Deň 21. august 1968. Okupácia, strata slobody a doba pokrivenia. Je neuveriteľné, že odvtedy ubehlo už päťdesiat rokov. Tento deň nám dnes pripomínajú už iba čiernobiele fotky alebo staré filmové šoty. Sovietske vojská sa stiahli až v roku 1991 a 21 rokov neslobody zanechalo v ľuďoch hlboké stopy. Tí, čo si toto obdobie prežili na vlastnej koži, si toto obdobie budú pamätať navždy.
NESLOBODA SA DÁ PRIJAŤ AJ ODMIETNUŤ
Spomínaných fotografií, ktoré zachytávajú túto významnú – otrasnú a tragickú – udalosť, neostalo veľa. Fotografi, ktorí fotili, riskovali, no nebáli sa. Chceli zachytiť pravdu. Dnes je už paradoxné, že Slovák (Ivan „Kelly“ Köhler) fotil okupáciu v Prahe a Čech (Josef Nový) v Žiline. V tej dobe to však nikomu nepripadalo divné ani výnimočné. Boli sme „bratia“.
Dnes týmto unikátnym fotkám iba málokto z mladých rozumie. Nevedia, že Ivanovi „Kelly“ Köhlerovi fotografie z ateliéru v Rajci zhabala Štátna bezpečnosť. Nevedia, že Josef Nový ich musel schovať do hadice od vysávača v pivnici domu a držať ich tam 45 rokov, len aby mu ich tiež nezhabali. Nevedia, čo sa stalo, kedy ani prečo. Tak ako to bolo?
O polnoci z 20. na 21. augusta 1968 obyvateľov Československa zobudilo burácanie ťažkých vojenských transportných lietadiel. Zároveň do vnútrozemia postupovali v niekoľkých prúdoch jednotky piatich štátov Varšavskej zmluvy. Na invázii sa zúčastnil Sovietsky zväz, Poľsko, Bulharsko, Maďarsko a východné Nemecko. Počas prvých ranných hodín bola okupovaná celá krajina. Vojská vyslané Sovietskym zväzom mali v Československu potlačiť kontrarevolúciu. Práve týmto slovom nazvali československý pokus o reformovanie socializmu. Okupácia mala zabrániť tomu, aby sa Československo vydalo vlastnou cestou a aby vystúpilo z bloku socialistických štátov.
Dňa 21. augusta 1968 ulice miest zaplavili ľudia, spontánne protestovali proti okupácii. Výrazne tomu pomáhali i médiá. Rozhlas vysielal improvizovane a stanovisko jednoznačne odsudzujúce okupáciu zastávala celoštátna i regionálna tlač. Dianie na námestiach i v mestách sledovali davy ľudí, ktorí sa pred hlavňami zbraní púšťali s vojakmi do búrlivých diskusií. Nasledujúce dni priniesli množstvá prejavov pospolitého odporu voči okupantom.
PRAHA V HĽADÁČIKU SLOVÁKA
Sľubne sa vyvíjajúci rok 1968 priniesol Ivanovi „Kelly“ Köhlerovi prvú i poslednú reportáž jeho života, zaznamenanú slušne vybavenými (na tú dobu) fotografickými prístrojmi. V tom roku známy žilinský umelecký fotograf, výtvarník a jazzman pracoval ako profesionálny fotograf českolipského Vlastivedného múzea i galérie. „Silný príbeh mi síce dával emóciu zážitku, ale v tom chaose išlo hlavne o zdokumentovanie udalosti,“ povedal.
„V noci z 20. na 21. augusta ma v ateliéri v „herbáriu“ lekárne na Námestí mieru zobudil telefón kolegu z múzea. Sú tu Rusi,“ zaspomínal na to obdobie. No až telefonát z okresného výboru strany ho dostal k fotografovaniu vstupu sovietskych vojsk do Československa na území Českolipska. „Čakalo ma auto a nočná chaotická reportáž, netušiac, o čo ide. Aparáty cvakali, myšlienky preskakovali. Od Varnsdorfu až po Lípu sa valili tanky a iné vojenské vozidlá.“
Potom prišla informácia z rádia o obsadení Prahy. „Na motorkách sme už svojvoľne, bez príkazu a spontánne uháňali do hlavného mesta.“ Cestou sa nebezpečne vyhýbal kolóne tankov a obrneným transportérom. Autá mali smolu, ale Ivanovi Köhlerovi sa vďaka motorke podarilo dostať priamo do centra diania.
