Reagovalo Slovensko správne na situáciu na Ukrajine?
Stav je tam neprehľadný a situácia je mimoriadne zložitá. To, čo sa tam odohráva z hľadiska ruskej politiky, nemôžem prirovnať k ničomu inému ako k tomu, čo si ešte pamätáme z roku 1968 z Československa. Aj vtedy cudzie vojská vtrhli na územie inej nezávislej a suverénnej krajiny a obsadili ju. V medzinárodnoprávnej terminológii sa takýto akt považuje za agresiu a následky takejto nielen agresie, ale aj pošliapania medzinárodného práva, môžu byť hrozné. Myslím si, že si to všetci lídri sveta uvedomujú. Aj keď prvé reakcie boli mimoriadne ostré, dnes je trošku väčšia zdržanlivosť a zmierlivosť, lebo v hre je veľa. Nedajbože, ak by malo prísť k ozbrojenému konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, bol by to masaker, na ktorý by sa ostatný civilizovaný svet pozerať nemohol. Ukrajina požiadala EÚ, ale aj NATO o pomoc. Nedajbože, ak by NATO vstúpila do vojny s Ruskom, ja by som to považoval za vyhlásenie III. svetovej vojny. Diplomacia teraz zmenila svoje postoje, zmiernila konflikt z násilného na diplomatický. Predpokladám, že bez sankcií to byť nemôže, ale aký rozsah sa prijme, nevieme. Na Rusko je naviazaný celý svet, celá Európa obchodne a postihlo by to všetkých. Treba však odmietnuť akt násilia, ktorý Rusko na čele s Putinom na Ukrajine urobilo.
Pripadalo mi to tak, ako keby Putin chcel ukázať na slabosť Európy a Ameriky.
Už dnes sa nemôžeme na Rusko pozerať ako na Sovietsky zväz s komunistickou tyraniou, aj keď mnohé praktiky, ktorých sme svedkami, toto obdobie pripomínajú. To treba pravdivo povedať. Na to sú múdri ľudia v jednotlivých štátoch, aby zvážili mieru rizík, ktoré by akýkoľvek konflikt mohol privodiť pre celú planétu. Putin je taký novodobý cár. Rusko ovládol ekonomicky, politicky aj stranícky. Trúfa si na viac, ako si svet mohol len pomyslieť, a preto pozerať sa na to bez reakcií a konkrétnych rozhodnutí by som nepovažoval za rovnako šťastné, ako by som za šťastné nepovažoval ani začatie vojny.
Na aký scenár sa môžeme pripraviť na Slovensku? Zvládneme možný príliv vojnových utečencov?
Sme jednou z troch členských štátov EÚ, ktoré bezprostredne hraničia s Ukrajinou. Je treba sa pripraviť aj silovo, vojensky na to, aby nejaká neriadená migrácia nenastala. Lebo by to nebolo dobré ani pre Slovensko a spôsobilo by to ešte väčší chaos. To, čo sa odohrávalo na Ukrajine za posledné štyri mesiace, kedy Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu, vývoj nadobudol dramatický stav. Začali sa tam zgrupovať anarchisti, revanšisti, všetci tí, ktorí boli s niečím alebo s niekým nespokojní. Aj ten Majdan zrazu horel, zrazu mal 5 – 6 lídrov, ktorí sa nevedeli ani medzi sebou dohodnúť. Výsledok nerešpektovania dohody, ktorú som považoval za začiatok hľadania demokratickej cesty. Boli tam traja ministri zahraničných vecí, ktorí podpísali s Janukovyčom dohodu, ktorá znamenala, že vláda odstúpi, že budú vyhlásené predčasné voľby, aj voľby na prezidenta republiky. Na druhý deň potom zrazu revolúcia, streľba do ľudí. Janukovyč utiekol, Rusi ho stále považujú za prezidenta. Vláda, ktorá síce pomoc prevzala, nemá tú legitimitu, ktorú by mala mať, pretože by mala vzísť z demokratických volieb.
Prečo ste sa rozhodli kandidovať za prezidenta republiky?
