počty mnohých sa líšia. Možno je ich v skutočnosti viac, možno menej, lebo tí zberatelia to taja. Bola už aj dotlač, to znamená že ide o známku druhého typu.
Pavol Konečný: Napríklad jeden slovenský politik má Mauritia druhého typu a dal za ňu milión. Ale jeden anonymný český zberateľ kúpil originál. On má jeden z tých pôvodných najvzácnejších kusov. Nemám nejaký konkrétny zberateľský sen, ale známku Modrý Mauritius by som chcel vidieť naživo. Mama ju videla v Prahe.
Jana Konečná: Videla som ich na výstave v roku 1978. Pamätám si, že ich bolo šesť. Jednu mala v majetku, samozrejme, britská kráľovná, druhú Američan, ďalšiu Japonec. Tí ďalší traja sa nevedeli. A teda v roku 2016 ju kúpil Čech, od koho, to sa nevie. Ide o anonymného kupcu a tají sa aj jej kúpna cena. Hovorí sa však o investícii okolo 100 miliónov českých korún. Kúpil vtedy nielen Modrý, ale aj Červený Mauritius.
Za známkami, mincami, ale aj inými artefaktami je zaujímavá práve tá história a príbehy.
Pavol Konečný: Áno. My máme aj staré vyznamenania, či už zo Slovenského národného povstania alebo Rakúska – Uhorska. Tie rozhodne musia ukrývať zaujímavé príbehy. Máme aj pohľadnice, hlavne staršie z obdobia rokov 1950 - 1960. Krásne ilustrované, ale i starej Žiliny, ktoré boli kedysi bežné, no dnes ich je stále menej a menej. A aj krásne historické celiny, čo sú ceniny s vytlačenou známkou. Opäť z obdobia slovenského štátu, ale napríklad aj ministerské obálky za Alexandra Rezeša.
Vôňa histórie.
V akej cene sa pohybujú?
Pavol Konečný: Rôzne, ale začínajú od 10 eur. Máme aj jednu naozaj vzácnu podpísanú Andrejom Hlinkom. Jej cenu nebudeme prezrádzať, tá nie je na predaj. Máme vzácnejšie a drahšie zberateľské kúsky, tie však hocikto nekúpi. Tie čakajú na svojho majiteľa aj roky. Toto je špeciálny obchod, máme veľa známok a veľa tovaru. Chodia za nimi aj zo zahraničia - Nemci, Holanďania, Francúzi, Švajčiari. Ale aj naši majú záujem.
Poznáte sa aj s niektorými zberateľmi osobne?
Jana Konečná: Niektorých osobne, niektorých z videnia, a mnohí starí filatelisti už nežijú. Napríklad Klub filatelistov v Žiline fungoval dlhé roky, no bohužiaľ, už zanikol. Je to škoda.
Pominuli už zlaté časy týchto zberateľských záľub?
Jana Konečná: Áno, kedysi ľudia zbierali viac, ale znova to začína. Zdá sa mi, že zberateľstvo opäť získava na popularite. Teraz idú najviac bankovky, ale i staré známky. Deti veľmi nezbierajú, aj to je škoda. Dlhoročné zberateľstvo je ušľachtilá a krásna záľuba.
Čím by ste mladých prilákali?
Pavol Konečný: Určite futbalovými a hokejovými kartičkami, ktoré v obchodoch bežne nekúpite. Tieto zbierajú aj dospelí, lebo ide o ozaj zberateľské kúsky. Niektoré rarity môžu stáť aj tisíc eur. Na to tu máme časopisy Bekket z USA, kde sú uvedené cenníky a hodnota každej kartičky. Pre zaujímavosť, niektoré limitované série kariet s Wayneom Gretzkym stoja aj milión eur. Ide o špeciálne vydania - strieborné, pozlátené či s diamantom. Ale také tu, samozrejme, nemáme.
