V Horúcom kresle Žilinského večerníka sme privítali kandidáta na poslanca NR SR za Slovenskú národnú stranu Pavla Kapustu. Ako novinár pôsobil v spravodajstve Slovenskej televízie, kde bol autorom strihovej relácie politickej satiry Fašírka. Bol aj redaktorom denníka Slovenská REPUBLIKA, v mesačníku Extra plus bol štrnásť rokov šéfredaktorom. Členom SNS je od roku 1990.
Rozhovor moderoval šéfredaktor Michal Filek (vpravo).
Ako sa pozeráte na svoje účinkovanie v STV, najmä v súvislosti s kontroverznou reláciou Fašírka?
Vždy som robil svoje novinárske povolanie tak, ako som to považoval za správne a potrebné, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nálepku kontroverznosti dávali Fašírke, ale aj mne ako osobe, médiá. Asi to bolo tým, že moje názory sa odlišovali od tých, ktoré boli väčšinovo prezentované v novinách a televíziách. Hovoril som pravdu, a to nie je vždy populárne. Je pravda, že politická a mediálna atmosféra v tom čase bola veľmi špecifická. Na Slovensku boli dve hlavné televízie – STV a Markíza, medzi ktorými vládlo napätie. Rovnako aj v celej spoločnosti. Bol tu totiž veľký záujem a tlak zo zahraničia, aby vláda Vladimíra Mečiara nepokračovala. Aby vznikla nová, ktorá by bola oveľa ústretovejšia k záujmom Západu a USA. V STV sa vtedy celkom prirodzene zišla partia ľudí, ktorá obhajovala proslovenské názory a záujmy suverénnej Slovenskej republiky.
Pozorné obecenstvo.
Niektorí ľudia však mali pocit, že ste príliš jednostranne obhajovali názory vlády...
Z pohľadu niekoho sa to mohlo javiť tak, že nekriticky podporujeme Vladimíra Mečiara a pomáhame vytvárať kult jeho osobnosti. Ja som však presvedčený, že to tak nebolo. Vladimír Mečiar predstavoval symbol zakladateľa Slovenskej republiky a my sme obhajovali kroky jeho vlády, ktoré predstavovali tzv. slovenskú cestu. Bolo to špecifické obdobie, a to hlavne preto, že mainstreamové médiá, najmä denník SME a TV Markíza, robili tvrdú propagandu tej prozápadnej ceste a my sme sa ju snažili vyvažovať. Propagandu však paradoxne vyčítali nám v STV. Naše spravodajstvo v tom čase sledovalo viac ako milión ľudí denne a mali sme silný mienkotvorný vplyv, čoho sa vtedy politická opozícia veľmi obávala. Bála sa, že Mečiara sa im vo voľbách v roku 1998 kvôli tomu nepodarí poraziť, a preto bola STV terčom nevyberaných útokov takmer zo všetkých médií. Tvrdili, že klameme, že sme neobjektívni. Pravda je ale taká, že ako verejnoprávna televízia sme mali v spravodajstve nastavené pravidlá vyváženosti, aké neplatia ani dnes. Ich dodržiavanie dosť prísne monitorovala vtedajšia Rada STV. Ak sme do diskusie pozvali dvoch koaličných poslancov, šancu dostali aj dvaja opoziční. Ak zaznel nejaký názor, musel zaznieť aj protinázor. Je pravda, že som pravidelne dostával priestor aj ako politický komentátor. A komentár je subjektívny žáner. Takže mi nikto nemôže vyčítať, že som hovoril svoj názor, keď mi to vtedajšie vedenie STV umožnilo. Áno, pripúšťam, že STV stála na strane vlády a že sme sa snažili ubrániť tú slovenskú cestu. Lenže vtedy mala opozícia v spravodajstve aj tak väčší priestor ako to bolo v televízii neskôr.
Vráťme sa však k Fašírke. Tam ste zosmiešňovali prevažne opozíciu.
