Bezpečie pre zvieratká
Anna Zuziková si ešte pred jedenástimi rokmi zaumienila, že v Žiline vytvorí to, čo tu roky chýbalo – domov pre opustené psíky a mačky. Nijak inak sa totiž nedá nazvať miesto, kde zvieratká našli pohladenie, niečo pod zub a mohli tu ostať dovtedy, kým si nenájdu nového pána. Centrálne riešenie pre Žilinu vtedy neexistovalo, fungovali tu akurát spolky zvierat, v ktorých sa spočiatku pohybovala aj ona. Hovorí jej manžel Marián Zuzik: „Mojej pani sa nepáčilo, že v nich boli zvieratá iba na určitú dobu. Chcela to robiť inak, aby tam mohli ostať bez obmedzenia času, až kým sa neumiestnia v nových rodinách, prípadne i dožiť. Chcela im zabezpečiť väčšiu starostlivosť a bezpečné prostredie. Nesúhlasila s utrácaním.“ V roku 2002 založila Anna Zuziková vlastné združenie, ktoré si predsavzalo vytvoriť zvieratkám nový domov. Pod svoje ochranné krídla si vzala nielen psov, ale aj opustené mačky, ktorým sa dovtedy nikto nevenoval. Zahryzla sa do svojho zámeru natoľko, že združenie postupne rozšírilo pôsobenie i na Kysuce a Rajeckú dolinu, kde má dodnes svojich zmluvných lekárov.
Získali vytúžený pozemok
Dôležitým krokom bolo získanie priestorov, kde by mohli zvieratká umiestniť. Ako nám povedala Anna Zuziková v rozhovore v roku 2008, tie potrebovali najviac. „Vždy sme sa v debatách v združení vrátili k jednému bodu: na začiatok treba pozemok a ostatné budeme riešiť potom. Zhodli sme sa na tom, že útulok je nevyhnutnosťou,“ vravela vtedy. Prvým variantom bol pozemok pri Paľovej búde, kde bol dokonca položený i základný kameň útulku. Zámer padol potom, čo majiteľ na mieste uprednostnil výstavbu bytových domov. Združenie muselo hľadať iné miesto. Až po dlhších rokoch, v roku 2007, to dokázali – išlo o areál s rozlohou viac ako dva hektáre pozdĺž Váhu v priestore medzi riekou a starou cestou z Budatína do Tepličky nad Váhom. „Dočkali sme sa! Iba vďaka našej dobrodinke a patrónke združenia, pani Ľubke Slotovej, ktorá sa postavila na stranu opustených a týraných zvierat, sa podarilo zabezpečiť nádherný pozemok na výstavbu Zvieracieho parku v Žiline. Bude slúžiť všetkým Žilinčanom, či dvojnohýmalebo štvornohým. Je to nádhera, vďaka za to!“ predsedníčka združenia vtedy neskrývala nadšenie. Silná motivácia pomôcť zvieratkám žala svoju prvú úrodu. Z nového parku sa tešili najmä tí, ktorí vynaložili snahu a úsilie na jeho realizáciu. Konali sa tu dve súťažné výstavy psíkov s papiermi či bez papierov, s príznačným názvom Super psík, pričom mnohých našli noví majitelia práve v OZ Zvierací domov SOS. Na výstavbe skutočného parku, „venčoviska“ a cvičiska však bolo treba stále pracovať.
Kastračný program nevyhnutnosťou
Anna Zuziková si uvedomovala, že ak chce pomáhať zvieratkám systematicky a racionálne, musí ísť na to inak. Prišla s novinkou v Žiline, kastračným programom. „Hlavne mačiek bolo veľa, a čoskoro sa z toho stal skutočne problém. Priestor po nich sa uvoľnil a hneď zas zaplnil, a tento systém nemohol fungovať do nekonečna,“ vysvetľuje Marián Zuzik. „Preto moja pani vyzývala ľudí, nech radšej prinesú mačky vykastrovať a potom ich vrátia do pôvodného prostredia, kde sa už nebudú rozmnožovať,“ dodáva. Veľa mačiek sa totiž potulovalo v záhradkárskych oblastiach, v areáli škôl či nemocníc, a práve s tými bolo treba pracovať. „U nás sa ale často mačky aj prevychovali, a darovali sa už s hygienickými návykmi a kastrované. Prišli si po ne i z Čiech a Moravy, ale i z Rakúska,“ spomína si Marián Zuzik.
