Krajina opradená tajomstvom dodnes ostáva v našich predstavách izolovaná od ostatného sveta. Veď Lhasa, hlavné mesto Tibetu, bola po celé stáročia pre cudzincov zakázaným mestom. Do začiatku 20. storočia sa iba málokomu zo západu podarilo nazrieť za prísne strážené brány, za ktorými v bájnom paláci Potala sídlil najvyšší muž tibetského budhizmu. Jedným z mála, ktorý sa dokonca dostal k samotnému dalajlámovi, bol rakúsky horolezec Heinrich Harrer. Jeho príbeh sa stal predlohou pre román a film Sedem rokov v Tibete. Najlepšie je pri návšteve Tibetu neočakávať romantiku ako z filmu, nezameniteľné čaro mu ale nemožno uprieť.
Nadmorská výška, obava všetkých
Najprv si myslíte, že v Pekingu vaše dýchacie cesty nekompromisne zasiahne smog a vy budete ledva dýchať. No keď priletíte do Lhasy, ktorá sa nachádza vo viac ako 3 600 m n. m., zistíte, že v čínskej metropole sa dýcha ako v najčistejšej prírode. Nadmorská výška bola obava všetkých a najväčší šok pre telo bolo asi prekonanie rozdielu z takmer nulovej na tú vysokohorskú. Prakticky iba z Číny môžete ďalej letieť do Tibetu, pravdaže, pokiaľ máte k dispozícii všetky povolenia nariadené čínskou vládou. Takže áno, sčasti izolovaný Tibet stále je, hlavne kvôli týmto obmedzeniam. Pravdepodobne aj zarytého cestovateľa by odradila neskutočná byrokracia, preto je výhodou, ak ju za vás zvládne cestovná kancelária. V prípade skupiny sa aj poplatky za odvozy autobusom a sprievodcu v Tibete rozrátajú, keďže vzdialenosti sú tu veľké a vždy musíte cestovať so sprievodcom. V prípade 16-miestnej skupiny alebo autobusu s viac ako 16 miestami sa musíte mimo hlavného mesta pohybovať aj s policajtom. Odkiaľ vzali práve číslo 16, to netušíme. Apropo, autobusy sú tu moderné a komfortné. Ako prezradil náš tibetský sprievodca, ich vlastné im čínska vláda vzala minulý rok a za tieto nové musia teraz odvádzať vysokú daň.
V Tibete sú časté kontroly – pri prílete, pri odlete, pri vstupe do mesta i pod himalájskymi masívmi. Hocikde. Niekedy musíme byť zoradení podľa vopred určeného poradovníka s pasom v ruke. Iné kontroly si vyžadujú prejsť skenerom. Takéto skenery sa nachádzajú pri vstupe do chrámov, ale aj na ulici na hlavné námestie Barkhor v Lhase. Kontrolujú hlavne zapaľovače. Vraj preto, aby sa bojovníci za slobodný Tibet neupaľovali na verejnom mieste. Takéto okázalé protesty sú však typické skôr pre Indiu, kde v exile žijú tisíce Tibeťanov vrátane súčasného 14. dalajlámu.
Skazené mravy?
Modlitebné mlynčeky sa pod rukami veriacich snáď nikdy neprestávajú krútiť. V ruke budhistický ruženec a na perách posvätná mantra. Opakovanie magických slov dokáže vďaka vibráciám uvoľniť myseľ, otvoriť srdce či dokonca liečiť. Stovky Tibeťanov vídame, ako sa v modlitbách hádžu na zem obrátení tvárou ku kláštoru, teda k samotnému Budhovi. Takisto robia okolo posvätných miest okruhy, mnohokrát nehľadiac na to, že ledva kráčajú o paličke. Správny budhista by mal takýto okruh vykonať 108‑krát za život, aby sa posunul k vykúpeniu z večného kolobehu života. Tibet som si vždy spájala so silným duchovnom. Doba a spoločenskopolitická situácia však pokazili mravy aj tu. V Tibete je sprístupnených asi 30 kláštorov – teda tých, ktoré sú pod kontrolou čínskej vlády. Mnísi (dokonca i v slávnej Potale) sú vyberaní na základe určitých kritérií. Kým v minulosti boli prijímaní do mníšskeho rádu už od útleho veku, dnes musia najskôr ukončiť základnú školskú dochádzku. Údajne je to preto, aby mali dostatočné vedomosti o histórii Tibetu prezentované z pohľadu Číny. Následne musia zložiť politické skúšky. Šokujúce je, že mnísi v týchto kláštoroch dostávajú plat zhruba 2‑tisíc eur. Pre bežného Tibeťana sú to nepredstaviteľné peniaze. Čo s nimi robia mnísi, ktorí by mali žiť skôr v askéze, nevedno. Vraj ich však videli už aj míňať na diskotékach. Duchovno a viera sa však z Tibetu nevytratili nadobro. Mnoho mníchov odmieta žiť v kláštoroch práve pre tieto reštrikcie. Radšej pôsobia vo svojich príbytkoch alebo prenajatých bytoch, kde za nimi chodia ľudia po rady.