Modrý Mauritius má už vyše sto rokov svoje nemenné miesto.
Chodíte na aukcie, burzy alebo tieto zberateľské kúsky objednávate?
Jana Konečná: Rôzne. Tieto kartičky objednávame, aj vykupujeme, keď niekto príde zo zahraničia a chce ich predať. Ak máme záujem, kúpime ich. Syn bol aj niekoľkokrát na burze v New Yorku. Teraz už chodíme iba do Prahy.
Nedá nám neopýtať sa, ktorú z vašich známok považujete za vizuálne najkrajšiu?
Jana Konečná: Všetky sú pre mňa pekné, naozaj. Pre je totiž každá niečím zaujímavá. Za tie roky si k nim človek vytvorí vrúcnejší vzťah. Dokonca robím pre zberateľov aj balíčky. Myslím si, že viem už posúdiť, ktoré sa k sebe hodia a zberatelia o ne budú mať záujem. Ručím za ne, sú veľmi dobrej kvality a možno je aj dobrý tip na darček pre vášnivého filatelistu, ak takého má niekto doma.
Veronika Cvinčeková, snímky autorka
Modrý Mauritius (Mauritius post office) je jedna z najznámejších a najcennejších poštových známok sveta. Známka modrej farby s nominálnou hodnotou 2 pence bola vydaná spolu so známkou červenej farby (Červený Mauritius) s hodnotou 1 penny v roku 1847 na ostrove Maurícius. Ide o prvú známku britskej koloniálnej ríše, ktorá bola vydaná mimo Veľkú Britániu. Každá z nich bola vydaná v počte 500 kusov. Ich vzácnosť spočíva najmä v tom, že pôvodne boli vydané s nápisom POST OFFICE (poštový úrad). O rok neskôr boli totiž vydávané už iba s nápisom POST PAID (poštovné zaplatené), ktorý lepšie vystihoval funkciu známok.
Oba varianty známok v nepoužitom stave majú iba v múzeu na ostrove Maurícius a väčšinu času ich chráni tma.
Najznámejšiu známku na svete má svojom logu aj žilinská predajňa.
Ďalšie svetovo známe vzácne známky
Britská Guyana - filatelistami všeobecne považovaná za jednu z najvzácnejších známok na svete. Ide o jediný zachovaný exemplár z malého nákladu vydaného v bývalej britskej kolónii (dnešná Guyana v Južnej Amerike). V roku 1856 pošta v Britskej Guyane vydala prvú sériu jednocentových purpurových známok, no zásielka známok z neznámeho dôvodu zmizla. Poštmajster E.T.E. Dalton nariadil, aby ako núdzové opatrenie bola vykonaná dotlač. V tlačiarni pridali do tejto núdzovej dotlače na známku malý čln. Ten je slabo vidieť na prednej strane známky, čím sa odlišuje od oficiálneho nákladu.
Dalton ako poistku proti falšovaniu nariadil, aby sa na všetku korešpondenciu podpísal poštový úradník. Táto konkrétna známka bola podpísaná Edmondom D. Wightom. Je známe, že existuje iba jediná zachovaná známka z tejto núdzovej tlače. Objavil ju mladý chlapec v roku 1873 a predal ju iba šesť šilingov. Dnes je jej hodnota takmer 9,5 milióna eur.
Obrátená Jenny - je chybotlač americkej poštovej známky z roku 1918, ktorá sa radí k filatelistickým klenotom. Na známke o hodnote 24 centov bola uprostred modrá kresba dvojplošníka Curtiss JN-4, nazývaného Jenny. Pre chybu v tlači bolo lietadlo na pár exemplároch vytlačené naopak. Jednu zo sérií kúpil Edward H. Green, ktorý ich očísloval, rozstrihal a predával. Zo sto sú dnes známi majitelia 98 kusov. HV roku 2016 bola hodnota Obrátenej Jenny je vyčíslená na 4,6 milióna eur.