Pre mňa bolo toto rozhodnutie, z hľadiska môjho pôsobenia vo verejnej službe, jedno z najťažších. Dôvody boli osobné aj rodinné, aj politické, aj stranícke. Nie som ten typ človeka, ktorý za každú cenu túži po nejakej funkcii. Zvážil som všetky moje doterajšie pôsobenia v ústavných funkciách a dospel som po porade s manželkou a kolegami, ktorých si vážim a na ktorých názor som vždy dal, že to skúsim. Moja manželka tým nadšená nebola, aj preto, lebo za posledných 25 rokov si moju prítomnosť v domácnosti nemohla príliš užiť. Rozhodol som sa aj z dôvodu, že sa cítim byť dostatočne skúsený aj odborne pripravený, odvážny a pokorný na to, aby som prijal akékoľvek rozhodnutie. Mám dosť zahraničných kontaktov, ktoré by som rád využil pri výkone prezidentskej funkcie, nie s ľahkosťou, ale so zodpovednosťou, nie s túžbou po moci, ale s túžbou pomôcť svojimi skúsenosťami Slovensko urobiť veselšie, aby sa ľudia cítili byť viac povzbudení.
V akom zmysle veselšie?
Z mítingov cítim smútok na tvárach ľudí. Okrem detí som na žiadnej inej generácii nevidel nadšenie a odhodlanie. Študenti sa boja o budúce zamestnanie, tí, ktorí pracujú, sú nespokojní s výškou platu, dôchodcovia s výškou dôchodku. No a tí, ktorí stratili prácu v päťdesiatke, majú obavu, že si ju už nikdy nenájdu a že už budú odkázaní len na sociálnu pomoc. Staroba, choroba, nezamestnanosť, zlá vymožiteľnosť práva, vysoká miera korupcie, zlý stav v justícii a mohol by som veľmi dlho vyratúvať, z čoho je spoločnosť rezignovaná, sklamaná. Akoby ľudia chceli ďalšiu zmenu, ktorú nevedia pomenovať. Preto by som rád vstúpil aktívne do súťaže o prezidentský úrad, lebo sa cítim byť dostatočne odborne aj politicky všetkým, čo funkcia prezidenta vyžaduje.
To, že tu dnes sedíte ako kandidát a dokázali ste o tom presvedčiť manželku, svedčí o tom, že ste aj zdatný diplomat. Aké ústupky ste museli v tomto boji urobiť?
Ja nie, skôr ona to musela zobrať na vedomie. U nás je asi taký stav, že dlho sa prehovárame, ale keď sa niekto aj napriek tomu rozhodne pre nejaké riešenie, tak sa dokážeme navzájom tolerovať a rešpektovať. Manželka nakoniec rešpektovala toto moje rozhodnutie, prijala to nie s nadšením, ale odhodlaním a keď som sa už tak rozhodol, stojí pri mne a pomáha mi.
Pôvodom z KDH ste až traja kandidáti. Nezoberiete si navzájom hlasy, pretože voličov máte pravdepodobne veľmi podobných?
Prezidentské voľby sú iné ako voľby parlamentné, kde ľudia vyjadrujú sympatie stranám, nie osobám. Áno, sme traja, pričom ja som ešte stále aj členom KDH, ďalší dvaja už členmi strany nie sú. Ján Čarnogurský prišiel oznámiť, že chce kandidovať ako nezávislý, nestranícky kandidát. My sme to zobrali na vedomie a postupovali sme veľmi rozvážne a trpezlivo, aby sme Jána neodhovárali alebo nekritizovali. Rado Procházka sa rozhodol odísť z KDH sám, dobrovoľne, bez toho, aby mal na to najmenší dôvod. Som ten, ktorý každé rozhodnutie druhého prijíma. Strana bola v rozhodovaní, či postaviť alebo nepostaviť svojho kandidáta. Boli to rovnako ťažké a náročné diskusie. Mňa predseda sám nahováral, prosil, aby som do toho išiel, aj s tým dôvodom, že Slovensko by si už konečne zaslúžilo nekomunistického prezidenta. Dal som si jednu podmienku, ktorú som nikomu nepovedal, a síce, že len v prípade, ak získam veľkú dôveru strany, som ochotný túto kandidatúru na seba zobrať. Dôvera ma dokonca samého prekvapila, bola väčšia ako 80 %. Tak som sa stal kandidátom KDH. K tomu sa postupne pridal MOST-HÍD a na sklonku roka aj SDKÚ.
