Ste dlhoročná herečka Mestského divadla v Žiline. Ako dlho v ňom pôsobíte a kedy sa prepojili vaše cesty so ZUŠ L. Árvaya?
V žilinskom divadle som bola zamestnaná 15 rokov a minulý rok som dala výpoveď. Trošku sa mi preskladal život a potrebovala som ísť novou cestou v rámci osobného aj profesionálneho života. Stále tam však hosťujem a aktuálne ma diváci môžu vidieť na javisku v štyroch hrách.
So ZUŠ - kou to bolo tak, že mi zavolal môj kolega Vlado Mores - už sme spolu kedysi pracovali na konzervatóriu, a pracovne sme sa stretli aj v mestskom divadle, keď režíroval svoju hru Melanchólia. Na ZUŠ potrebovali v rámci literárno-dramatického krúžku náhradu za pedagogičku, ktorá odchádzala na materskú dovolenku a ja som si povedala, že by možno nebolo zlé vrátiť sa k učeniu. Baví ma to a prakticky celý život vediem nejaké skupiny. Milujem ľuďom odovzdávať moje skúsenosti a vyzdvihovať ich talent. Teraz sa chcem trochu viac venovať tomuto, lebo cítim, že je to pre mňa dôležitá a naplňujúca činnosť.
Predstavte nám tento odbor. Koľko máte detí, ako často sa počas týždňa stretávate a môžu sa ešte pridať záujemcovia?
Ak sa dieťa zapíše na literárno-dramatický odbor, má väčšinou 2-3 hodinový blok jedenkrát do týždňa. Je to krúžok po škole. Trvá to zhruba od 14:00 do 17:00 hod, záleží od rozvrhu. Vediem ho ja a Vlado Mores, pričom máme rozdelených žiakov do skupín. V jednom ročníku je minimálne 5 žiakov a väčšinou sa ich nazbiera okolo 10. Stále máme miesta pre nových žiakov, a budeme radi ak sa na ďalší školský rok pridajú noví žiaci. Po každom školskom roku totiž niektorí odchádzajú. Buď menia školu a mesto, nestíhajú kvôli iným krúžkom alebo jednoducho prídu na to, že ich niečo baví viac. To je bežné. Deti v tomto veku musia všetko skúsiť, aby zistili, čo ich baví.
Keď rodič pošle prihlášku, ktorú nájde na stránke školy, je informovaný o talentových skúškach, na ktoré je vyhradený jeden celý týždeň. Niekedy sa konajú aj dodatočne v septembri, lebo niektorí rodičia čakajú, ako sa deťom upraví rozvrh v škole. Čo sa týka samotných talentových skúšok, nie je to nič náročné. My si s nimi sadneme, zoznámime sa, rozprávame, aby sme zistili ako sa vyjadrujú, ako sa vedia pohybovať v priestore, ako vedia pracovať s predstavivosťou, či majú rytmus.
V akom veku je možné navštevovať literárno-dramatický odbor?
Najmladšiu skupinu tvoria žiaci základných škôl, asi od 7 do 11 rokov. Ďalšiu skupinu tvorí kategória od 12-15 rokov. Potom sú tu stredoškoláci, a máme krúžky aj pre dospelých. Najmladšia žiačka má 7 a najstarší 62 rokov.
Sú takí, čo chodia každý rok?
Áno, niektorí žiaci navštevujú krúžok aj niekoľko rokov. Začnú napríklad vo 8 rokoch, až kým nevychodia základnú alebo strednú školu.
Herečka kristína Sihelská.
Aká je jeho náplň? Čo si pod tým majú rodičia alebo záujemcovia predstaviť?
