Irena Čižmáriková: „Keď sa narodí malý človiečik, každý mu praje zdravie, šťastie a dlhý život. Keď uzrelo svetlo sveta prvé číslo Žilinského večerníka 27. 2. 1991, my, jeho tvorcovia, sme si želali, aby vo vtedajšej neprehľadnej dobe spoločenských a politických zmien prežil čo najdlhšie. Roky pribúdali i oslavy rôčik po rôčiku. Hľa, sú tu jeho 30. narodeniny. Aké boli minulé roky? Ťažké, ľahšie, úrodnejšie i menej úrodné, hlavne čo sa týka nákladu. Od prvotných 4000 kusov cez „najlepšie“ roky 1999 až 2003, keď bol náklad 26 900 kusov. Internetové noviny a informácie takpovediac dali v zápornom zmysle slova zabrať tlačeným médiám systematickým odberom čitateľov, a teda aj znižovaním nákladu. Našťastie, skalní a verní čitatelia novín ostali. Aj keď sa kolektív tvorcov viackrát vymenil, ja ako jedna zo spoluzakladateľov, ako zástupkyňa šéfredaktora a nejaký čas i poverená vedením redakcie, ctím si všetkých, ktorí počas 30 rokov v tomto kolektíve pracovali a svojou prácou a tvorivými nápadmi mu pomáhali prežiť až doteraz. Robili to tak, že neodradili dôležitých inzerentov ani tých najvzácnejších, našich čitateľov. Pokiaľ oni budú, bude aj Žilinský večerník oslavovať ďalšie krásne výročia.“
Róbert Kašša: „30 rokov oslavuje moja dlhoročná novinárska láska. Prvé nesmelé rande sme spolu mali ešte počas mojich bratislavských štúdií žurnalistiky. Bolo to tuším v roku 1994 a zamachroval som pred ňou celostranovým rozhovorom s Robom Petrovickým, ktorý vtedy hrával v NHL za Hartford Whalers. Keď sme sa mali konečne zobrať, tak som spred oltára ušiel s nevypočítateľným kamošom. Volal sa Reportér, a tak ako sa rýchlo objavil, tak aj bleskovo zmizol. Vyskúšal som si vzťahy s istým denníkom i jedným rádiom, ale nebolo to ono. Tak som ju presne pred 20 rokmi požiadal o ruku opäť. Povedala áno a prežili sme spolu 10 krásnych rokov. Bol som jej verným „šporťákom“ aj šéfredaktorom. Za mojej éry som sa snažil, aby sme tam všetky aktuality zo Žiliny. To bola naša filozofia, dať čo najviac mien, najviac fotografií, aby sa tam ľudia videli. Potom však začala paktovať s jedným Pražákom a zrazu som mal na stole žiadosť o rozvod. Bolo to ťažké obdobie, ale zabudnúť mi pomohol nový kamoš (nemenovaný Žilinec). Čas zahojí všetky rany a dnes sme s mojou dávnou láskou dobrí priatelia. Sem-tam si napíšeme a rád ju vždy vypočujem, teda prečítam. Tou láskou je Žilinský večerník (za slobodna Nový Cieľ), preto mi priatelia, dovoľte, aby som mu aj touto cestou zagratuloval. Želám mu veľa inšpirácie, spokojných čitateľov a dostatok energie aspoň na ďalších 30 rokov. P. S.: Majka Zborka, navždy zostaneš v našich srdciach.“
Michal Filek: „V Žilinskom večerníku som pracoval v rokoch 2012 – 2019. Bolo to pre mňa veľmi náročné, ale zároveň veľmi krásne obdobie. Žurnalistiku totiž vnímam najmä ako možnosť pomáhať obyčajným ľuďom v často nerovnom boji s tými, ktorí majú práve v rukách moc, ale nedokážu ju využívať v prospech občanov. Ľudia sa na nás často obracali ako na poslednú inštanciu, poslednú možnosť, ako sa domôcť spravodlivosti. A my sme ich nikdy neodmietli, aj keď, priznám bez mučenia, nie vždy sme boli úspešní. Ale práve v tých prípadoch, nebolo ich málo, kedy sme pomôcť dokázali, zažíval som pocit zadosťučinenia a radosti a najmä ten dôležitý pocit, že moja práca má zmysel. V tom je žurnalistika krásna. Niekedy sa však nepodarilo pomôcť ani nám a ja som bol zúfalý a nešťastný. Vtedy mi