Na pravej strane dochádza k neustálemu štiepeniu. Čím je to, že pravicové strany nedokážu postupovať spoločne a vytvoriť relevantnú protiváhu SMER-u, ktorý spojil ľavicu? Vy ste teraz navyše partnerov podrazili, keď ste osobne podporili iniciatívu Roberta Fica na zmeny v justícii bez súhlasu ostatných strán ľudovej platformy. Zdá sa vám to férové?
Odpoviem postupne. Keď ste v opozícii, nemôžete sa domáhať toho, aby všetky opozičné pravicové strany postupovali jednotne. Strany sú programovo, personálne úplne rozdielne, preto nemôžeme podpísať taký silný záväzok, že budeme vždy a vo všetkom postupovať v zhode. Dnes je treba sa zamýšľať nad tým, ako konsolidovať slovenskú politickú scénu, aby bola štandardná. Bol by som rád, keby sa politika vyprofilovala do troch tradičných prúdov: sociálno-demokratických, konzervatívnych a liberálnych. Nebude to ľahké, pretože čím ďalej tým viac sa ozývajú hlasy, aby politici, ktorí sú už dlho v politike, boli nahradení inými. Ja sa tomu nebránim, ale nie je to také jednoduché a nemôže to byť revolúcia, ktorá by bola len revolúciou nejakej mladosti, vzplanutia, odmietania bez dôvodu. Skôr by som si želal, aby to bola nejaká zodpovedná zmena, ktorá by Slovensku viacej pomohla, ako ublížila.
Sólo dohoda KDH so SMEROM tiež situácii v ľuďovej platforme nepomohla.
Netajím sa tým, že v politike nemám rád boj. Som politik, ktorý dokáže zjednocovať názory. V minulosti sa mi to podarilo niekoľkokrát a bolo to pre Slovensko prospešné. Nebola to žiadna zrada, boli to normálne dohody, ktoré nebolo vždy jednoduché prijať, ale prospeli Slovensku. Chcel by som za takú dohodu považovať aj to, čoho ste boli svedkami minulý týždeň, keď po oznámení, že prišlo k zhode medzi SMER‑om a KDH, vypukla doslova hystéria, urážanie, osočovanie. Chcem povedať, že nič z toho nie je pravda, žiadne kšefty, žiadne obchody, ale pragmatický a zodpovedný prístup za riešenie problémov, ktoré dnes podnikateľov, občanov, živnostníkov, investorov najviac trápia, a to je vymožiteľnosť práva na Slovensku. Pozrite sa, ako vyzerá súdna moc. Tiež cítim istú spoluzodpovednosť, lebo som bol členom dvoch koaličných Dzurindových vlád, bol som členom vlády Ivety Radičovej. Tento stav treba začať meniť. Fico predstavil ponuku, ktorá bola pre KDH neprijateľná. Nerokovali sme len my, rokovala aj MOST-HÍD. Postupne sme dali aj my podmienky, za akých sme ochotní začať pracovať na zmene pomerov v slovenskej justícii. A keďže to nejde bez zmeny ústavy, na ktorú treba 90 hlasov, ktorými dnes nik nedisponuje, mali by sme sa vedieť dohodnúť. So SMER‑om sme sa dohodli na tom, že začneme odharabinizovávať slovenskú justíciu a oddelíme funkciu predsedu najvyššieho súdu od funkcie predsedu súdnej rady. Táto podmienka bola pre nás zásadnou. Tiež máme obavy, že ak by sme dnes zaviedli bezpečnostné previerky do súdneho stavu, mohol by to niekto zneužiť na personálne čistky, a tak sme povedali, že s týmto nesúhlasíme. SMER našu výhradu prijal. Do návrhu sa dostala aj zmena, ktorá zbavuje sudcov trestnoprávnej imunity.