U detí to je dramatická hra, cvičenia na rozvoj fantázie a tvorivosti, improvizácie, scénky a krátke hry. Stredoškoláci rozvíjajú svoj herecký talent, čiže tvoria divadelné predstavenia, pripravujú sa na herecké konzervatórium a Vysokú školu múzických umení - odbor herectvo a réžia. Dospelí členovia odboru sa podieľajú na realizácii divadelných inscenácií a majú verejné vystúpenia, či už vo vlastnom divadle Kocka alebo na súťažiach. Ide o amatérske divadlo, ale dá sa to dotiahnuť až na Scénickú žatvu, čo je najstarší festival neprofesionálneho divadla v Európe a vrcholná prehliadka tvorby domácich súborov a jednotlivcov. Je tam vždy aj niekoľko profesionálnych hercov, od ktorých dostanú spätnú väzbu, čo pre divadelníkov prínosné.
Prečo by ste tento krúžok odporučili rodičom?
Tento dramatický krúžok rozvíja detskú tvorivosť, empatiu, spoluprácu v skupine a sebadôveru. V dnešnej dobe deti pociťujú tlak zo sociálnych médií, všetci sa chcú na niekoho podobať, majú modely, ku ktorým vzhliadajú, ale strácajú tým autentickosť. Potláčajú svoju jedinečnosť. Zhasne v nich životná tvorivá iskra. A my, ľudia, sme tu preto, aby sme tvorili. U nás majú deti vytvorený bezpečný priestor, kde sa môžu prejaviť a sú prijímané také aké sú. Pre deti je dôležité, že sa môžu vyjadriť emocionálne. Herectvo je práca so psychikou a emóciami. Na javisku máme možnosť dostať sa k emóciám. Často sú v nás emócie potlačené a je pre nás ťažké ich vyjadriť. Je to čiastočne spôsobené výchovou. Ako deti často počúvame: “nerev“, „neodvrávaj“, „čo sa hneváš“ - a radšej sa prispôsobíme a začneme sa správať tak aby sme boli prijatí a emócie potlačíme. Potom prijmeme také vzorce správania aby sme vyhoveli okoliu a strácame kontakt so svojou autentickosťou, a tým pádom tvorivosťou.
Pritom herectvo práve potrebuje všetky tieto emócie, napríklad aj „rev“ či „hnev“...
“Negatívne” emócie máme v živote vytesnené, naučili sme sa zatvoriť takémuto prejavu. Ale pod pokrievkou často driemu potlačené pocity. Áno, na herectve je skvelé, že sa človek postaví do rôznych rolí, kde môže vyjadriť celú škálu emócií a pocitov, ktoré si v bežnom živote vyjadriť nedovolí. Tým ich uvoľní zo svojho systému. A to uvoľnenie sa potom prejaví aj v bežnom živote. Pomôže nám lepšie zvládať aj bežné každodenné situácie. A my cítime, že už reagujeme inak. Divadlo je zrkadlom života. Odráža ho taký aký je. Ja som na vysokej škole napísala záverečnú prácu s názvom Sebapoznaním k herectvu, herectvom k sebapoznaniu. Už vtedy som tušila, že osobný rozvoj a herectvo sú prepojené. Herectvo mi pomohlo uvidieť a premeniť hlboké presvedčenia ktoré mi neslúžili. Od mojich 23 rokov je pre mňa divadlo terapiou. Preto to robím a vidím v tom význam.
Na herectve je skvelé, že sa človek postaví do rôznych rolí, kde môže vyjadriť celú škálu emócií a pocitov.
Je skvelé, že sa toto dá pestovať od detstva.
Deti sú ešte otvorené a treba to podchytiť. Vedia sa potom o seba lepšie emočne postarať. My nie sme naučení venovať sa psychohygiene, často sa o seba staráme len fyzicky, pritom psychická a emočná hygiena je rovnako dôležitá. A je dobré, keď sa deti naučia rôzne techniky práce s emóciou, alebo relaxačné techniky na upokojenie mysle. Aj to je obsiahnuté v našej práci na krúžku. Herec potrebuje k výkonu na javisku pracovať so svojou energiou. A potrebuje sa vedieť aj uvoľniť, aby bol v rovnováhe. A tie najväčšie nápady prichádzajú, keď sme uvoľnení. Ťažko sa tvorí v ľahkosti a radosti, keď sme v neustálom výkone a behu.
