Ako ste sa dostali do Večerníka?
Všeobecne som nechcela ísť pracovať. V tom čase som rok poberala 90 % podpory a ako rozvedená som mala nárok aj na príspevok na byt. Je to humorné, no po nástupe do Večerníka som dostávala o 1500 korún menej, ako keby som vôbec nepracovala. Dokonca som neprišla ani na vstupný pohovor v riadny čas, meškala som asi dva dni a aj tak ma zobrali či skôr ukázali, že túto chceme. Veľmi som to nechápala, hovorila som si, že robiť ešte nechcem. Predsa len, mala som deti a im som sa chcela venovať naplno.
Čo ste robili v začiatkoch existencie týchto novín?
Prepisovala som texty po redaktoroch na písacom stroji, lebo v tom čase nebol počítať. Boli sme také „prepisovačky“ a potom „lepičky“. Lepili sme všetky články danej strany tak, aby to dobre vyzeralo, a večer sme to celé zaviezli do tlačiarní. Ak sme to náhodou nalepili nakrivo, tak aj v novinách to bolo krivé. Takéto služby sme mali cez víkend a chystali sme zároveň aj veci do tlače.
Verejnosť vás pozná ako inzertnú manažérku, ako ste sa dostali na túto pozíciu?
Na inzercii robila len jedna pani, ktorá mala na starosti aj výplaty a ostatné ekonomické veci. Časom toho bolo veľa, veď sme mali toľko inzerátov, že sme si vyberali a v novinách sme nemohli mať viac ako 50 % inzercie. Vtedajšia riaditeľka Irena Čižmáriková si ma zavolala a ponúkla mi túto pozíciu. Samozrejme, opäť som nechcela (smiech). Avšak nakoniec som to zobrala a na inzercii som až doteraz.
O podanie inzercie v Žiline muselobyť v minulosti riadny záujem, však?
Pamätám si, že ľudia stáli vonku v dlhom rade a čakali, aby si mohli podať riadkovú inzerciu či spomienku. Vtedy nebol internet, bola to jednoducho iná doba. Mali sme len pevné linky s určitou klapkou, tiež sme dosť využívali fax. Teraz sa to celé zmenilo, no taký je život.
Čo máte na tejto práci najradšej?
Ľudí, až kým ma nenahnevajú. Hm, čo sa pýtaš takéto hlúposti? Ak to nahrávaš a potom uverejníš, tak uvidíš! Povedala som ti, že žiadny rozhovor do novín robiť nebudem (smiech).
Nie, nič nenahrávam. Čestné slovo! Len tak medzi rečou ma to celé zaujíma. Ako vás ovplyvnila pandémia?
Ťažko, ľudia sú dosť neposlušní. Tisíckrát niektorých napomínam, aby mali rúško. Veľa z nich mi však odpovie, že vo vnútri rúško nepotrebujú, a potom začnú kašľať. My potom vetráme, no nič s tým zrejme nenarobíme. Treba veriť, že toto celé sa čoskoro skončí a začneme žiť normálny život.
Na akú humornú príhodu nikdy nezabudnete?
Hm, bolo toho dosť. Raz prišiel jeden pán, že sa chce prostredníctvom novín poďakovať psychiatrii v Bytčici, odkiaľ práve vyšiel. Poriadne zapáchal, pretože pustil doslova do gatí. Nielen ja som krútila hlavou, no dobre sme sa na tom pobavili. O podobných zážitkoch by som vedela rozprávať každý deň, za tých 30 rokov som sa stretla s miliónom ľudí.
Všetci vás v Žiline musia poznať, ste tu taká lokálna celebrita. Uvedomujete si to?
Moja mama, kým mohla chodiť, mi hovorila, že ma každý v Žiline pozná. Pekne ma pozdraví veľa ľudí a podľa jej slov to je super, kým mi nenadávajú.
Stále máte dobrú náladu, stalo sa niekedy v práci, že ste sa aj rozplakali?
Plakala som aj kvôli práci, keď som mala problém. Raz mi odniesli celú obálku s fotografiami spomienok. Niekto ju určite omylom zobral a keď si prišli ľudia po svoju fotografiu, tak to bol poriadny cirkus. Dobre som im rozumela, pre niektorých z nich to bola posledná fotka blízkeho, ktorý už nežil. Riadne ma to mrzelo, preto som aj plakala. Odvtedy sme zaviedli, že všetky tieto fotografie začneme nahrávať na CD. To bolo asi spred 15 rokov. Stalo sa mi to druhýkrát, no jedna pani túto obálku doniesla naspäť.
Koho z kolegov ste mali najradšej?
Všetkých. Najviac som si však rozumela s Martou Hurkovou, ktorá s nami robí doteraz, a aj s Ľubicou Libičovou, tá už pracuje v nemocnici. S ňou som sedela na inzercii, venovala sa ekonomickým veciam. Nielen v mojom srdci však navždy bude grafička Majka Zboranová, ktorá sa na nás už pozerá z nebíčka. Tá mi tak veľmi chýba!
Vraj ste s kolegami navštívili v Žiline mnoho koncertov a vystúpení. To je kvalitný bonus pri vašej práci, však?
Samozrejme, bola som na všetkom možnom. Raz tu vystupoval David Copperfield, to vám bola šou. Dokonca som s ním aj s jednou mojou kolegyňou stretla a podala si s ním ruku. Ani za svet som sa potom nechcela umyť, všade som hovorila, že mne podal ruku taký slávny umelec. Pekné spomienky, keďže teraz si podať ruku je nemožné.
Ako sa chystáte oslavovať?
Rada by som oslavovala na chate. Snáď sa nám to podarí cez Veľkú noc. Aj môj manžel Stanislav má čoskoro 60 rokov (7. marca – pozn. red.), takže celý týždeň budem počúvať, aká som „starucha“. To mi robí každý rok. Obaja sme sa narodili v znamení Rýb, spolu prúdom plávame už 32 rokov. Bože, ten čas neskutočne letí.
Máte nejaký nesplnený sen?
Áno. Rada by som išla na Maldivy, teda vlastne nie, lebo tam sú komáre (smiech). Chcem mať pokoj, zdravie a nech to v robote nejako ubojujeme. Ak mi bude zdravie slúžiť, tak vo Večerníku budem robiť aj do stovky. Už odo mňa chceli, aby som písala rôzne zážitky z inzercie do novín, no ja na to nemám. Píšem rýchlo a v skratke, avšak ústa mi idú poriadne.
Aký je váš odkaz pre verných čitateľov Žilinského večerníka?
Nech ma poslúchajú a nosia inzerciu i rúška. Každému prajem, aby bol zdravý, od toho sa potom všetko odvíja. To je asi môj jediný odkaz, ale zo srdca.
