Ako si spomínate na svoje detstvo? Dá sa už v ňom nájsť počiatok vášho ďalšieho smerovania?
Narodil som sa v Hornom Hričove. Pochádzam z piatich detí. Mama bola domáca, starala sa o rodinu, hospodárstvo. Vždy sme mali sme kravičky, ovečky, zajačkov či holúbkov. Otec bol robotník na železnici. Obhospodaroval veľkú záhradu, kde sme mali i desať rodín včiel. Takže už ako šesťročný som sa o ne staral. Otec ma viedol k udržiavaniu ovocnej záhrady a to mi dalo základ pre moje ďalšie smerovanie.
A cesta za vzdelaním?
Vyštudoval som gymnázium v Žiline. Keďže som mal vzťah k záhradníctvu, jeho štúdium v Brne bola jasná voľba, pretože na Slovensku sa niečo podobné študovať nedalo. Po dvoch rokoch som prešiel na fakultu do Lednice na Morave, kde som absolvoval odbor ovocinárstvo, záhradníctvo. Po skončení vysokej školy v roku 1955 som začal pracovať vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Piešťanoch. Ústav mal pracovisko v Rajeckých Tepliciach a práve tam som založil šľachtiteľskú stanicu Zarieč - Keblov. Počas tejto praxe som ďalej študoval a získal titul kandidáta vied. Potom som na deväť rokov išiel pracovať do Okoličného pri Liptovskom Mikuláši, kde som pre konzervárne a liehovary vo výške 600 m.n.m založil 50- hektárovú plantáž drobného ovocia.
Popri práci ste si vzdelanie stále rozširovali...
Áno. Neustále vzdelávanie považujem za jednu z najdôležitejších vecí. Obhájil som teda docentúru a počas „riaditeľovania“ vo Výskumnom ústave ovocinárstva a okrasných drevín v Bojniciach, aj profesúru. Na toto obdobie veľmi rád spomínam. S mojimi vzácnymi kolegami sme mali dvesto hektárov pôdy, kde sme produkovali tisíce sadeníc malín, jahôd, ríbezlí... Počas tejto dvanásťročnej práce som robil na výskume a šľachtení. Spolu s pánom Svopom a jeho manželkou sme vyšľachtili 2 odrody ríbezlí.
Čím sú tieto vaše šľachtiteľské počiny výnimočné?
Odroda Otelo je jediná na Slovensku samoopelivá a odroda Eva je čiastočne samoopelivá. Počas tejto práce som však ešte externe vyučoval na VŠ v Nitre a v Lednici na Morave. Prejavila o mňa záujem Nitra, tak som prešiel tam a spolu s ďalšími kolegami sme iniciovali založenie takej fakulty, akú som vyštudoval v Čechách – fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva. Tam som pôsobil 22 rokov. O to viac si vážim aj titul Doctor honoris causa, ktorý mi udelila práve Mendelejevova univerzita v Brne.
Zdá sa, že odchod do dôchodku vaše pracovné tempo veľmi nespomalil...
Na dôchodku robím aktívnu osvetu pre celé Slovensko. Počas môjho života ju vlastne robím nepretržite dovedna 62 rokov, lebo som začal už popri práci. Dlhé roky som bol predsedom Slovenského zväzu záhradkárov a dodnes som jeho čestným predsedom. Aj keď mám už pokročilý vek, osvetu robím stále. Celý život sa držím hesla: Keď niečo študuješ, snaž sa to študovať svedomito, keď to začneš robiť, rob to zodpovedne a najmä nezabudni všetko robiť srdcom. Veľmi dôležité je svoje skúsenosti odovzdávať ďalej.
Vaša tvár je známa z relácií, ktoré sa venujú záhradkárstvu. Plným priehrštím rozdávate rady. Robíte to však veľmi nenútene a láskavo. Myslíte si, že ste u ľudí taký obľúbený práve preto, že len lacno nemudrujete?
Počas môjho života som vystupoval a šíril osvetu v televíziách, rádiách, časopisoch a veľa som publikoval. Doteraz som v spolupráci dr. Horákom vydal 75 publikácií, zostavil mnoho skrípt, vychoval množstvo talentov. Každý piatok na facebooku hodinu a odpovedám na 10 otázok z celého Slovenska. Doteraz sme takto odpovedali 180-im tisíckam ľudí. Aj mojim Žilinčanom odkazujem, že každý štvrtok medzi 11.-12. h odpovedám na svojom telefóne na otázky. Smelo mi môžu volať a ja im veľmi rád ochotne odpoviem.