Je veľmi ťažké písať o Tibete nezaujato. Treba povedať, že keby nebolo Číny, zastal by tu vývoj niekde na duchovnej rovine a nebolo by tu zhola nič. Otázne je, či to Tibeťania chceli. Pokrok badať na každom kroku. Lhasa sa rozrastá o veľké námestia a komunistické monumenty. Nachádza sa tu dokonca akési ázijské Times square. Pod palácom Potala, kde sa kedysi bývalo v typických domčekoch, vedie v súčasnosti široká štvorprúdovka. Za riekou sa stavia nová Čína. Moderné administratívne budovy a ohromné panelové domy zatiaľ pripomínajú mesto duchov. Preľudnená Čína sa tu však snaží nalákať svojich ľudí a ponúka im za to zjavné výhody, v neposlednom rade možnosť dopriať si viac ako dve deti.
Už teraz tu žije viac Číňanov ako miestnych. Nemôžeme sa však ubrániť dojmu, že Tibet je zo strany Číňanov braný skôr ako turistický skanzen.
Mohli by byť bohatí
Územie Tibetu je 50-krát väčšie ako Slovensko (vyše 2,5 milióna km2). Tibetská náhorná plošina je najväčšia a najvyššie položená na zemi. Priemerná nadmorská výška sa pohybuje od 4‑ do 5-tisíc m n. m. Rozkladajú sa tu horské pásma Transhimaláje vysoké až 7‑tisíc m n. m. Na mnohých miestach, ktoré vyzerajú akoby nedotknuté ľudskou rukou, sú dnes moderné cesty a diaľnice. Takto sa pohodlne dostanete aj pod Everest! Architekt, ktorý cestu k najvyššej hore sveta navrhoval, bol vraj platený od kilometra, a preto je kľukatá ako had. Zdá sa, že mnohokrát je výstavba ciest účelová, pretože vznikajú najmä tam, kde sa nájdu náleziská nerastného bohatstva. Tibet, hoci z toho takmer nikdy neťažil, skrýva vo svojich útrobách poklady ako zlato, striebro, diamanty, lítium a najväčšie zásoby uránu na svete. Tibet tiež volajú „vodná veža“. Vyvierajú tu najväčšie rieky sveta Brahmaputra, Indus, Ganga či Mekong. Drsnou a chladnou krajinou prúdia krištáľovo čisté vody, ktoré sú tu jediným zdrojom života.
Hoci ľudí každé ráno vídať, ako sa snažia rozkopať zamrznutú zem, so stúpajúcou nadmorskou výškou si tu máločo ľudia vypestujú. Pre hospodárstvo je dôležitý hlavne chov jakov a dobytka. Takého jaka zužitkujú úplne celého. Jeho mäso vďaka riedkemu vzduchu obsahuje viac krviniek ako naša hovädzina a plnia sa ním napríklad typické tibetské knedličky momo. Z kostí jaka miestni vyrábajú šperky, srsť slúži na zaodetie, tuk prilievajú do obrovských sviec v kláštoroch, aby prispeli svojou troškou do večne horiaceho ohňa. Často vídať v oknách príbytkov jačiu hlavu, ktorá má ich obyvateľov ochraňovať. Jačím trusom si kúria. Keďže vo vysokohorskej oblasti nie sú takmer žiadne stromy, prastarí Tibeťania sa vynašli takto. Mimochodom, čínska vláda sľúbila každému, kto vysadí strom a ten sa uchytí, vysokú finančnú odmenu. V tejto oblasti je to však, bohužiaľ, takmer nemožné.