Vašou podmienkou bola ústavná ochrana manželstva. Prečo?
Poznáte našu politiku, dlhodobo sa usilujeme, aby rodina bola základným pilierom spoločnosti. Zdravá rodina, založená primárne na vzťahu muža a ženy. Mnohí sa ma pýtajú, prečo to chceme mať v ústave. No preto, lebo vznikajú experimenty v podobe partnerstiev alebo nejakých iných inštitucionálnych vzťahov medzi dvomi chlapmi alebo ženami. Chceme minimalizovať riziko, že nedajbože rodina bude vytlačená do kúta a nahradí ju nejaký iný experiment, ktorý aj z hľadiska budúcnosti a existencie ľudskej civilizácie je nebezpečným. Ak k takejto dohode, ktorá bola výsledkom zdravého rozumu, nie obchodu ani kšeftov, prišlo, a ja som sa tam s Pavlom Paškom ocitol, bolo to preto, že som predsedom poslaneckého klubu KDH a podpísať to nemohol nikto iný, len predseda. Tak som to podpísal. Lehota účinnosti je navrhovaná až na október.
Akým spôsobom registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia ohrozia vašu, prípadne moju rodinu?
Možno v ničom, ale ja dnes nepotrebujem inštitucionalizovať nejaké ďalšie vzťahy, ktoré skôr či neskôr by mohli vytlačiť tú prirodzenú rodinu, ktorá je založená na vzťahu muža a ženy. Lebo dnes v eufórii bezbrehej slobody túžia mladí po voľnejších zväzkoch. Registrované partnerstvá sú nebezpečné v tom, že zrazu manželstvo prestane mať autoritu, akú by malo mať. Ja nie som proti tomu, aby dvaja chlapi alebo dve ženy žili spolu pod jednou strechou. Ja im ponúkam dostatočný priestor na usporiadanie si svojich vzťahov cez dnes platnú slovenskú legislatívu, ktorá im to umožňuje. Ale budem vždy proti tomu, aby sme takéto alternatívne vzťahy inštitucionalizovali na podobu nejakého právneho zväzku, ktorý bude konkurovať manželstvu. Preto táto snaha o zavedenie manželstva ako ústavného inštitútu je zo strany KDH zodpovedná, dlhodobá a poctivá.
Sám seba ste charakterizovali ako politika, ktorý chce zjednocovať všetkých občanov Slovenska. Prečo potom tak ostro vystupujete voči právam homosexuálov uzatvárať takéto zväzky? Oni vari nie sú občanmi SR?
Sú. Ja s veľkou úctou a rešpektom ku každému zastávam názor aj voči týmto ľuďom, ktorí si hovoria, že sú homosexuáli, preto, lebo neviem, ako sa to dá alebo nedá. Či len priznaním sa, že to tak cítim. Absolútne nič nemám proti nim, ale to, že som proti tomu, aby oni inštitucionalizovali svoj vzťah na úroveň partnerstva, ktoré by zakladalo nový právny inštitút oproti manželstvu, odmietam.
V čom sa situácia zmení ústavnou ochranou? Veď ani dnes iné manželské zväzky ako muža a ženy právny poriadok nepripúšťa.
To, že v tejto krajine žiadny iný zväzok nebudeme môcť považovať za manželstvo.
Tak je to aj dnes.
Teraz je to ale len jednoduchým zákonom. Toto je ústavným zákonom, kde sa predpokladá, že na prijatie ústavného zákona je treba maximálnu dohodu a úsilie politických strán, lebo od roku 1998 zatiaľ žiadna koalícia nedisponovala ústavnou väčšinou. Preto aj manželstvo garantované ústavou je aj väčšou garanciou z hľadiska právneho postavenia rodiny a manželstva. Je to úplne normálne a prirodzené. Ja chránim prirodzenú rodinu, tradičné vzťahy. Pre mňa rodina začína počatím a končí smrťou. Je to môj dlhodobý postoj konzervatívneho politika, ktorý zastávam, odkedy som sa v politike ocitol prvýkrát.