Chvíle bezmocnosti
Za tie roky, čo sa venovala opusteným a bezmocným zvieratkám, Anna Zuziková zažila aj situácie, kedy sa človek cítil bezmocný. Týranie znášala zo všetkého najhoršie. Taký osud postihol aj 12-ročnú sučku Savu z Námestia Sv. Dona Bosca z Bánovej, ktorej majitelia utopili šteniatka a chceli sa rovnakým spôsobom zbaviť aj jej. Prežila. Pani Zuziková sa s nimi dohodla, že ich „odbremení“, len nech sučke už dajú pokoj. Umiestnila ju do náhradnej rodiny, no „vďaka“ nezáujmu bývalých majiteľov sa jej vytvoril na bruchu obrovský nádor, ktorý bolo nutné operovať. Sava však za záhadných okolností zmizla, pravdepodobne sa o to postarali pôvodní majitelia, ktorí ju nechceli, nestarali sa o ňu, ubližovali jej, vzdali sa jej, ale pomstu si nenechali ujsť. V zvieracom domove zažívali aj to, že im noví majitelia zvieratká vrátili. Marián Zuzik potvrdil: „Stáva sa to zriedka, ale predsa. Vrátia ich pre rôzne dôvody, ľudia sú nevyspytateľní. Robíme to tak, že ich ale vždy môžu radšej vrátiť, či po mesiaci alebo po roku. Je to lepšie, ako by mali ostať na ulici alebo by sa mali k nim zle správať,“ hovorí. Ľudia sú vraj rôzni, niekedy dokonca chodia s falošnými „občiankami“. Telefóny v združení vrčia denne a človek vraj už pozná podľa spôsobu reči, aký človek volá. Anna Zuziková preto veľmi dbala na to, komu psíkov a mačičky darujú a ľudí si preverovala. Čo však bolo smerodajné, zvieratá si majiteľov vyberali sami. „Niekedy sa pred istými ľuďmi schovali. Takisto sa ale stalo, že sme mali doslova nezaraditeľného psíka, a keď prišli istí ľudia, pribehol k nim a aj s nimi odišiel. Zvieratká majú v sebe veľký cit, ktorému veríme,“ hovorí.
Idú ďalej
Ročne sa vďaka OZ Zvierací domov SOS umiestnilo v nových rodinách okolo 200 až 300 zvierat. Dnes sú niektoré psíky umiestnené priamo v parku v kotercoch, kde majú vodu a starajú sa o nich dobrovoľníci. Mačky majú u ľudí v domácej opatere. Pôvodne projektantka Anna Zuziková sa neustále venovala združeniu, náročnému organizovaniu zbierok a plánom na ďalšiu výstavbu parku. Ako vravievala, peňazí na opustené zvieratká nikdy nie je dosť, no hoci to je náročné, aj oni si zaslúžia adekvátnu starostlivosť, plné bruško a príjemné prostredie. Združeniu pomohla okrem dobrovoľných prispievateľov aj spoločnosť Kia Motors Slovakia, finančne i personálne. V novom roku sa ďalej uskutočňujú kastrácie a všetko je pripravené na vytvorenie prvého pavilónu pre psíkov.
S nečakaným a príliš rýchlym odchodom Anny Zuzikovej sa akoby na chvíľu narušil zabehnutý chod parku; tím ľudí, ktorí tu dobrovoľne pracuje a pomáha, však chce naďalej pokračovať v jej začatom sne. „Náš zámer je dobrý, priestor takisto, ľudia sú ochotní. I vďaka nim sa nám to snáď podarí. Musíme ísť ďalej,“ hovorí Marián Zuzik.
Za Annou Zuzikovou, hybnou silou útulku, smútia jej zvieratká i ľudia, ktorí s ňou pracovali. „Aj keď sme vedeli, že je to zlé, do konca sme dúfali, že sa stane zázrak a Hanka sa medzi nás vráti. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Bude nám všetkým veľmi chýbať. Ďakujeme, že sme mohli s ňou spolupracovať, bola to ťažká, ale zároveň nádherná práca, ktorej odmenou boli vďačné očká a neskonalá láska zachránených zvieratiek,“ lúčia sa s ňou. Patrónka Zvieracieho parku, Ľubomíra Slotová, si spomína: „Bola to úžasná a láskavá žena, ktorá svoj život zasvätila opusteným zvieratkám, a tým, čo potrebovali pomoc. Málokto by na úkor svojho súkromia a pohodlia bol ochotný takto pomáhať. Ale to bola len jedna z vecí, ktoré boli na nej obdivuhodné. Česť pamiatke takej obetavej osobe.“
Posledné slová Anny Zuzikovej boli: „Odchádzam zmierená s Bohom a odpúšťam všetkým, ktorí mi vedome, či nevedome ublížili a prosím, nech mi je odpustené, aj to, že som nedotiahla do konca nádherný projekt Zvieracieho parku. Bol to pre mňa prenádherný sen, problémov bolo veľmi veľa a ďakujem všetkým, ktorí pomáhali...“ <
Veronika Cvinčeková
Snímky archív