Skalnatá pôda komplikuje aj pochovávanie mŕtvych. Pre nedostatok dreva je zas nemožné telá spaľovať. Preto tu vykonávajú nebeský pohreb. Koná sa na viacerých miestach, no my sme navštívili kláštor Ganden nachádzajúci sa vo výške 4 300 m n. m. na vrchole hory Wangbur. Okolo hory vedie niekoľko kilometrov dlhý posvätný okruh a nachádza sa tu aj miesto, kde sa koná nebeský pohreb. Málokedy sa nepovolaným podarí zazrieť túto zvláštnu ceremóniu, no pre našu kultúru je tento spôsob pochovávania odpudzujúci. Telo mŕtveho narežú alebo posekajú na kúsky a na posvätnom pohrebisku dajú zožrať supom. Z telesných pozostatkov nie je po chvíli nič. Pre miestnych je takýto pohreb nielen praktický, no ako budhisti veria, je správne nakŕmiť svojím pominuteľným telom iné živé bytosti.
Žijú v exile
Konflikt medzi Tibetom a Čínou siaha do dávnych čias, je komplikovaný a v neposlednom rade poznačený krvou. V minulosti bola Tibetská ríša silná a Čína si pred ňou uchránila územie iba vďaka politickým sobášom. Po rozpade ríše začala strácať svoju moc i územia. Zároveň v Tibete začal mocnieť dovtedy potláčaný budhizmus. O uplatnenie svojho vplyvu sa tu Čína pokúsila už v 18. storočí, no až do zabratia Tibetu čínskymi vojskami v roku 1949 bol de facto nezávislým štátom. Tibetské národné povstanie vypuklo 10. marca 1959 a bolo krvavo potlačené. Oficiálne bolo v rokoch 1959 a 1960 zabitých okolo 87 000 Tibeťanov, obetí bolo ale údajne oveľa viac.
Vtedajší a stále súčasný 14. dalajláma Tändzin Gjamccho utiekol spolu s ďalšími tisíckami Tibeťanov cez Himaláje do Indie. V Dharamsale, kde sídli dodnes, vyhlásil exilovú tibetskú vládu. Čína ho považuje za nepriateľa štátu. Dodnes sú v Tibete zakázané akékoľvek jeho fotografie a pri ich nájdení hrozí Tibeťanovi rok väzenia. Mnohí to však nerešpektujú, ich viera v reinkarnovaného Budhu je silnejšia. Aj turistovi môžu zhabať akékoľvek materiály o súčasnom budhistickom vodcovi. Jediná jeho fotografia sa nachádza v paláci Norbulingka v Lhase, odkiaľ v roku 1959 ako chlapec utiekol. Dnes 80-ročný dalajláma sa už vzdal politickej funkcie a je iba duchovným vodcom.
Číňania prakticky len čakajú, kedy zomrie, aby vybrali vôbec prvého čínskeho dalajlámu. Pri pančenlámovi, druhom najvyššom mužovi budhizmu, sa už tak stalo. Predchodca súčasného pančenlámu, ktorý bol Tibeťan, zmizol ako 6-ročný za záhadných okolností. Dodnes sa nenašiel. Niektorí ešte veria, že najmladší politický väzeň niekde žije, aj keď je to nepravdepodobné. Keď sme odchádzali, uvedomili sme si, že sme tu doposiaľ nevideli inú ako čínsku vlajku. Pochopiteľne, tá tibetská je v Tibete prísne zakázaná. Už 13. dalajláma predpovedal zánik Tibetu a asi to tak bude. Kým si ale pokorný ľud odrieka svoje „óm mani padme hum“, veríme, že mu jeho vnútornú slobodu nikto nevezme.
Veronika Cvinčeková
Snímky autorka