Ján Čarnogurský vás po minulých voľbách nabádal, aby KDH vstúpilo do koalície so SMER‑om. Logická otázka pred voľbami v roku 2016. Uvažujete o tom, že vytvoríte so SMER-om koalíciu?
Nerád odpovedám na hypotetické otázky, ale už 10 rokov počúvam nálepkovanie, že KDH je bližšie k SMER‑u ako k iným pravicovým stranám. Začalo to v roku 2006, keď Fico prvýkrát zostavil vládu. Netajím sa tým, že sme so SMER‑om rokovali. Boli sme tam ja, Fero Mikloško a Vlado Palko. Navzájom sme sa oboznámili s predstavami o ďalšom smerovaní Slovenska, s postojmi jednej a druhej politickej strany. Podali sme si ruky a povedali si, že zvážime, ako ďalej. Ja som si vtedy uvedomoval jedno veľké riziko, ktoré hrozilo pre Slovensko. Že znovu bude vládnuť Slota a Mečiar s Ficom. Považoval som to za horšie riešenie ako každé iné. Fico sa rozhodol slobodne a dobrovoľne, my sme vtedy vo vedení KDH naozaj diskutovali len o jednom. Či ideme s Ficom diskutovať, či vôbec je možné urobiť programové prieniky medzi našimi dvomi politickými stranami, a či je vôbec možné s takýmto politickým subjektom vládnuť. My sme sa k tomu nedostali, žiadny kontrakt podpísaný nebol. To bola normálna politická diskusia, ktorú zodpovední politici po každých parlamentných voľbách musia viesť. Deje sa to všade tam, kde je vyspelejšia politická kultúra.
V poriadku, to bolo. Môže sa stať, že o dva roky budete takúto koalíciu zvažovať opäť?
Neviem, ako sa rozhodnú občania o dva roky. Môže vzniknúť aj situácia, že budeme pred rozhodovaním sa, či ísť alebo nejsť do pravicovej koalície s Kotlebom. Lebo takýto stav môže nastať. Pretože ja dnes takéto extrémistické postoje ľudí cítim. Pred polrokom o niečom takom nikto ani len nesníval. Spoločnosť je polarizovaná, cítim totálnu rezignáciu vo vieru ľudí, že politika naozaj slúži im a nie len tým, ktorí v nej sú, a ktorí kradnú, klamú a korumpujú. A potom prídu také ponuky, ktoré nie sú ponukami riešenia problémov, ale sú ponukami vzdoru proti politike. Dnes neuvažujem nad tým, čo bude v roku 2016. Skôr uvažujem, čo bude so štátom, keď jedna strana bude ovládať všetky ústavné funkcie. Takýto experiment sme tiež ešte nemali. Môže sa stať, že politika bude čím ďalej tým viac prerastať so stranou a zo strany sa stane štátostrana. To bude návrat do obdobia spred roka 1989. Lebo tie praktiky sa nezmenili, sú rovnaké ako za komunistov. V zastupiteľskej demokracii nie je možné vládnuť jednou politickou stranou.
Kampaň prebieha v dvoch táboroch. Robert Fico ponúka stabilitu a tvrdí, že traja najvyšší ústavní činitelia si musia spolu rozumieť. Ostatní kandidáti tvrdia, že by nebolo dobré, aby funkcie obsadila jedna strana. Dokonca sa podporíte v druhom kole proti Ficovi. Je to štandardné, ak sa všetci spoja proti jednému?
