To, v akej miere, ukázali výsledky výskumu v rámci projektu Bližšie k deťom, ktorý organizovalo Občianske združenie Náruč na viac ako 600 deťoch na vidieku i v meste.
ŽILINA. Výskum sa realizoval od mája 2014 do októbra 2015. V rámci projektu realizovalo združenie prevenciu na základných školách na vidieku a v meste. Do anonymnej ankety sa zapojilo 602 žiakov 4. – 7. ročníkov. Okruhy boli rozdelené na násilie v rodine, mimo rodiny, obeť šikany, svedka šikany a svedka násilia.
Z odpovedí detí vyplýva, že 6 – 8 % vo svojej rodine zažilo nejakú formu násilia. Uvádzajú nevhodné dotyky zo strany dospelých, krik, ponižovanie, vulgárne správanie, bitku. „Obsahom prevencie bolo oboznámiť deti s tým, aby vedeli rozlíšiť, čo je normálny rodičovský trest a ako sa líši od násilia. Ak dieťa v istom prostredí žije, ak je napríklad obeťou sexuálneho zneužívania, dlho to pokladá za normálne rodičovské chovanie, prejavovanie lásky a ten rodič ho o tom aj presviedča,“ vysvetľuje realizátorka výskumu Mariana Sedliaková.
„Potvrdilo sa nám, že to násilie sa vyskytuje a vo veľmi vysokej miere nám vyskočilo násilie na škole. Deti reflektujú najmä šikanu z pozície svedka, ale až 64 % kladných odpovedí bolo na osočovanie v kolektíve, čiže akoby sa to týkalo ich. Keď sme chodili do tried, videli sme, že vždy sa tam nájde dieťa, ktoré je vyčleňované,“ pokračuje Mariana Sedliaková. Pozitívne je, že zhruba 90 % detí uviedlo, že sa má v prípade problémov na koho obrátiť.
Tu je zaznamenaný aj výrazný odskok v oblasti zázemia. Až 23 % u chlapcov na vidieku sa nemá komu zveriť a realizátori výskumu považujú túto skupinu za najviac ohrozenú. „Aj čo sa týka ohrozenia v rodine, vychádza, že najviac sa cítia ohrození chlapci na vidieku (12 %). Ťažko povedať, čím to je, no my sa domnievame, že na vidieku fungujú rodové stereotypy, kde chlap musí byť hrdina, nemá sa sťažovať a oni to vnímajú tak, že keby sa zdôverili, prejavili by slabosť. To vidiecke prostredie akoby nahrávalo viac dievčatám. Dievčatá na vidieku sa, naopak, cítia v rodine najmenej ohrozené (3 %). Sú považované akoby za princezničky,“ vysvetľuje Marianna Sedliaková.
V meste sa mimo rodiny deti cítia viac ohrozené, čo je pravdepodobne spôsobené tým, že tam na ne číha viac nástrah ako na dedine, kde sa medzi sebou všetci poznajú.
Deti chcú o násilí hovoriť
Či sa dá pracovať s týmito výsledkami, je skôr systémová otázka. „Dlhodobo sme vnímali, že sa na nás často obracajú deti. Je potrebné robiť prevenciu na školách, ale reálne na to nie sú zdroje. Pedagogicko-psychologické poradne na školách sú kapacitne poddimenzované, majú veľmi málo poradcov, ktorí to dokážu robiť kontinuálne. Počet detí, ktoré dokážu obslúžiť, je zlomkový oproti tomu, ako by bolo treba. Aj z výstupov výskumu vyplýva, že deti sú ohrozené viac, ako sa nám na prvý pohľad zdá. To, čo by pomohlo, je sústrediť sa všade tam, kde s deťmi prichádzame do kontaktu, na budovaní vzťahov založených na dôvere,“ hovorí riaditeľ Detského krízového centra Náruč Róbert Braciník.
V praxi by to malo vyzerať tak, že pedagóg by si mal nájsť čas na riešenie problémov detí a nemalo by ísť iba o vzťah založený na sprostredkovaní učiva. „Na triednických alebo iných hodinách by mali mať deti priestor na zdôverenie sa s problémami, kde by sa riešila dynamika vzťahov. Obyčajne tolerujeme prvé štádiá šikany, kedy sa vyberie nejaký obetný baránok a tomu sa deti vysmievajú a pokiaľ sa nezastaví, prechádza to do štádia aj fyzických útokov. Každá škola si to musí riešiť vlastnými prostriedkami, zaradením takýchto programov do výučby, kde by deti mohli reflektovať tieto veci. Aby neprerástli do stavu, kedy sa šikana stáva normou. Vtedy už škola často volá po pomoci, aby sme prišli spraviť nejakú cielenú intervenciu na šikanovanie, ale to už je hasenie požiaru,“ podotýka.
Učiteľ je v tomto aj veľmi dôležitou osobou, obzvlášť, keď ide o deti ohrozené zo strany rodičov. Pretože deti chcú hovoriť o násilí, majú tú potrebu a vnímajú to aj vo veku, kedy si myslíme, že to nevedia riešiť. „Ide o to, aby mali tie zdroje na dosah. Bohužiaľ, nie je to jednoduché ani pre učiteľov, ktorí sú často zahltení byrokratickou prácou,“ dodáva riaditeľ centra.
Náruč má kapacitu 22 miest, momentálne má 18 detských klientov.
Poskytuje im bezpečné zázemie, kde môžu nejaký čas existovať, no intenzívne pracuje aj s rodinou. Až 80 % detí sa vďaka tomu vracia späť do rodiny a je uchránených od toho, aby ich umiestnili do ústavného zariadenia.
Veronika Cvinčeková
Ilustračná snímka
