Čo je podľa vás za mnohými úrazmi na bicykli prípadne korčuliach?
Väčšinou vychádza dôvod úrazu z neskúsenosti jednotlivých športovcov. Snažia sa predviesť heroický výkon, na ktorý skrátka nestačia. A keď človek padá, smeruje najmä dopredu a do strán, čo je dané kinetickou energiou, odstredivou silou. Hoci máme v sebe zakódovaný pud sebazáchovy a snažíme sa pri páde chrániť si telo, k úrazu väčšinou dôjde. V závislosti od rýchlosti a okolia si pri tom môžeme spôsobiť rôzne druhy poranenia. Najzávažnejším býva poranenie hlavy a mozgu, kde sú najväčšie nárazové zóny spánková krajina a záhlavie. Okrem udretia alebo rany môže pri páde dôjsť aj k prasknutiu lebky, pomliaždeniu či krvácaniu do mozgu, čo môže byť pre človeka fatálne.
Rýchlosť jazdy v kombinácii s nezodpovednosťou spôsobí najviac zranení?
Pri športoch ako takých, žiaľ, dochádza k rôznemu rozsahu poranení. Sú to odreniny, tržné rany, zlomeniny, dutinové poranenia a iné. To, čo je dominantné a zároveň najviac nebezpečné, je poranenie hlavy. Pri pádoch z bicykla, kolobežky alebo korčúľ dochádza k rôznym typom úrazov hlavy až v 80 % prípadov. Ak športovci nenosia prilbu, vznikajú závažné poranenia či už lebky, alebo mozgu. A hoci nás prilba chráni, aj ona môže zlyhať a prasknúť. Následne môže dôjsť k úrazu hlavy, ale nie tak vážnemu ako u jedinca jazdiaceho bez nej. Pri dosahovaní vyššej rýchlosti, sú tí, ktorí nepoužívajú prilbu, až 20-krát častejšie ohrození smrťou v porovnaní s tými, ktorí ju majú nasadenú.
Novým fenoménom na cestách sa stali elektrokolobežky. V čom vidíte ich najväčšie riziko?
Ja ako dieťa som vyrastal na klasickej kolobežke. Človek vyvíjal energiu sám a vytvoril rýchlosť podľa toho, ako silno sa dokázal odrážať od zeme. Elektrokolobežky sú veľmi rýchle „presúvadlo“, ktoré je komfortné, ale môže byť zradné a vyžaduje predovšetkým skúsenosť. Ich nevýhoda spočíva v tom, že sú to dvojkolesové vozidlá s veľmi malými a úzkymi kolesami. Na akomkoľvek porušenom teréne alebo v stresovej situácii ľahko dochádza k veľmi náhlej zmene stability a následnému ťažkému pádu. Poranenia môžu byť dokonca ešte horšie ako na bicykli. Z môjho osobného pohľadu sú elektrokolobežky fajn na presun, ale v rukách neskúsených vodičov sú zbraňou. Nielen pre jazdcov samotných, ale tiež pre ich okolie.
Športovci a zranenia idú ruka v ruke. Čo by ste poradili pri ľahších i ťažších rozsahoch zranení?
Pokiaľ to nie je nič vážne, športovec je mobilný a dokáže sa z miesta úrazu dostať domov, tak si môže prípadné zranenie ošetriť úplne jednoducho i sám. Dôležité je umyť poranené miesto pod tečúcou vodou, prekryť a zaviazať sterilným (čistým) obväzom. Správny cyklista by mal pri sebe nosiť tiež takzvanú „kapsičku prvej pomoci“. Štandardne však ľudia takéto veci pri sebe nenosia, osobne preto odporúčam, aby mal každý jeden športovec v ruksaku pri dlhšej trase okrem vody, občerstvenia aj základné vybavenie potrebné k ošetreniu ľahkých úrazov (dezinfekčný prostriedok, obväzy, tampóny, leukoplasty). Pokiaľ ostane športovec po páde pri vedomí, ale nie je schopný sa pohnúť, nemá nikoho pri sebe, tak vtedy je nutné zavolať rýchlu zdravotnú službu. Vždy to záleží od rozsahu poranenia.
Veľakrát sa stane, že človek príde domov, ale bolesť neustupuje? Novodobým trendom je, že si hneď zavolať záchranku. Je to správne?
Áno, ľudia sa v poslednej dobe naučili používať systém záchrannej zdravotnej služby. No treba myslieť na to, že záchranku potrebujú pacienti, ktorí sú vo vážnom zdravotnom stave. Pokiaľ človek skutočne trpí bolesťou a má možnosť nájsť niekoho, kto je schopný ho odviezť do nemocnice na ošetrenie, je to lepšie ako volať sanitku. Ak nejde o vážny stav, môže vydržať aj do druhého dňa, keď navštívi najprv svojho obvodného lekára. On ho v rámci istej postupnosti pošle za príslušným špecialistom. Urgentný príjem síce funguje v 24-hodinovom režime, ale počas pracovných dní (pracovnej dobe 7.00 – 15.30 h) bežné a ľahké úrazy riešia príslušné špecializované ambulancie. Samozrejme, počas ústavnej pohotovostnej starostlivosti (časový interval po pracovnej dobe a počas víkendov či sviatkov) poskytuje ošetrenie v plnom rozsahu pre celý región práve urgentný príjem.
Je dostatočná osveta pri domácich ošetreniach?
Keď sa niekomu stane vážny úraz, väčšina už vie, že si má zavolať pomoc. Faktom je, že roky viazne príprava v poskytovaní prvej pomoci od detského (školského) veku. Potom sa nemôžeme čudovať, že niekedy ani dospelí nepoznajú základy poskytovania prvej pomoci. Počas výučby by mali byť do princípov poskytovania prvej pomoci zasvätené už malé deti a v pravidelných intervaloch by si to mali opakovať. Na druhej strane chybu robia pacienti po úraze aj vtedy, keď úraz bagatelizujú. Keď si povedia: „Toto ma prejde, to je dobré.“ Zvlášť, keď sa bolesti stupňujú a zhoršuje sa im mobilita alebo zdravotný stav ako taký. Takto môže dôjsť k omeškaniu poskytnutia správnej zdravotnej starostlivosti zo strany pacienta.
Stále sa množia prípady, keď najmä cyklisti ignorujú nosenie prilby. Prečo by sme ju mali nosiť?
Prilbu by sme nemali nosiť len z dôvodu, že „ja na tej hlave niečo mám“. Má byť presne nasadená, musí chrániť spánkovú oblasť aj záhlavie. Remenček nesmie škrtiť na krku. Prilba má sedieť pohodlne, nesmie byť voľná, ale ani pritiahnutá.