Je fakt, že opozícia bola vďačným terčom našej satiry. Niekedy stačilo bez akéhokoľvek komentára pustiť krátky úryvok z opozičnej tlačovky a divákom bolo do popuku... Ale uťahovali sme si aj z koaličníkov. História relácie bola taká, že na Silvestra 1997 sme urobili pokus a vytvorili sme mimoriadne satirické vydanie Novín STV. Moderoval to vtedajší ústredný riaditeľ Igor Kubiš. Išlo o humorné politické zveličenie, ktoré malo veľký úspech. Preto sme sa so šéfredaktorkou Hanou Pravdovou rozprávali, že by sme niečo také mohli robiť pravidelne. Dohodli sme sa, že by to mohla byť relácia vysielaná raz za dva týždne po 20 minút a že by sme takto v rámci satiry mohli pranierovať politiku. Šéfredaktorka vymyslela názov Fašírka, lebo sa tam budú „mlieť“ politici. Mne sa veľmi nepáčil, ale ona rozhodla. Už po prvom vysielaní mala televízna Fašírka obrovský ohlas. Často nám vyčítali, že humor je prvoplánový, s čím nemôžem súhlasiť. Bola to účelová kritika. Príspevky vo Fašírke mali satirický nadhľad a boli výborne vypointované. Nakoniec, jej scenár som nepísal len ja, ale prispievali doň aj také osobnosti slovenskej žurnalistiky ako bývalý šéfredaktor Roháča Kalo Uhrík a novinári Viera Urbanová a Jerguš Ferko.
Fašírku nakoniec nové vedenie televízie zrušilo.
Proti satire sa veľmi ťažko bráni, je to veľmi účinná zbraň. Mala nenormálnu sledovanosť, a tak, prirodzene, prišiel tlak na jej zrušenie. Po nástupe dzurindovcov nastala v STV tzv. deratizácia. Tak nazvali hromadný „vyhadzov“ nepohodlných ľudí a zrušenie nežiaducich programov vrátane Fašírky.
Celkovo to bolo veľmi hektické a zlomové obdobie. Ako sa dnes s odstupom času pozeráte na éru Vladimíra Mečiara?
Médiá nazvali toto obdobie expresívne mečiarizmom. Dokonca sa hovorilo, že Mečiar je diktátor. To som vždy odmietal. On nikdy nebol diktátorom v štátnickom zmysle slova. Pripisovalo sa mu, že obmedzuje slobodu tlače, ale nebola to pravda. Veď médiá slobodne písali a takmer všetky proti nemu. Práveže bol v mnohom až trestuhodne benevolentný a tolerantný. Veľa vecí neustrážil a možno aj preto prišiel o moc. Mal nešťastnú personálnu politiku. Obklopoval sa ľuďmi, ktorí často škodili jemu aj záujmom štátu a takisto nevedel byť diplomatom, čo je v politike jedna zo základných vecí. Ak bol v niečom diktátor, tak to bolo v osobných vzťahoch. Moje neskoršie sklamanie z Mečiara pramenilo z toho, že napriek tomu, že si ho vážim ako osobnosť, ktorá založila samostatný štát a mal nepopierateľný politický talent, nevážil si svojich spolupracovníkov. X-krát nepochopiteľne zo dňa na deň odpísal človeka, ktorý mu úprimne pomáhal. Stačila intriga iných alebo prílišná úprimnosť dotyčného, ktorá sa dotkla Mečiarovho ega.
Často k nemu prirovnávajú Roberta Fica. Je to adekvátne?
On je veľmi často s Mečiarom porovnávaný spôsobom politiky aj charizmou. A naozaj majú veľa spoločného. Ale oproti Mečiarovi má Fico jednu obrovskú výhodu. Je totiž oveľa prezieravejší a diplomatickejší, politiku robí rozvážnejšie, nie je taký prchký ako bol Mečiar. Vie účinne tlmiť vnútrostranícke konflikty kompromisnými riešeniami, čím dosahuje stabilitu vo svojej strane aj vo vláde. Mečiar predstavoval spomenutú slovenskú cestu, preto som ho uznával. Keď ju prestal raziť, prestal som ho podporovať. Fico sa v nej neskôr snažil pokračovať, aj keď s mnohými obmedzeniami, keďže v tom období sme už boli členmi NATO a EÚ.