žurnalistika ukázala svoju odvrátenú tvár. Ale dnes, s odstupom času, viem, že aj vtedy mala naša práca zmysel. Vždy má totiž zmysel pomáhať tým, ktorí to potrebujú a robiť svet lepším. Žilinský večerník má na to všetky predpoklady. Práve preto som sa nechcel spreneveriť tomuto presvedčeniu a ublížiť nevinnému človeku, no rozhodol som sa odísť. Žilinský večerník si vážim preto, že vtedy, a rovnako aj dnes, má dostatočnú silu na to, aby dokázal ľuďom pomáhať, nielen ich zabávať. Želám mu do ďalších rokov veľa sily a odvahy vždy stáť na strane obyčajných ľudí a nepodľahnúť chvíľkovým pocitom beznádeje a zúfalstva, resp. nadradenosti. Kolegovia, srdečne vás pozdravujem a želám veľa čitateľov. Milí čitatelia, veľmi rád si na vás spomínam a často mi chýbate. Vám zase želám veľa kvalitných novinárov, na ktorých sa budete môcť kedykoľvek obrátiť so svojím trápením.“
Michala Staníková: „Z mojich kolegov – predchodcov som sa na stoličke šéfredaktora ohriala pravdepodobne najkratšie. Moje biologické hodiny už tikali príliš nahlas, aby som ich ďalej ignorovala. Večerník som viedla od decembra 2018 do júna 2020, nato som nastúpila na materskú dovolenku. Rok a pol sa možno zdá ako krátka doba na to, aby človek učinil niečo zásadné, čo by ovplyvnilo chod novín... Pre mňa to však bolo nezabudnuteľné obdobie, o ktorom raz určite budem rozprávať svojim deťom a hádam aj vnúčatám. 19 mesiacov plných vzrušenia, adrenalínu, prebdených nocí, náročných uzávierok, ale hlavne radosti z práce, ktorá nebola len mojím chlebodarcom, ale najmä koníčkom, vysnívaným povolaním, ktoré ma úprimne bavilo a napĺňalo ma. Žilinský večerník, želám ti k tvojmu jubileu veľa verných a spokojných čitateľov, zaujímavý, nápomocný a užitočný obsah a skvelý tím pracovníkov, na ktorých si mal doteraz podľa mňa naozaj veľké šťastie. Zároveň ti chcem poďakovať za príležitosť spoznať množstvo zaujímavých a podnetných ľudí, za možnosť rozšíriť si vlastné obzory a najmä za verné a dlhoročné priateľstvá, ktoré s kolegami a exkolegami udržiavame doteraz. Živio, Žilinský večerník!“
Juraj Vnuk: „Pamätám si akoby včera, keď sa ma vtedajší šéfredaktor jednu sobotu 5. januára spýtal, či si verím urobiť celý šport v rámci novín. Bez žiadnych skúsenosti som si veril a nejako to zvládol. Potom som si dlhé roky vytvoril mikrocyklus, kde mojimi pracovnými dňami ostali sobota a nedeľa. Práve nedeľné noci boli vždy najviac tvorivé, a to mi ostalo doteraz. Na pozícii šéfredaktora som necelý rok, no nerád by som hodnotil niečo prevratné. Žijeme šialenú dobu a budem predovšetkým rád, ak aj my v redakcii a aj vy čitatelia budete zdraví. Pritom majte pár radostných okamihov s naším vaším Večerníkom a ja vám v mene mojich verných kolegov sľubujem, že sa viac budeme venovať investigatíve, riešiť vaše problémy, prinášať mnoho zaujímavých rozhovor a hlavne budeme vždy aktuálni. Bojujeme presne ako každý jeden z vás, no z boja len tak ľahko neujdeme. Ďakujem všetkým mojim spolupracovníkom za každý obetovaný týždeň, kde sa navzájom presviedčame, že naša práca má zmysel. A osobne ti ďakujem, Večerník, že si mi dal možnosť vedieť, ako sa plnia sny v takom mladom veku.“
Pozn.: Pre úplnosť dodávame, že v priebehu víkendu sme oslovili aj Štefana Debnára, no na naše opakované telefonáty nereagoval. Peter Bárdy nám telefonicky prisľúbil reakciu, no do konca redakčnej uzávierky aj napriek našej opakovanej urgencii nám materiál neposlal.
