Mimoriadny zjav kultúrnej scény v Žiline je výtvarník, hudobník a organizátor Igor Cvacho. Uznávaný umelec oslávil nedávno päťdesiatku. V posledných rokoch stihol vystavovať a koncertovať napríklad v Číne, Kanade, USA, ale aj v oravskom Tvrdošíne. Je však aj kritický k masovej kultúre a konzumnej spoločnosti. Ľudia sa totiž podľa neho stávajú povrchní a preberajú vzory či schémy správania zo seriálov a bulváru.
Čomu sa venujete v poslednom období?
Robím voľnú maľbu, grafiku, exlibrisy a tiež ilustrácie do knižiek, väčšinou detských. Usporiadal som niekoľko výstav doma aj v zahraničí. Okrem toho sa venujem i hudbe, naša skupina 3Drive opäť ožila a absolvovali sme niekoľko vystúpení. Popri tom sám skladám folkové pesničky, okrem iného aj s témami sociálno-kritického, resp. „krylovského“ charakteru. Snažím sa v nich monitorovať súčasnú dobu a reflektovať veci, ktoré sa okolo nás dejú. Bol by som rád, ak by sa mi ich podarilo zhrnúť do uceleného CD a ponúknuť ich širšiemu publiku. Materiál je hotový, zostáva mi len získať dostatok finančných prostriedkov na ich vydanie. Prvé pozitívne signály už mám, tak verím, že sa to podarí ešte do konca tohto roka.
Nedávno ste oslávili päťdesiatku a to je už dôvod na určité bilancovanie umeleckej činnosti.
Koncom roku 2011 som k tomuto jubileu usporiadal veľkú výstavu v žilinskej Považskej galérii umenia, ktorú v roku 2012 uviedli aj v galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. No a následne sa mi minulý rok podarilo vydať knižnú monografiu s názvom Igor Cvacho. Obšírne mapuje moju tvorbu za posledných 10 či 15 rokov, vrátane komentárov renomovaných kunsthistorikov. Mám z nej veľkú radosť, lebo dnes je naozaj zložité nájsť prostriedky na vydanie takejto publikácie. Vyšla minulý rok, ale stále ju považujem za výsostne aktuálnu.
Aká bola jej odozva vo verejnosti?
Laici, ale čo ma ešte viac teší, aj odborníci, ju hodnotia vyslovene pozitívne. A teší to aj preto, lebo dizajn knihy som robil sám. Kniha mi pomáha otvárať dvere. Je v nej v širokej miere prezentovaná moja tvorba v dlhodobom horizonte. Kto ju dnes dostane do rúk, dokáže si ju hmatateľne predstaviť v celkovom kontexte a vo vývoji rokov.
Ako dnes vnímate svoje zahraničné výstavy?
Minulý rok som sa prezentoval v Kanade aj USA. Boli to ďalšie z mojich zahraničných ciest, keď rok pred tým som mal dve výstavy v Šanghaji a Pekingu v Číne. Z východu som teda prešiel na západ a bolo to pre mňa veľmi podnetné. V severnej Amerike som strávil mesiac. Najskôr som vystavoval na slovenskej ambasáde v Ottawe, navštívil som aj Toronto a Hamilton pri Niagarských vodopádoch, kde som sa stretol s viacerými našimi rodákmi, ktorí mi nezištne pomáhali. V New Yorku som mal naplánovanú ďalšiu výstavu na našom konzuláte na Manhattane. Tá sa však pre personálnu výmenu pána konzula na poslednú chvíľu nezrealizovala. Po tom, čo som v New Yorku absolvoval rozhovor v internetovom Slovak Radio USA, priatelia mi zorganizovali recitál v klube vo štvrti Queens, ktorý vlastní slovenský rodák. Mal som dvojhodinový koncert a následne sme do rána počúvali slovenské pesničky. Bolo to veľmi milé a získal som tam množstvo priateľov. Rád by som sa tam v budúcnosti vrátil a aj výstavu dotiahol do úspešného konca.
Prekvapilo vás tam niečo?
Veľmi ma zaujala prestavba starého priemyselného komplexu budov blízko centra Toronta. S podporou mesta vznikla zo zanedbaného, uzavretého areálu krásna štvrť s galériami, kaviarničkami, ateliérmi či obchodíkmi predávajúcimi umenie a suveníry. Stala sa hneď veľkou atrakciou pre turistov. Bolo úžasné sledovať tú premenu a ako to tam teraz žije. Vedel by som si to predstaviť aj v slovenských mestách.
A ešte zaujímavosť - odchádzal som z Ameriky päť dní pred tým, ako tam prišiel ničivý hurikán. V televízii som z domu sledoval, ako postupuje presne opačne v mojich stopách – letisko New York, Queens, Dolný Manhattan, New Jersey, Niagarské vodopády, Toronto, Ottawa. Mal som pocit, že som v Amerike urobil poriadny vietor.