Určite aj mladý človek pociťuje trému, keď má vystúpiť na javisku.
Veľa detí, čo príde, sa už nehanbí, ale sú medzi nami aj trémisti. To je v poriadku, lebo my sa učíme pracovať s hanblivosťou a trémou. Ak deti túžia stáť na javisku, ale hanbia sa, u nás sú vítané. Naučíme ich, ako trému odbúrať. Veľa hercov máva trému, ale vie ako ju využiť vo svoj prospech a podať lepší výkon. Tento krúžok je otvorený aj pre dospelákov - čiže ak chcú odbúrať trému a pracovať na tom, ako sebavedome vystupovať na verejnosti, práve tieto nástroje tu získajú.
Musí byť dieťa trochu prirodzene performer? Respektíve, býva to tak, že sa herecké nadanie prejaví už v útlom detstve?
Veľa deti, ktoré sa k nám prihlásia, chcú herectvo skúsiť a priťahuje ich stať pred publikom. Páči sa im, že majú pozornosť a túžia po ocenení. Neskôr sa ukáže, či je to ich cesta alebo nie. Aj keď zistia, že toto nie je pre nich, nevadí. Za ten čas sa mnohé naučia a dá im to veľa dobrých zručností do života.
Je vo finále nejaké predstavenie pre rodičov či verejnosť?
Áno, konkrétnym výstupom na konci školského roka je divadelné predstavenie v divadle Kocka (v ZUŠ L. Árvaya). Môžu prísť rodičia, kamaráti i verejnosť. A keď sa predstavenie ozaj vydarí, chodíme s ním aj po súťažiach.
Poznáme ju z Mestského divadla v Žiline i z televízie.
Je to predstavenie autorské alebo idete podľa predlohy?
Vlado je veľmi šikovný autor - on všetko, čo robí, píše sám. Ja to mám tak, že to posudzujem v procese prípravy žiakov. Ak sa mi zdá, že vzniká niečo zaujímavé, čo má hlavu a pätu, spíšem to do autorskej hry. Inokedy sa nechám inšpirovať nejakou predlohou. Je to rôzne. Máloktoré hry sú však písané pre deti a ony nie sú ešte v stave hrať veľké a hlboké charaktery. Takú Antigonu nemôže hrať 10-ročné dieťa. Psychika zrie až do 19 rokov a je to pre ne naozaj ťažké. Napriek tomu vnímavý pedagóg vie hru prispôsobiť tak, aby to bolo uchopiteľné pre mladého človeka. Napríklad cez štylizáciu. Je to vždy na nápade pedagóga, ktorý vedie skupinu.
Čo všetko obnáša práca na predstavení? Tvoríte si napríklad aj kulisy alebo vyberáte spoločne s deťmi hudbu?
Niekedy v septembri/októbri, keď je to ešte také hravé a hľadáme čo budeme spolu robiť, môžeme spolu aj čosi napísať. Niektoré deti rady píšu a keď vidím výrazný talent, vyzvem ho k tomu. Aj takto sa dá podchytiť a podporiť dieťa, najmä ak by radšej tvorilo týmto spôsobom, ako stálo na javisku. V skupine potom čítame hru a rozoberáme texty. Čo sa týka kulís, vyberáme ich spolu alebo oslovíme výtvarníkov, ktorých máme na škole. Hudbu do predstavenia vyberám väčšinou ja, no niekedy na ZUŠ vznikajú veľmi pekné spolupráce, kedy sa na jednom predstavení podieľajú viaceré odbory – hrajú v ňom herci, znie živá hudba a kulisy sú dielom výtvarníkov.
Je skvelé, že sa viete aj cielene zamerať na to, keď má dieťa seriózny záujem ísť na strednú alebo vysokú umeleckú školu.