Manželku ste spoznali v Rajeckých Tepliciach, ste obaja z hornatého kraja, čo vás zavialo na dolniaky – lepšie pestovateľské podmienky?
Bývali sme v Nitre, kde som pôsobil. Keď dcéra vyštudovala a pracovala v Bratislave, chceli sme, aby to mala bližšie do zamestnania, tak sme sa presťahovali do Ivanky pri Dunaji. Už sme tam jedenásť rokov. A aj mne to vyhovuje, keď cestujem do rádia či do televízie.
Vaša osveta je časovo veľmi náročná, ako to toleruje vaša manželka?
Manželka skončila VŠ v Nitre, odbor zeleninárstvo. Celý život robila v tejto oblasti. Vždy ma nasledovala a hľadala prácu tam, kde som ju mal ja.
Máte desaťárovú záhradu. Kto v nej má väčší priestor – vy s ovocím alebo manželka so zeleninou a kvetmi?
Určite manželka. Ja ovocné stromy orientujem popri plote, rovnako aj ríbezle či egreše alebo maliny. Ona veľmi rada pestuje jahody, miluje ruže a spolu s dcérou sa o ne s láskou starajú. No a spracovávajú úrodu ovocia, ktorú im ja zabezpečujem.
Aké ovocie máte vy najradšej? A vôbec, aký je váš vzťah k zelenine, keď vaša manželka je vyštudovaná zeleninárka?
Ja mám veľmi rád jablká, ale i hrušky, slivky a ríbezle. A zo zeleniny rajčiny. Tie konzumujem každučký deň. Ale najmä všetko z vlastnej úrody. Vlastné ovocie a zelenina je omnoho zdravšie ako to, čo dovážame. To je oveľa viac chemicky upravované.
Ľudia si dnes chcú záhradku najmä užiť na odpočinok. Nanajvýš ju prejsť kosačkou, pogrilovať na nej s priateľmi. Nezdá sa vám, že úžitkovosť záhrady ustupuje jej okrasnosti?
Áno a je to na škodu. Záhrada má byť úžitkovo – okrasná. Na Slovensku má približne 800 tisíc rodín záhrady. Je veľká škoda, ak v nich chýbajú jablonky, hrušky, slivky. Existuje mnoho odolných odrôd, ktoré znesú aj chladnejšie počasie. A ako som spomenul, vždy je lepšie a zdravšie to, čo si dopestujeme doma, ako to, čo nám ponúknu, zďaleka dovezené, v obchodoch. Slovenský zväz záhradkárov má 50 tisíc členov a to je záruka toho, že slovenské záhradky budú aj naďalej slúžiť aj tomuto účelu.
Vaše deti vyrastali v prostredí, kde pestovanie ovocia a zeleniny bolo neoddeliteľnou súčasťou vášho súkromného aj pracovného života. Poznačilo ich to, v dobrom zmysle slova?
Mám dve deti a jednu vnučku. Dcéra aj syn majú ekonomické vysokoškolské vzdelanie, syn aj právnické. Ale, samozrejme, majú k záhrade vzťah. Syn má v Limbachu dom so záhradou, vzorne sa o ňu stará a ja mu v nej rád občas pomôžem. Dcéra má vzťah najmä k pestovaniu okrasných drevín a pomáha so záhradkou manželke. A deti sú mi veľmi nápomocné pri spracovávaní informácií na ceste k širokej verejnosti. Som za to vďačný.
Ako sa udržuje v takej vynikajúcej kondícii?
Pomáhajú mi v tom moji najbližší, rodina. Veľmi dôležité pre mňa je, aby som bol užitočný pre iných. Človek je dovtedy mladý, dokedy je ochotný a schopný sa vzdelávať, rozširovať svoje obzory. Potom ho ani ostatní neodsunú a berú ho vážne. A toho sa držím. Nie je nič také, čo som chcel urobiť a neurobil som. Pokiaľ som niečo chcel a choroba mi v tom nezabránila, vždy som to dosiahol.