„Zažil som tam najväčší šok – rozstrieľanie Národného múzea, dokaličená noha ženy po prejdení tankom, rozbitý aparát Yashica Rusom, ktorému sa nepáčilo, čo zaznamenávam, ale i vybraný film z Exakty Varex na hrade ďalším okupantom.“ V Prahe sa Ivanovi Köhlerovi naskytla mimoriadna príležitosť zachytiť túto situáciu aj pre budúce generácie. Žiaľ, nestalo sa tak. Negatívy s označením „fízlové“, „okupace“ a „pohreb Jana Palacha“ mu zhabala okresná prokuratúra podľa paragrafu 73 Trestného zákona. Ostali mu iba štyri fotografie. „Vzhľadom na moju povahu som sa cez to dostal ľahko a hravo. Je to život. Život úžasný,“ povedal s odstupom času.
VOJACI A TANKY NEOBIŠLI ANI ŽILINU
Vojaci, obrnené vozidlá a tanky neobišli ani naše mesto. Postupne smerovali cez hlavné ulice a pešie ťahy v Žiline, až dorazili aj na hlavné námestie. Budili rešpekt. Na Mariánskom námestí či v uliciach ich však „vítali“ aj demonštranti. Invázia sa tu však, na rozdiel od Prahy či Bratislavy, zaobišla bez vážnejších konfliktov a incidentov či vyhrotených situácií. Ako si na toto obdobie spomína Josef Nový, pilot a fotograf zároveň? „V meste bolo veľa ľudí, ktorí obliehali prechádzajúce tanky. Tanky smerovali cez terajšiu Predmestskú ulicu, Veľkú okružnú, smerom na Antona Bernoláka. Sprievod tankov dorazil aj na terajšie Mariánske námestie. Deti boli zvedavé, obzerali veľké pásové vozidlá z bezpečnej vzdialenosti. Prvý deň nikto neotvoril tie tanky a ani nevyšiel.“
Nálada v meste po príchode „bratských vojsk“ bola mizerná, nevedelo sa, čo a ako bude, prevládal strach. Vojská Varšavskej zmluvy čoskoro obsadili aj letisko obrnenými vozidlami aj tankmi a aj si tu zriadili tábor. „Okupanti sa veľmi rýchlo usídlili a cítili a správali sa ako doma,“ prezradil Josef Nový. Aj letisko – Josefovo pracovisko muselo ustúpiť potrebám okupantských vojsk.
Masová nespokojnosť a občiansky vzdor kvôli prítomnosti okupačných vojsk sa prejavili aj v roku 1969, či už upálením Jána Palacha, ktoré ohromne zarezonovalo, alebo pri pamätnom hokejovom zápase Československa proti ZSSR. Do udalostí sa svojou troškou zapojil aj Josef Nový už ako zamestnanec Katedry leteckej dopravy Vysokej školy dopravy a spojov, terajšej Žilinskej univerzity, ktorý spolu s troma študentmi vyliezol hore na budovu a zhodili veľkú päťcípu červenú hviezdu. „Odcvikol som drôty, ona aj svietila a zhodili sme ju dolu. Oni tam mali hneď vedľa kancelárie, ale to bolo v noci po tme. A ja som bol spokojný, lebo už tam nebola.“
Smutná doba nastala s nástupom normalizácie, ktorá mala podporu práve v prítomnosti okupačných vojsk. „Udával každý každého, človek nevedel, čo bude.“ Josef Nový vtedy schovával film v pivnici v hadici od vysávača. Jeho snímky bolo možné pozrieť si až o mnoho rokov neskôr po páde komunistického režimu a odchode „bratských“ ruských vojsk. V dobe ich vzniku mal fotograf Josef 30 rokov a podarilo sa mu odfotiť zaujímavé a hlavne odvážne zábery. Celkovo vzniklo 40 čiernobielych fotografií, ktoré dokumentujú túto nešťastnú kapitolu našich dejín.
VÝSTAVY K OKUPÁCII
Aby sa toto krušné obdobie neslobody, zastrašovania a udavačstva dostalo do povedomia aj generácii, ktorá ju nezažila, v miniGallery SOHO1 v utorok 21. augusta o 18. h otvoria výstavu dobových fotografií, ktoré autenticky zobrazujú to, čo sa dialo v Československu. „Mottom celej výstavy je, že Čech fotografoval Žilinu a Slovák Prahu,“ povedal tvorca výstavy Ivan „Kelly“ Köhler. „Výstave bude predchádzať aj výstava v OC Mirage, ktorá sa začína už o 16. h.“ Svoje fotografie na nich predstavia Ivan „Kelly“ Köhler, Josef Nový a Jiří Svitín, známy a vyhľadávaný český, svetovo uznávaný hudobník, multiinštrumentalista, skladateľ, kapelník, hráč na zobcovú flautu, saxofón a píšťaly, ale aj hudobný pedagóg a osvetár
