ČO NEPÍŠU KNIHY
Pavel Frankl prezradil dôvody vzniku tejto diskusie, i keď si sám myslím, že o tejto problematike v metropole severného Slovenska bolo povedané a napísané viac než dosť. „Keď ma Marek Adamov oslovil s ponukou na túto prednášku, najskôr som si povedal, že takmer všetko, čo vieme o židoch v našom meste, sme už napísali v troch knihách. Aj keď sú svojim obsahom dosť rozsiahle, predsa len sa našli témy a otázky, ktoré sa z rôznych dôvodov do nich nezmestili.Prvá kniha Židia v Žiline začala vznikať v roku 2007, keď sme ešte nemali toľko informácií, vyhľadávanie na internete bolo ešte len v začiatkoch a nemali sme ani skúsenosti s archívmi. Ale pri písaní druhej o osobnostiach či poslednej o cintoríne, sme už boli na tom v tomto smere omnoho lepšie. Na druhej strane, pred 16 rokmi ešte žili mnohí pamätníci predvojnovej Žiliny, ktorých rozprávanie dostalo miesto v prvej knihe. Často dostávam otázku: Kto je vlastne žid? Podľa halachy, ktorá je výkladom starého zákona, sú to tí, ktorých matka je židovka, pretože otcovstvo v starých časoch nebolo možné potvrdiť. Na druhej strane, v biblických dobách boli potomkovia kráľov Davida či Šalamúna považovaní za židov a nik neprihliadal na pôvod ich matky. V dnešnej dobe nie je problém dokázať otcovstvo, ale stále platí, že židom je ten, kto má židovskú matku. Židovstvo – to ale nie je len o náboženstve. Židia sú aj starým národom, a ten, kto sa hlási k tomuto smeru judaizmu, je sionistom. Mnohí z nás vidia svoje židovstvo v tradícii, iní zase v kultúre. Ja som sa narodil v Žiline a cítim sa byť Slovákom, ale keďže moji predkovia sú židia, tak sa súčasne cítim byť aj židom podľa tradície.“
ŽIDIA V ŽILINE
Koncom 18. storočia mohli žiť v Žiline len dve židovské rodiny, podobne, ako to bolo v slobodných banských mestách. Dôvod nepoznáme, ale napríklad v neďalekom Varíne žilo 16 židovských rodín. Prvá murovaná synagóga bola postavená v druhej polovici 19. storočia. Po čase už nastala potreba väčšieho priestoru, a tak v roku 1931 komunita postavila novú budovu na mieste tej predošlej. Patrila medzi najmodernejšie a najväčšie na Slovensku. Projektoval ju svetoznámy berlínsky projektant Peter Behrens. Túto synagógu prebudovali po vojne na koncertnú sieň, pričom došlo k zmene orientácie vnútorného usporiadania budovy. V meste je aj menšia, ortodoxná synagóga na Dlabačovej ulici, v ktorej je v teraz umiestnená stála expozícia judaík. „Som veľmi rád, že v súčasnosti slúži Nová synagóga kultúrnym účelom pre všetkých občanov, bez rozdielu ich náboženského vierovyznania. Naša malá komunita ju nevie zmysluplne využiť na náboženské účely. Mohli sme ju prenajať na obchodné účely, či prikývnuť na ponuku zriadenia diskotéky v budove. No keď si spomeniem na môjho starého otca, ktorý bol jeden z tých, ktorí sa zaslúžili o postavenie tohto diela, nemohol by som ísť s čistým svedomím k jeho hrobu. Synagóga má slúžiť na ušľachtilé účely, nemusí židom, ale ľuďom,“ vysvetlil Frankl.