Ja osobne nepovažujem túto kampaň za šťastnú. Už ani to nie je dobré, že sú trinásti proti jednému. Mal by byť každý sám a ponúkať svoju víziu a nie bojovať proti druhému. To nepovažujem z hľadiska prezidentskej kampane za dobré. Ja prijmem akékoľvek rozhodnutie ľudí a nebudem sa posúvať do polohy nepriateľa ani voči budúcemu prezidentovi, nech už je to ktokoľvek. Spoločnosť je už natoľko polarizovaná, že jej to začína viacej škodiť ako pomáhať. Na kampani ma zaráža viacero nepochopiteľných momentov. Položil som si rečnícku otázku: kto je to pán Kiska? Keď som sa stretával s ľuďmi na ulici, tak to bola jedna z najčastejších otázok. Ja neviem, kto to je pán Kiska. Nemohol by som nerešpektovať rozhodnutie, že by sa prezidentom stal. Ale dva týždne pred voľbami o ňom, okrem toho, že bol Dobrým anjelom, neviem nič! A toto má byť naším budúcim prezidentom? Aj tu vidieť, ako sa spoločnosť mení, ako začína odmietať straníckych kandidátov, ktorí už v politických funkciách pôsobili. To nie je dobré. Funkcia prezidenta si vyžaduje naozaj istú skúsenosť, isté chápanie mocenských politík a fungovania vzťahov medzi najvyššími mocenskými orgánmi. To sa nedá naštudovať zo skrípt. Skúsenosť musíte získať časom a o to lepšie pre každého kandidáta, ak mal možnosť zastávať aj vyššie ústavné funkcie. Odmietam Ficove tézy o spolupráci. My sme krajina založená na princípe trojdelenia moci. Prezident má byť nad týmito všetkými a nie sa usilovať koordinovať vzťahy medzi nimi, ale spolupracovať s nimi považujem za dôležitejšie ako nabádať k tomu, že len vtedy bude štát dobre fungovať, keď všetci budeme z jednej politickej strany. Veď to je komunizmus. Keby som ja bol prezidentom, otvorím široký politický dialóg so všetkými stranami, ktoré sú zastúpené v parlamente. Nie je normálne, aby prezident republiky si za dva roky nezavolal každého predsedu parlamentnej strany a nepoložil mu rovnakú otázku: Čo mienime robiť, keď ľudia sú sklamaní, v spoločnosti je apatia, narastá extrémizmus? Ako prezident republiky by som minimálne raz za štvrť roka pozval do prezidentského paláca predsedu vlády a predsedu parlamentu. Nepovažujem za šťastné, aby som ako prezident SR chodil na rokovanie vlády. Ministri by chodili ku mne. Keby som cítil, že sa pripravuje legislatíva, ktorá viacej škodí, ako pomáha. Keby som si nevystačil s ministrami, zavolal by som si premiéra. Každé takéto rokovanie by som oznámil a po každom takomto rokovaní by som mal tlačovú konferenciu, na ktorej by som povedal všetko, o čom sme sa rozprávali, čo som navrhoval a aký je výsledok dohody. Takto si predstavujem prezidenta. Takého, ktorý bude mať prirodzenú autoritu, o ktorom si ľudia budú môcť povedať, že toto je môj prezident. Lebo nie úrad, ale autorita je tým, čo prezidenta robí veľkým.
Robert Fico na otázku, či bol v goriľom byte, zvykne odpovedať, že ak to prezradí, či napíšeme, že si Hrušovský s Dzurindom delili 200-miliónový úplatok. Tak delil si Hrušovský s Dzurindom dvestomiliónový úplatok?
Keď som sa to dozvedel, najskôr som sa pousmial a neskôr som sa strašne rozčúlil. Ale bol som prvý, ktorý vyjadril postoj k týmto zverejneným informáciám a trval som na tom, aby sa celá kauza vyšetrila. To, čo je tam o mne napísané, neviem nazvať inak ako lžou. Dal som verejný prísľub, že ak by sa podarilo túto kauzu objasniť a usvedčiť ma, a keby som aj bol tie peniaze mal, čo sa nikdy nestalo, zoberiem si stomiliónovú pôžičku a tomu, kto to odhalí, tie peniaze dám. Ak sa dokáže, že to nie je pravda, žiadal by som verejné ospravedlnenie. Ja som človek, ktorý uprednostňuje pravdu pred klamstvom, a preto som bol prekvapený, že niekto si trúfal ísť až tak ďaleko, že to personifikuje s Dzurindom a s Hrušovským. Odmietam to, je to lož, je to nepravda.