Čo vás čaká v blízkej budúcnosti?
Po tom, čo som usporiadal niekoľko menších výstav v Piešťanoch, Žiline a v Tvrdošíne, chystám sa v septembri na výberovú výstavu slovenských výtvarníkov do francúzskeho Metz. Teším sa najmä na stretnutie so slovenskými umelcami pôsobiacimi v zahraničí. Absolvujem niekoľko sólových folkových vystúpení s vyvrcholením na festivale Lodenica v Piešťanoch koncom augusta. No a zabudnúť nesmiem ani na druhý ročník folkového festivalu Krylonoce, ktorý tentoraz plánujeme posunúť bližšie k výročiu 17. novembra.
Pôsobíte na voľnej nohe. Darí sa vám uživiť sa?
Stále mi to pripadá ťažšie a ťažšie. Človek, ktorý sa dnes snaží o nezávislú tvorbu, stále viac pociťuje enormný ekonomický tlak spoločnosti. Je veľkým problémom pôsobiť na poli kultúry, lebo tá je vnímaná ako niečo, čo nezarába. Ako piate koleso na voze. To je, bohužiaľ, veľký omyl našej spoločnosti, kde je kultúra odsúvaná na posledné miesto. Kultúra totiž zvyšuje povedomie, morálku a hlavne kultúrnosť národa. Keď to zanedbáme, tak budeme mať obrovské problémy v mnohých sférach života spoločnosti. Bohužiaľ, tej nekultúrnosti vidíme všade okolo nás strašne veľa. A k tomu uživeniu sa... Aj keď sa mi stále relatívne darí, je to dnes naozaj boj o prežitie. Veľmi ťažko si dnes umelec v slobodnom povolaní vytvára pohodu na tvorbu.
Takže slobodná tvorba je dnes pod veľkým ekonomickým tlakom?
Ak sa bavíme o kultúre v rámci Slovenska, tak ma veľmi mrzí trend, ktorý smeruje k absolútnej komercionalizácii všetkých projektov, k ich zjednodušenosti a povrchnosti. Z toho pramení aj tendencia ľudí reagovať na všetko modelovo, podobne, ako vidia v televíznych seriáloch. Tlak komerčných médií a bulváru je veľmi veľký a myslenie ľudí sa zjednodušuje, z čoho pramení to, že sa nároky na kultúru znižujú a je to uzavretý kruh. Výsledkom je povrchnosť v celej spoločnosti, čo určite nie je dobrý trend.
Inými slovami povedané, ľudia hlúpnu...
Nechcem nikoho uraziť, ale ľudia, ktorí denne sledujú seriály a čítajú bulvárne médiá, zameriavajú sa na veci, ktoré tam vidia a o ktorých čítajú, musia byť zákonite „zhlúpnutí“. Všetko je zhrnuté do troch tém – sex, škandály, násilie. To ľudia chcú a médiá im to aj poskytujú. Stupidity typu - nejaká „rosnička“ má nové silikóny alebo ďalšej vypadla na plese bradavka, sú pre nich tie najpodstatnejšie informácie. Pod týmto vplyvom tak ľudia strácajú záujem nielen o seriózne umenie, ale aj o veci verejné, a tiež o účasť na ich riadení. Potom sa čudujeme, že projekty prospešné verejnosti stoja a veľké peniaze tečú bohvie kam a bohvie komu.
To je globálny pohľad. Stále však existuje aj komunita, ktorá nie je povrchná a zaujíma sa o seriózne informácie a kultúru. Alebo sa pomaly vytráca?
V globálnom meradle vnímam, že drvivá väčšina ľudí sa venuje hlavne bulváru. Ale keď sa rozprávam s priateľmi, tak sledujem, že práve tejto povrchnosti majú ľudia už plné zuby a radi by sa venovali serióznym veciam aj kultúre, akurát na to nemajú dostatok príležitostí. A možno, že aj chuti. To je ale nebezpečný paradox, pretože hlavný prúd by mal byť ten seriózny a bulvár a škandály by mali fungovať niekde na okraji. Je to však presne naopak.
Je to v Žiline horšie ako inde?
Vnímam to tak, že Žilina je na jednej strane ekonomicky dosť silná a prosperujúca, na druhej strane vzťah ku kultúre je tu dlhodobo špecifický. Možno je to dané našou tvrdšou „severskou“ povahou. Cítim, že čím viac ideme na juh, tým majú ľudia ku kultúre bližšie, k hudbe aj výtvarnému umeniu, sú srdečnejší. U nás v Žiline, a nie je to len môj názor, mi pripadá, že všetko ide ťažšie.
Michal Filek
Snímka archvív IC