Čo znamená tá slovenská cesta?
Slovenská cesta znamená slobodný rozvoj zvrchovanej Slovenskej republiky, keď výhradne slovenský národ a jeho politická reprezentácia má právo určovať jeho vývoj. Bolo úžasné, že v roku 1993 vznikol nezávislý štát. Treba povedať, že s myšlienkou samostatného Slovenska prišla prvá SNS. Mečiarovo HZDS sa pridalo neskôr, keď Praha vyslala signály, že buď sa zachová unitárne Československo, alebo sa federácia rozdelí. Nakoniec Mečiar uznal, že dva samostatné štáty sa budú oveľa dynamickejšie rozvíjať, v spoločnej federácii by boli donekonečna naťahovačky o kompetencie a pretrvávalo by napätie medzi dvomi národmi. Prvé roky sa samostatná SR rozvíjala relatívne slobodne. Potom prišli tlaky zo zahraničia, privatizácia strategických podnikov, ovládnutie kľúčových médií západnými vlastníkmi, vstup do NATO a EÚ. Postupne sme prichádzali o suverenitu. To, čo sme získali, pomaličky strácame odovzdávaním stále väčších kompetencií Bruselu. V roku 1998 sa bojovalo o slovenskú cestu. Žiaľ, proslovenské sily vtedy bitku prehrali. Zrejme sa tomu nedalo zabrániť. Bol to celoeurópsky proces s výrazným angažovaním sa USA. Západ mal páky na to, aby východoeurópske štáty prinútil vstúpiť do transatlantických štruktúr. Slovensko je síce formálne stále samostatné, ale o mnohých veciach už nerozhoduje náš parlament a vláda. Nikdy však nie je neskoro z tejto cesty zísť. Štáty V4 prijímajú dnes vlastné riešenia. Spájame sa na báze pragmatickosti. Vidíme, že EÚ nie je schopná riešiť problémy, tak sa ich pokúšame riešiť sami. A toto je možno začiatok konca EÚ. Sme stále na slovenskej ceste, momentálne je však značne oklieštená.
Spomenuli ste NATO a EÚ. Prečo podľa vás obmedzujú rozvoj našej krajiny?
Slovensko podľa mňa nikdy nemalo vstúpiť do NATO. Neudialo sa to na základe referenda. Chcem len pripomenúť, že keď v roku 1990 zanikla Varšavská zmluva, prezident USA George Bush starší sľúbil Michailovi Gorbačovovi, že NATO sa smerom na východ nebude rozširovať. Prezident ČSFR Václav Havel tiež povedal, že už do nijakého vojenského paktu nevstúpime. Napriek tomu sa v polovici deväťdesiatych rokov objavili snahy, aby východoeurópske štáty vstúpili do NATO. Nakoniec tam naozaj väčšina z nich vstúpila. Od napadnutia Juhoslávie v roku 1999 bez mandátu OSN a ďalších podobných vojenských útokov proti nezávislým štátom je veľmi ťažké nazvať Severoatlantickú alianciu obranným paktom. Nezávislí vojenskí odborníci vám potvrdia, že po vstupe Slovenska do NATO išla obranyschopnosť našej armády prudko dole. Čo sa týka vstupu SR do EÚ, ten sme si odhlasovali v referende. Lenže ľuďom sa sľubovala Európa suverénnych národov, nie centralizovaný európsky superštát, ku ktorému dnes únia jednoznačne smeruje. Dnes vidíme, že EÚ sa nevie postarať ani len o bezpečnosť svojich hraníc, má obrovské problémy s ekonomikou, s eurom a čelí mohutnému sociálnemu napätiu. Brusel nám postupne kradne nezávislosť, čoraz častejšie rozhoduje o nás bez nás a veľakrát v náš neprospech. Navzdory všetkému, čo som o NATO a EÚ povedal, nemôžeme sa dnes tváriť, že nie sme členmi týchto zoskupení. Okamžité vystúpenie z oboch blokov by v tejto chvíli bolo nezodpovedným dobrodružstvom, ktoré by mohlo štátu priniesť obrovské problémy. Ak urobíme krok A, musíme vedieť, aký bude krok B. Preto treba v rámci spomenutých štruktúr vybojovať čo najlepšie pozície pre Slovensko a pomaly sa pripravovať na to, čo urobíme, ak by prišlo k ich zániku. Ak sa tak stane, som presvedčený, že to príde zvonku a bude to reťazová reakcia v celej Európe.
