Peter Neománi (31) z Dolného Vadičova má skutočne netradičnú záľubu. Venuje sa remeslu - platniarstvu, ktoré zaniklo už pred stovkami rokov. Vo svojej dielni, kde vie stráviť aj 18 hodín denne, vyrába historické stredoveké brnenia, helmy a kyrysy. Umeleckú povahu vraj zdedil po otcovi, ktorý ho v tomto koníčku naplno podporuje. Snom mladého platniara je dokonale preniknúť do kumštu tohto už dávno zaniknutého remesla.
Nemecká maximiliánska zbroj pre ťažkú jazdu 1525.
Pravdepodobne ste jeden z mála na Slovensku, ak nie jediný, ktorý oživil výrobu brnení. Ako k tomu došlo?
Platniarstvu sa venujem od roku 2009. Aj keď spočiatku len okrajovo, pretože popri mojej hlavnej práci som mal na to vždy málo času, ale keď sa voľný čas našiel, využil som ho na prácu v dielni. K tomuto dávno mŕtvemu, ale znova oživenému remeslu ma priviedla predovšetkým záľuba k histórii, ktorá bola vo mne už od útleho detstva. Už ako malý chlapec som obdivoval rytierov, najmä ich zbroj. Staval som si hrady z piesku či kociek, ktoré som potom ostreľoval z prakov – hral som sa na obliehanie pevnosti (smiech). Vychodil som síce základnú umeleckú školu a po nej strednú školu v odbore umelecký rezbár, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa budem niečomu takému venovať.
Ako si spomínate na výrobu svojej prvotiny?
Výroba mojej úplne prvej zbroje siaha do roku 2008, kedy som skúšal vyrobiť krúžkovú zbroj, zvanú brň. Ale začiatok platovej zbroje siaha do už spomínaného roku 2009 a bola to naozaj prvotina, za ktorú sa dnes hanbím (smiech). Ale nikto učený z neba nespadol, tak som sa učil metódou pokus-omyl, keďže sa výrobné postupy nezachovali, až na zopár vyobrazení a rytín platniarskych dielní. Veľa som sa naučil aj z kníh alebo internetu. Nejaké informácie som získal aj od kolegov zo šermiarskej skupiny, v ktorej z času na čas pôsobím aj ja. Na začiatku som vyrábal najmä helmy – veľa vecí letelo do šrotu, ale ako vravím, bez toho by to nešlo, keďže som samouk. Ako čas plynul, výrobky boli čím ďalej, tým lepšie. Stále sa však učím nové veci, postupy, skúšam zbroje z rôznych časových období. Momentálne sa učím výrobu helmy kovanej z jedného kusu za tepla. To si už vyžaduje kumšt, zručnosť a odhodlanie, pretože je to veľmi náročné.
Odvtedy, ako ste vyrobili svoju prvú zbroj, už prešiel nejaký rok... Koľko ich už máte „na konte“?
Dodnes som vyrobil päť kompletov a časti zbroje ako helmy a kyrysy. Tie sa robia najčastejšie. Bolo ich veľa, nemám to presne zrátané. Pre mňa najdôležitejšia je tá zbroj, ktorú urobím ako poslednú, pretože býva vždy o čosi lepšia ako predošlá. Koľko času mi to zaberie, je ťažká otázka, keďže každá zbroj je iná. Ak robím len zbroj na okrasu bez zdobenia, je to omnoho rýchlejšie, pretože nemusím riešiť pohyblivosť a miery. Veľa záleží aj od toho, či sa robí na mieru, z akého materiálu, či je na nej zdobenie, povrchová úprava a podobne. Napríklad šľachtická gotická zbroj je bohato zdobená prerezávaním a je na nej veľa detailov.
Čo zaujímavé by ste nám prezradili o výrobe a brneniach samotných?