Áno, pripravujeme aj v rámci individuálnych hodín na skúšky na konzervatóriá, VŠMU a Akadémiu umení. Počas celého roka pracujeme na tom, aby naši žiaci čo najlepšie uspeli. Hoci som nastúpila len teraz v apríli, učila som už pred 12 rokmi a môžem sa pochváliť dvomi úspešnými absolventkami pod mojim vedením. Jednou je Evka Moresová, ktorú poznáme z divadla či zo seriálu Nemocnica, a druhou Mirka Sedláková, ktorú prijali na Akadémiu umení. Takisto je môj absolvent Matej Trnovec, ktorý vyštudoval réžiu. Ale v rámci individuálnych hodín pripravujeme deti napríklad aj na Hviezdoslavov Kubín.
Je umelecké povolanie lukratívne?
Hovorí sa, že „keď sa staneš umelecom, nebudeš mať veľa peňazí“. Nie je to jednoduché povolanie, a treba na sebe stále pracovať. Každý úspešný umelec má za sebou dlhú a namáhavú cestu. Je to poslanie. Vo vnútri cíti tak silné volanie, že to jednoducho musí robiť, inak vie že by nebol šťastný. A to je podľa mňa najdôležitejšie. Počúvať srdce. A keď dieťa niečo baví, je super keď sa posúva ďalej a je v tom šťastné a naplnené. Potom nachádza hojnosť vo svojom živote.
Vy ako dlhoročná herečka ste garanciou kvalitnej výuky na umeleckej škole. Videli sme vás na javisku už v mnohých úlohách. Ktoré sú vaše obľúbené?
Veľmi rada som hrala postavu v inscenácii Neznášam ťa. Je to komédia, na ktorej sme sa sami zabávali a diváci to milovali. Hrala som tam “pipinu” Lauru a v nej som sa vedela „vyšalieť“, lebo to nie je poloha, v ktorej som v bežnom živote. A väčšinou zbožňujem práve také postavy, kde to nie som úplne ja, i keď to niekde vo mne hlboko drieme. Zo starších úloh to je rola matky v nádhernej hre Beat, a takisto Taká fajn baba, kde som hrala neúspešnú prostitútku starajúcu sa o mentálne postihnutú sestru, ktorú stvárnila Ivanka Kubáčková. Sú postavy, ktoré vo mne zostanú... Teraz hrám v štyroch predstaveniach. Okrem toho občas nakrúcam seriály, ak ľudia pozerajú televíziu, môžu ma niekde zahliadnuť.
Ukážka z playback divadla skupiny Théaterapia.
Čom ešte robíte okrem divadelného herectva alebo učenia na ZUŠ?
Som všestranná, mám otvorenú tvorivosť a potrebujem sa realizovať vo viacerých veciach, i keď sa všetko točí plus-mínus okolo toho jedného. Mám svoju divadelnú skupinu Théaterapia, s ktorou robíme na Slovensku málo známu a špecifickú vec. Vo svete sa však rozvíja už od 70-tych rokov minulého storočia. Ide o formát zvaný playback divadlo. Funguje tak, že konduktor, čiže moderátor večera, sedí medzi divákmi a hercami. Diváci s ním zdieľajú svoje osobné príbehy a on z nich vytiahne to najdôležitejšie, čo odovzdá nám, hercom. My to hneď bez prípravy zahráme. Dávame tomu príbehu iný rozmer. Veľakrát je nadčasový, univerzálny, a všetci diváci sa v tom vidia. Inokedy tomu konkrétnemu človeku ukáže iný uhol pohľadu. Je to moja srdcová záležitosť, lebo playback divadlo nás otvára a komunitne združuje. My potrebujeme vidieť jeden druhého ako rovnocenného, obohacovať sa a pozdvihnúť sa navzájom. Nie súťažiť a udupávať jeden druhého. To už je dávno mŕtve, už sme v inej dobe.
A ďalšia vec, ktorej sa venujem dlhé roky, je sebarozvoj. Prinášam to cez vedomý pohyb, tanec, prácu s hlasom a herecké techniky. Vediem skupiny, ale pracujem aj individuálne. Aktuálne študujem Movement Medicine, čo je šamanská pohybová prax. Je to nádherný spôsob ako spoznávať sám seba, ako sa liečiť, ako sa stať čo najviac autentickým a žiť život v radosti a naplno.