Na čo ste zo svojej politickej kariéry najviac hrdý?
Boli aj krásne okamihy, najmä po ére Vladimíra Mečiara. Nehanbime sa za to, povedzme to nahlas. Boli tu aj temné stránky slovenských novodobých dejín, kde sa unášali rodinní príslušníci prezidenta, kde sa udeľovali aj hanebné amnestie. A my sme sa s tým dokázali vysporiadať. Z krajiny, ktorá bola predmetom celosvetových obáv, sme spravili úspešnú krajinu. Kde 40 % daň klesla na 19 %, klesla nezamestnanosť, vynaložili sme veľa úsilia, aby sme sa stali členmi EÚ a NATO. To sú historické okamihy, ktorých veľkosť si dnes už ani natoľko neuvedomujeme, ale nebyť tejto zmeny, mám obavy, čo by s nami všetkými mohlo byť.
V spisok ŠTB ste boli vedený ako kandidát tajnej spolupráce. Čo to znamená?
V časoch, kedy som sa po roku 1989 stal poslancom Federálneho zhromaždenia, bola zriadená vyšetrovacia komisia, ktorá mala vylustrovať všetkých poslancov a ústavných činiteľov, či neboli v aktívnom kontakte so štruktúrami ŠTB. Všetci sme boli individuálne predvolávaní pred komisiu. Ja som so zdesením zistil, že som tam zapísaný ako kandidát tajnej služby. Nikdy som kontakt s touto štruktúrou nemal. Domáhal som sa, aby mi to ozrejmili. Komisia eštébaka priviedla a vypočúvala. Vysvitlo, že jeho jediným dôvodom, aby ma do tej knihy bez môjho vedomia zapísal, bolo to, že som mal v tom čase príbuzného v emigrácii. Bol to katolícky kňaz, pôsobil v štruktúrach Vatikánskej kúrie a chceli sa cezo mňa dopracovať k informáciám, ako pracujú farári v zahraničí ako úhlavní nepriatelia štátneho zriadenia a chystajú prevrat. Preto si ma vytypovali ako možného spolupracovníka. Ja som sa to dozvedel až vtedy. Keď bol prijatý lustračný zákon, Federálne zhromaždenie zvážilo, že takéto prípady sa stať mohli a vydali mi lustračné osvedčenie, že som nikdy s ŠTB nespolupracoval.
Prečo by ľudia mali voliť práve vás?
Cítim sa byť pripravený. Ako človek, skúsený a odvážny politik. Ako politik, ktorý dokáže ľudí spájať. Mám predstavu, ako by som si želal, aby krajina vyzerala. Rád by som ako prezident vstúpil aktívne do politického dialógu, aby som odstránil z politiky nenávisť, aby som témy otváral, aby som bol prezidentom, ktorý nemlčí, ktorý má odvahu, ale aj povinnosť povedať vždy pravdu a bol prezident všetkých, nielen niektorých.
V debate s divákmi.
Test zo znalostí Slovenska
1. Kde pramení rieka Váh?
Neviem. (Čierny Váh pod Kráľovou hoľou v Nízkych Tatrách a Biely Váh pod Kriváňom vo Vysokých Tatrách.) 0 bodov
2. Aký bol prvý štátny útvar na území dnešného Slovenska?
Veľkomoravská ríša (Samova ríša, 7. storočie.) 0 bodov
3. Ktorý bol prvý slovenský film?
Jánošík. 1 bod
4. Za akých okolností prezident vypovedá vojnu?
Keď dá na to súhlas vláda a NR SR. 1 bod
5. Kto je aktuálnym futbalovým majstrom SR vo futbale?
Doprial by som to Žiline, žiaľ, je to Slovan Bratislava. 1 bod
SPOLU: 3 body
Michal Filek
Snímky Anna Metlická