Ako vnímate utečeneckú krízu?
Téma utečencov prerástla Európe cez hlavu. Ja sa čudujem, že západní politici akoby stratili pud sebazáchovy. Veď to nie je možné, prijať také obrovské množstvo utečencov. Mne je ľudí sužovaných vojnou veľmi ľúto. Je však medzi nimi aj veľa ekonomických migrantov. A treba si tiež uvedomiť, kto ten chaos spôsobil.
Má Európa na to, aby krízu zvládla?
Vždy sú možnosti, ako to zvládnuť. Problémy treba riešiť tam, kde vznikli. To je jediné možné riešenie. Nie to, že do Európy príde obrovské množstvo ľudí, ktorých nie je možné zamestnať, lebo nemajú vzdelanie, pracovné návyky, neovládajú jazyk. Oni budú len zaťažovať sociálny systém krajín. Hovorím to bez nenávisti, ako fakt. Vidíme, že utečenci priniesli do Európy problémy. Slovensko má šťastie, že nás obchádzajú, lebo nie sme tranzitnou krajinou. Dlhodobo sa nás to však môže dotknúť. Ako budú utečenci pribúdať, budú chodiť aj sem. Našťastie, vláda nesúhlasila s bruselskými kvótami. Je to nespravodlivý systém, keďže my sme tie problémy v ich krajinách nespôsobili a nepozývali sme ich sem ako nemecká kancelárka Merkelová. Dôležité je, aby sa migračná vlna zastavila, aby sa riešili problémy tak, ako sa riešia v Sýrii, kde Rusko začalo s ráznou vojenskou akciou proti ISIS. Tam vzniká pôda, aby sa utečenci mohli vrátiť domov a znova budovať vlastnú krajinu.
Ste na poslaneckej kandidátke SNS do parlamentu. V prezidentských voľbách ste však podporovali Roberta Fica. Prečo?
Členom SNS som od roku 1990, keď bola jej činnosť po desaťročiach obnovená. Vstúpili sme do nej spolu s mojím otcom, ktorý ma vychovával v národnom duchu. Slovenskej národnej strane roky pomáhala celá naša rodina. Aj v časoch, keď som ako novinár podporoval politiku Vladimíra Mečiara. SNS je strana, ktorá obsahom svojej politiky najlepšie vyjadruje môj svetonázor, je preto logické, že kandidujem za ňu. Za SNS nekandidujem po prvý raz. Na kandidátke SNS do NR SR som bol aj v roku 2010, aj v roku 2012 – vtedy som sa dokonca vďaka hlasom voličov prekrúžkoval z 19. na zvoliteľné 8. miesto. Žiaľ, ako je známe, strana sa vtedy tesne nedostala do parlamentu. Pokiaľ ide o spomenutú podporu Roberta Fica na funkciu prezidenta, tá nemá nič spoločné s mojou kandidatúrou v SNS. Skutočne sme ho ako skupina novinárov a ďalších známych osobností v roku 2014 verejne podporili. Bolo to logické, pretože tento kandidát podľa nás najlepšie spĺňal podmienky, aby bol dobrou hlavou štátu. Už v tom čase som vedel, že jeho súper Andrej Kiska je trójsky kôň protislovenských síl. Dnes sa ukazuje, že je to pravda – Kisku by som nazval prezidentom amerických záujmov na Slovensku.