Platniarstvo sa neustále vyvíjalo. Napríklad cisár Maximilián I. dal do obnovy a modernizácie zbroje veľmi veľa peňazí. Ako čas plynul, zdokonaľovali sa najmä palné zbrane aj nové konštrukcie a tvary zbroje, aby dokázali zachytiť aj strelu z ťažkej muškety, arkebúzy či inej palnej zbrane. Poľná zbroj, určená na bojové pole, vážila od 18 do 30 kg. Nemohla byť príliš ťažká, pretože bojovník v nej musel byť bojaschopný a pohyblivý, niekedy aj na dlhšiu dobu. Naopak turnajová zbroj vážila 40 kilogramov a viac, pretože sa k nej pridávali rôzne zosilnenia a prídavné pláty. Na bojovom poli by takýto jazdec nemal veľké šance. Ako materiál na výrobu sa v dávnych dobách používali bronz, meď či tvrdená koža. Časom sa začala vyrábať krúžková zbroj zo železného drôtu namotaného na guľatinu. Namotaná pružina sa potom rozstrihala, konce prekryli a rozklepali. Potom sa urobila diera a krúžok sa plietol do ostatných krúžkov a nakoniec sa zanitoval malým nitom. Výroba bola dosť zdĺhavá a náročná, keďže takýchto krúžkov tam bolo od 10- do 20-tisíc. Ďalej sa robila šupinová zbroj alebo lamelová – na kabátec sa našívali malé kovové šupiny. Aj helmy sa sprvoti nitovali z viacerých kusov, pretože v rannom stredoveku nedokázali vyrobiť plech väčšieho formátu. Až v 15. storočí vynašli hamre. Boli to veľké kladivá poháňané na vodné koleso, ktoré dokázali vyrobiť plechy väčších formátov. Takýto plech sa robil až do 19. storočia, kedy sa začali plechy valcovať. Čo sa týka stredoveku a novoveku, ako materiál používali železo, ktoré sa postupom času začínalo podobať oceli. Mosadz sa používala okrajovo, skôr ako dekorácia. Pod každú zbroj sa obliekala tzv. tlmiaca vrstva. Zbroj nikdy nebola nalepená priamo na telo alebo hlavu, to by jej majiteľa bolel každý úder a zbroj by bola málo účinná. Táto vrstva mala funkciu niečoho, ako je v súčasnosti airbag, teda tlmila nárazy a strely, ktoré sa takto rozložili na väčšiu časť tela.
Nemecká gotická zbroj 1480 - 1490 bohato zdobená prerezávaním s lešteným povrchom.
Brnenia pôsobili nedobytne, ale bolo to skutočne tak?
Platniari a zbraniari viedli zopár storočí so sebou skrytý boj. Keď bola zbroj nepriestrelná, museli zbraniari vyrobiť zbraň, ktorá by takouto zbrojou prenikla a naopak. Z rôznych dochovaných originálov jednoznačne vyplýva, že dobové zbroje poskytovali dobrú ochranu, o čom svedčí veľmi veľa nastrelených kyrysov a len veľmi málo prestrelených. Zhruba od roku 1500 sa v Taliansku začal robiť test zbroje nástrelom. Zbroj musela pred svojím budúcim majiteľom vydržať strelu z muškety či arkebúzy a dve strely z pištole. Takže pokiaľ strela nebola vystrelená z bezprostrednej blízkosti, zbroj chránila dobre. Samozrejme, proti delu nemala šancu, tam by nepomohla ani tá najlepšia zbroj.
Len ťažko si vieme predstaviť, ako si takéto niekoľkokilové brnenie obliekali...
