Na žilinskú diskusiu prišlo vyše 50 ľudí, prekvapilo vás toto číslo a celkovo vaše turné po Slovensku s touto knihou má úspech?
Pre mňa je toto turné neuveriteľná nabíjačka energie. Chodím medzi ľudí, ktorí sú prirodzene čitatelia kníh, no zaskočila ma veľká miera podpory a solidarity. Fakt som s tým nepočítal, lebo v každom meste je plno a keby bol čas, tak by sme vedeli s ľuďmi debatoval aj pokojne 5 hodín. Väčšinou s verejnosťou komunikujem na diaľku cez sociálne siete, toto je aj prejav mojej vďaky voči im podpore a kiež by som mal viac času, tak tých zastávok je oveľa viac. Samozrejme, do Žiliny som prišiel rád a vážim si podporu od čitateľov.
Prečo píšete knihy, keď si ku svojmu povolaniu pridávate len ďalšiu prácu navyše?
To sa pýtam aj ja seba, no píšem už ďalšiu knihu, na ktorú mám dva mesiace. Mám síce určitú kostru, no vždy ako novinár som mal predstavu, že napíšem knihy. To, čo dáte do novín je len určitý výsek a aj v dobe internetu, kto by dočítal desať strán o danej téme? Navyše kniha je priestor, kde odhalíte zákulisie. Ukáže sa váš štýl, či dokážete ustáť priestor a podľa mňa pre každého novinára, ktorý sa chce posúvať, je kniha niečo ako určitá méta. Prvá, druhá, tretia a ďalšia kniha ma do toho tak ponorili, že mám už ďalšie dve v pláne. Idem z jednej do druhej, čo je riziko, lebo sa človek vyčerpá, vyhorí a opakuje. Niekedy s inými aktivitami je to práca na 16 hodín denne a sedem dní v týždni, čiže už si hovorím, že nech je dôchodok a sedím dakde v Toskánsku pri mori, aby som písal jednu knihu tempom raz za tri roky.
O čom bude vaša nová kniha, môžete niečo prezradiť?
Kniha sa bude týkať vlády, ktorá bola s nami tieto tri roky. Bude to taká reflexia, čo sa tu dialo tieto tri roky a ľudia budú prekvapení, aké informácie sa mi podarilo získať a ako hlboko až zájsť. Je to určitý časozber a ja na rozdiel od väčšiny novinárov som mal šťastie byť blízko týchto politikov a mám všetko z prvej ruky. Určite budú ľudia prekvapení, lebo doteraz majú skreslený obraz o tomto stave.
Padreho klan je beletrizovaná faktografia. Prečo ste sa rozhodli pre takúto zmenu?
Jedna rovina je právna, lebo kauzy ešte neskončili a písať vlastnými menami o postavách by bolo riskantné, lebo mnoho vecí je vo fáze trestného stíhania a obžaloby. Takto pred rokom som začal uvažovať o tejto knihe a uvedomil som si, že sa chcem odlíšiť od kolegu, ktorý chce urobiť niečo podobné ako literatúru faktu. Teda vydal som sa na beletrizovanú cestu, no nakoniec ma tento nový žáner tak chytil, že to bolo skvelé. Pre mňa niečo nové, neprebádané a nie som síce Dominik Dán, no na prvýkrát to dúfam z hľadiska štýlu nebol „prepadák“, ale to musia posúdiť ľudia.
Prvá kniha Vlastnou hlavou s porovnaní s Padreho klanom má svoje špecifiká. Ktorá sa vám písala ťažšie?
Nie je ľahké ustáť 250 strán textu, aby sa človek neopakoval, nerobil chyby, nemal rovnaké myšlienky, odseky. Potom si to čítate a si hovoríte, že toto som už niekde písal. Nemal som skúsenosť s beletrizáciou textu, no to som získal až ako editor v Aktualitách. Napríklad texty Jána Kuciaka som editoval dva dni a stále to bolo zložité, postupne som sa naučil zjednodušovať text. Prvá kniha je množstvo informácií, potom som sa učil písať príbehovo a teraz nastáva psychologizácia postáv, teda posúvam sa, no nie je to ľahké. Niekedy za deň napíšem sedem strán, niekedy dve a celkovo tvorba knihy sú skutočné galeje. Väčšinou píšem večer, každý normálny človek pracuje v pracovnom čase, asi tak ideálne v lete a občas ťahám do piatej do rána. Rekord mám do rána štvrť na osem, no potom spím do tretej poobede. Nie je nič výnimočné, že píšem cez dovolenky a môj režim je v domácom prostredí a hlavne večer.