Blížia sa parlamentné voľby. Aké sú najväčšie problémy a výzvy, ktoré nás čakajú v nasledujúcom volebnom období?
Problémov v štáte je veľmi veľa. SNS sa vo svojom programe sústredila najmä na problémy ľudí, sociálne témy, zdravotníctvo, školstvo, problémy podnikateľov, na korekcie mnohých nezmyslov, ktoré vláda prijala.
Ako vnímate protesty učiteľov a zdravotných sestier?
Problémy v školstve a zdravotníctve sú obrovské. Sú to rezorty, ktoré si vyžadujú absolútnu pozornosť štátu. Sú dôležité pre vitálnu budúcnosť štátu. Len ma trošku vyrušuje to, prečo sa štrajkuje vždy len pred voľbami. Potom naozaj ťažko uveriť organizátorom štrajkov, že im ide úprimne o vec, že nesledujú len politické záujmy. Prečo učitelia a sestričky neprotestovali pred dvomi či tromi rokmi? Veď už vtedy bolo proti čomu. Toto je moja výhrada, aj keď uznávam, že v mnohých veciach majú protestujúci učitelia a sestričky pravdu.
Ktoré opatrenia budú pre SNS v nasledujúcom volebnom období kľúčové?
Predovšetkým je to prijatie zákona o ochrane strategických podnikov, ktoré by mali byť v rukách štátu. Základným opatrením v rámci zmien v celom systéme zdravotníctva by malo byť to, aby fungovala jedna zdravotná poisťovňa. Súčasné poisťovne totiž uprednostňujú tvorbu zisku pred záujmami pacientov. Je choré, aby zdravotné poisťovne tvorili zisky. Keby sa obrovské peniaze, ktoré takto vysávajú, vracali do systému, súčasné problémy zdravotníctva by sa odrazu dali „zázračne“ liečiť.
Ďalej je to odvodová a daňová politika štátu, ktorú treba od základu zmeniť, lebo nepomáha podnikateľom, živnostníkom ani zamestnancom. Treba vyriešiť zdaňovanie ziskov zahraničných obchodných reťazcov, ktoré navyše dostatočne nepodporujú predaj slovenských potravín a tým likvidujú domácich producentov. Potrebné je oživenie kúpeľníctva. Sme krajina, ktorá mala okolo sto fungujúcich kúpeľných centier. Dnes je väčšina z nich schátraná, zničená. Rozvoj kúpeľníctva sa dá podporiť daňovými úľavami, investičnými stimulmi či dotáciami pre podnikateľov v tomto segmente cestovného ruchu.
SNS by mohla byť po voľbách jazýčkom na váhach. Budete súčasťou novej vlády? Keby ste si mohli vybrať, tak radšej so SMER-om alebo ako súčasť pravicovej koalície?
Ťažko na to odpovedať. Kým nebudeme poznať výsledky volieb, nemôžeme povedať, aké budú naše ďalšie kroky. Či vôbec dostaneme ponuku na koalíciu a s kým. Partnera si bude vyberať najsilnejšia strana. V prvom rade verím, že SNS bude v parlamente a bude spoluurčovať vývoj Slovenska.
Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky?
Mojou ambíciou je to, aby som ako novinár o veciach, ktoré chcem zmeniť, len nepísal, ale aby som do nich mohol aj reálne zasiahnuť. Mám veľa skúseností, ktoré by som vedel pretaviť do kvalitnej práce poslanca Národnej rady. Rád by som ľudí o tom presvedčil. Chcem preto osloviť čo najviac voličov SNS na celom Slovensku, ktoré je jedným volebným obvodom. Vopred ďakujem za každý jeden hlas, ktorý mi dajú.
Michal Filek
Snímky Michaela Kolimárová