Pri obliekaní celoplatovej zbroje musel byť pri tom, samozrejme, aspoň jeden pomocník. Ak to bol len kyrys alebo helma, vystačil si bojovník sám. Zaujímavosťou je, že krúžková zbroj bola síce pružná, ale jej váha spočívala len na ramenách a málo na páse, kde sa sťahovala opaskom. Na pohľad je takáto zbroj oproti platovej ľahšia, ale opak je pravdou, keďže je z drôtu a sú v nej diery. Na porovnanie kyrys rovnakých veľkostných parametrov bol ľahší. Čo sa týka postupu obliekania, ako prvé išla väčšinou košeľa alebo nejaká spodná bielizeň, na to prešívanica alebo dablet – vojenský kabátec a nakoniec zbroj. Pri krúžkovej zbroji ešte išlo na vrch niečo ako platená vesta alebo plášť, čo malo zamedzovať nahrievaniu zbroje slnkom.
Nebolo brnenie ako brnenie. Vraj aj v tomto prípade platilo, že „šaty robia človeka“.
Typy brnení sa delili podľa obdobia a oblastí, v ktorej boli používané. Napríklad bola zdroj pre ťažkú jazdu, pre peších, pre halapartníkov, pre strelcov a podobne. Líšili sa konštrukčne aj tvarom. Napríklad bola by hlúposť, keby niekto išiel v zbroji pre ťažkú jazdu do pešieho boja. Pre pešieho bola zbroj trochu ľahšia, celkovo mala menšie pláty a lýtkové holene a železné topánky spravidla nenosili kvôli lepšej pohyblivosti. Ďalej sa zbroj delila hlavne v 15. storočí na taliansku a nemeckú. Talianska bola masívna, s veľkými plátmi a z prílb prevládal armet či barbuta. Zbroj bola málo zdobená a väčšinou bez kanelov. Naopak Nemci mali zbroj akoby štíhlejšiu, ťahanú do špicov, bohato zdobenú kanelovaním a prerezávaním a celkovo mali menšie pláty. Z prílb to boli najmä šaliere, ktoré sa vyvinuli zo železných klobúkov. Zbroj sa okrem turnaja nosila aj na spoločenské udalosti. Šľachta sa doslova predbiehala, kto má krajšiu a viac vyzdobenú zbroj, pretože to odzrkadľovalo výšku ich bohatstva. Naopak poľná zbroj bola málo zdobená, niekedy vôbec. Radoví vojaci nosili černenú zbroj, ktorá bola uložená v mestských zbrojniciach. Černenie jej dodávalo bezúdržbové skladovanie a nosenie, keďže takáto úprava zabraňovala korózii.
Ktoré brnenie je pre vás najväčšou výzvou?
Myslím, že každé jedno, lebo každé má čosi do seba. Ale asi to najviac bude Greenwichska zbroj – každý kúsok je doslova umelecké dielo.
Kde a na kom môžeme obdivovať „vaše diela“?
Moju zbroj robím viac–menej pre seba a kamarátov zo žilinskej šermiarskej skupiny Cech Terra de Selinan. Zopár heliem som robil aj pre templárov taktiež z Cechu Terra de Selinan, pre českú turnajovú skupinu Ordo Kromen, ktorá robí fantastické turnaje v českých Detenicích. Viac–menej je to len môj koníček, ktorý ma veľmi baví a robí mi radosť. Ale do budúcna by som sa tým aj rád živil, ak bude o moje výrobky záujem. Samozrejme, stále sa chcem zdokonaľovať. Rád by som sa dostal do štádia, keď bude moja zbroj na nerozoznanie od originálu, pretože niektoré originály sú doslova klenoty.
Koľko hodín dokážete stráviť v dielni?
Keď sa dostanem do tranzu, tak aj 18 hodín denne (smiech). Ale väčšinou je to menej, keďže mám prácu a rodinu, tak toho času je málo. Chcel by som sa tomu venovať každodenne, lebo človek sa ani nenazdá a život preletí. Ale celkovo cez zimu pracujem viac, keďže sú dlhé večery a človeka to menej ťahá von. Chcel by som mať viac času aj na učenie nových techník, najmä tých dobových.
Michala Stehlíková
Snímky archív Peter Neománi
