O tom, či detské ihriská potrebujeme alebo nie, je zbytočné sa dohadovať. Obzvlášť v dnešnej slovenskej spoločnosti, keď vlády robili pre rodiny s deťmi tak žalostne málo. Veď si to len zoberme – dôchodcovia majú vianočný príspevok, študenti a pracujúci cestujú vlakmi zadarmo... Na rodiny s malými deťmi sa v našej spoločnosti zabúda. Dosť na tom, že matka to má s návratom do práce po rodičovskej dovolenke azda najťažšie zo všetkých skupín a mladá rodina trpí výpadkom príjmov. V Žiline sa teraz môže stať, že prídu aj o niekoľko detských ihrísk na sídliskách. Postavila ich pred cca 11 a menej rokmi Nadácia spoločne pre deti z vlastných prostriedkov. Mesto platilo ročne na ich správu a údržbu 10 % z obstarávacej ceny. Teda 3– až 4‑tisíc eur na jedno ihrisko. Zmluva na prvé ihrisko na Hájiku skončila pred rokom. Mesto ju odmietlo predĺžiť za rovnakých podmienok. Navrhovalo 4 x nižšiu sumu. Tá však nepostačuje ani na odmenu pre správcu. A tak už rok dotuje pre žilinské deti správu a údržbu ihriska na Hájiku nadácia. Hoci v zmluve je jasne napísané, že ak mesto nebude mať o pokračovanie zmluvného vzťahu záujem, môže si ihrisko rozobrať a komponenty presunúť. Že kam? Napríklad na hociktorú dedinu, kde si rodiny s deťmi vážia viac ako sociálno‑demokratická vláda v Žiline. Lebo treba objektívne povedať, že neexistuje žiadny racionálny argument pre to, aby mesto nepokračovalo v zmluvnom vzťahu za rovnakých podmienok, aby prestalo dotovať opravy ihrísk pre najmenšie deti tak, ako to robilo počas ostatných 10 rokov. Jedine, ak by chcelo z rozpočtu vyčleniť 120– až 160‑tisíc eur a postaviť ihriská vlastné. Čo je však ekonomicky nezmyselná investícia, pretože okrem toho by znova muselo každoročne vynakladať na ich údržbu nemalé prostriedky. Jediný dôvod, ktorý prichádza do úvahy, je čisto emocionálny – nekompatibilita predsedu správnej rady nadácie s vedením mesta. Robiť rozhodnutia v prospech či neprospech žilinských detí výlučne na základe emócií však nie je správny manažérsky postoj. Obyčajne naň niekto doplatí. Opäť deti?
Michal Filek, šéfredaktor