Koľko trvala príprava materiálov na knihu Padreho klan?
Zhruba osem mesiacov, no množstvo vecí som využil zo skúsenosti s mojou prácou, teda v období už dvadsať rokov. Spomeniem si vždy, že časom sa mi bude niečo hodiť a odkladám si niečo do šuflíka. Potom si to aktualizujem, zháňam spisy, konfrontujem ľudí a rozprávam sa s nimi osobne.
Prezývky ste vašim postavám dávali podľa akého kľúča?
Pri „Fúkačovi“ som mal asi šesť alternatív ako ho nazvať od Feši, Kali, Bulhar a tak ďalej. Pár dní dozadu pri kontakte s novinármi ste si mohli všimnúť jedno video, kde komunikoval jednu vec. Tam gúľal očami, smial sa a rozprával z cesty, teda táto prezývka je dobrá tomu, čím momentálne žije. Zdá sa, že priveľké požívanie omamných látok otupuje mozog a myseľ. Vyčítali mi aj niečo hanlivé, napríklad jedného ministra nazývam mangalica, ale nebol zámer uraziť, ale toto sa používa s týmto človekom. Sú tam tiež mená, ktoré zľudoveli ako opička a brucho, ale mám aj prezývky z reálnych spisov ako Krémeš, no aj meno Biela pečeň, čo je jedna politička. Tú keď som stretol v parlamente po vydaní knihy, tak sa veľmi škaredo na mňa pozerala. Snažil som sa, aby to sedelo na ľudí, nebol zámer nikoho uraziť.
Stále rezonuje odkaz Jána Kuciaka päť rokov po jeho vražde, ako si na neho spomínate vy, keďže bol váš kolega?
Bolo krásne vidieť ako som editoval jeho články. Dohodli sme sa určitom čase, keď daný článok pôjde von a dal som k tomu ja asi svojich desať pripomienok. Väčšinou to akceptoval s tým, že titulok nie je celkom fajn a odvetil mi, že na titulky som tu ja. Mal ťažké texty, bolo ich treba beletrizovať až bulvarizovať dobrým titulkom. Nebola to ľahká práca s ním z hľadiska editovania, no videl som aký je v ňom obrovský potenciál od prvého momentu. Tiež som si spomenul na seba, keď som začínal a tiež mi prekážali editori mojich textov. Videl som jeho spájanie textov, uvažovania a hovorím si, že toto som už predsa na svojej koži raz zažil, iba s tým, že on bol ďaleko predo mnou z hľadiska skúmania otvorených zdrojov a veci o ktorých mi hovoril, som dovtedy nepoznal, pričom práve v tých otvorených zdrojov existovali a vôbec som to netušil. Vedel to pospájať, nájsť a celé sme to dali dokopy. Vždy mu prekážalo, že nech celý jeho text dáme vonku a nechcem nič skracovať. Bol to novinár, ktorý na seba neupozorňoval a širšia verejnosť ho nepoznala, od rána do večera sedel v redakcii a obvykle sme články vydávali o polnoci. Ešte päť minút pred uverejnením sme si písali, či je všetko dobré a akosi sme obaja boli chorobní puntičkári, čo je niekedy až zväzujúca vlastnosť.
KTO JE MAREK VAGOVIČ?
Marek Vagovič sa narodil 24. apríla 1974 v Bratislave. Vyštudoval históriu na Trnavskej univerzite. Od roku 2000 pôsobí v médiách, zaoberá sa hlavne prepojením politiky, biznisu a organizovaného zločinu. Písal pre tlačovú agentúru SITA, denníky Pravda a SME, týždenníky Domino fórum a .týždeň a portál Aktualne.sk. Od októbra 2015 viedol investigatívny tím Aktuality.sk, kde analyzoval aj korupčné kauzy a moderoval diskusné relácie NA ROVINU a NA SCÉNE. V rokoch 2006 – 2020 bol devätnásťkrát nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti, osemkrát cenu vyhral. V roku 2016 mu vyšla kniha Vlastnou hlavou: Ako predal Fico krajinu oligarchom. O dva roky neskôr napísal s kolegami z redakcie Aktuality.sk knihu Umlčaní: Príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V roku 2018 získal ocenenie Biela vrana. V roku 2020 mu vyšla kniha Vlastnou hlavou 2: Ako za Fica ovládla štát mafia. Od apríla 2022 je externým komentátorom denníka Postoj. V rovnakom čase začal moderovať aj vlastnú talk show Večer Mareka Vagoviča v bratislavskom Luna Bare.