OD DETSTVA PO SÚČASNOSŤ
„Narodil som sa niekoľko rokov po vojne, žil som bežný život. Hrával som aktívne hokej, vyštudoval vysokú školu. Veľmi veľa ľudí v Žiline ma pozná, vedia o mne, kto som, čo som, čomu sa venujem. Necítim v Žiline antisemitizmus. Mohol by som pokojne prejsť s jarmulkou (židovská čiapka) po ulici. Je podstatne viac ľudí, ktorí si ma vážia za moju prácu, ako tých druhých. Predsedom židovskej náboženskej obce v Žiline som od roku 1990 a už roky hľadám nástupcu. To sa mi žiaľ nedarí, ale verím, že sa nájde ten, kto po mne prevezme štafetu a naša malá komunita v Žiline nezanikne. Kým môžem, snažím robiť čo sa dá, hlavne udržiavať cintorín a naše budovy v slušnom stave. Máme na starosti židovské cintoríny v celom kraji, ale nie je v našich finančných a fyzických silách postarať sa o všetky. Preto sú v niektorých obciach v katastrofálnom stave. U nás sú hrobové miesta navždy, nielen dovtedy, pokiaľ sú majiteľmi a príbuznými zaplatené. Stále však hľadáme možnosti, ako problém s cintorínmi riešiť. Našli sme pomoc v niektorých mestách, obciach, u dobrovoľníkov či občianskych združeniach.“
MESTSKÉ PAMIATKY
Okrem spomínaných dvoch synagóg si záujemcovia môžu v meste pozrieť napríklad pamätnú izbu Vrbu a Wetzlera na Hollého ulici, pamätník na mieste Koncentračného strediska v roku 1942 na Závodskej ceste, či židovský cintorín na Jesenského ulici. Pamätná izba je otvorená od roku 2021 a spravuje ju TIK Žilina. „ Pri jej zriadení sme spolupracovali s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline, ako aj s múzeom holokaustu v Seredi. Chceli sme čo najlepšie vystihnúť dobu, kedy tu utečenci z koncentračného tábora Auschwitz Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler vytvorili správu o tomto vyhladzovacom nacistickom tábore. Podarilo sa nám zaobstarať dobový nábytok a inventár. Náš cintorín je jedným z najudržiavanejších židovských cintorínov na Slovensku. Nachádza sa na Jesenského ulici so vstupnou bránou s trojuholníkovým štítom a hebrejským nápisom. Je tam viac ako 1600 hrobov a z nich je len asi 10 percent navštevovaných potomkami. Počas vojny boli vyvraždené celé rodiny, a tak ich hroby nemá kto navštevovať,“ dodal Frankl.
VZÁJOMNÁ TOLERANCIA
„Židovská ľudová škola v Žiline mala voľakedy veľmi dobú povesť a navštevovalo ju približne 30 percent žiakov kresťanského vierovyznania. Neexistoval žiadny problém s orientáciou školy, ktorá jediná poskytovala v tom čase aj výuku nemčiny. Deti sa spolu učili, hrali, šantili aj pohádali, ako hocikde inde. Hodiny náboženstva mal každý adekvátne svojmu vierovyznaniu. Členovia židovskej komunity vybudovali mnoho budov z meste, napr. na dnešnej Národnej ulici, či v okolí ortodoxnej synagógy. Tak ako žili a pracovali v Žiline židia lekári, právnici a obchodníci, žila tu aj stredná a chudobnejšia vrstva židov, ktorí pracovali ako povozníci, robotníci, či nosiči na železničnej stanici a podobne. Neznamenalo to a priori, že žida sú len bohatí a úspešní. Od roku 1996 sa raz každoročne stretávame s členmi komunity zo zahraničia, ktorí v meste majú korene. Stretnutia sme mali v Astórii, potom v Polome a momentálne sa stretávame tu v Novej synagóge. Stretávame sa každý rok, deň pred tryznou, na našom cintoríne, na ktorom si pripomíname obete holokaustu. Väčšina tých, ktorí prišli na prvé pamätné stretnutie, už nie sú medzi nami, ale prichádzajú ich potomkovia. Vždy je tu okolo 80 až 100 účastníkov stretnutia.“
