Defenzívny stredopoliar, kapitán mužstva, opora tímu spod Dubňa i slovenskej reprezentácie – Viktor Pečovský sa na dlhší čas z trávnikov vytratil. Po ťažkom zranení nohy v závere septembra v súboji v Zlatých Moravciach a následnej operácii sa pomaličky a postupnými krokmi posúva k vytúženému návratu na futbalové trávniky. Ako sa mu darí, ako prebieha jeho rekonvalescencia a kde a ako bude 33-ročný Horehronec, ktorý je v Žiline už päť a pol roka, tráviť Vianoce a záver starého roka, o tom si prečítate v nasledujúcom rozhovore.
Táto polsezóna nemohla byť asi lepšia. Čo na to hovoríte?
Ukázali sme, že sme silné mužstvo, aj po tých všetkých zraneniach sa potvrdilo, že kolektív je silný a dokáže nahradiť každého jednotlivca. Po jari, ktorá bola ako na hojdačke, bola jeseň famózna. Zatiaľ sme však iba v polovici cesty. Musíme pokračovať v tom, čo sme robili doteraz, teda „makať“ na tréningu naplno, aby sme na jar skvelú jeseň potvrdili.
Pre vás osobne sa však jeseň skončila priskoro. Nastúpili ste na desať zápasov v najvyššej súťaži, ale v poslednom súboji v Zlatých Moravciach prišlo zranenie, ktoré vás úplne vyradilo na niekoľko mesiacov z futbalu.
Mrzí ma to, ale aj také veci sa stávajú a patria k futbalu. Nič s tým už nenarobím, preto sa pozerám dopredu na svoje najbližšie osobné ciele. Tými sú čím najskôr sa dať do poriadku a fyzicky sa vrátiť do takého stavu, v akom som bol pred zranením. Verím tomu, že potom budem mať mužstvu čo dať.
Čo vám prvé prebleslo hlavou po nepeknom zákroku Kostadinova na vašu nohu a následne po operácii?
Prvé myšlienky boli najhoršie. Ihneď po faule som vedel, že to s mojím zranením bude vážne a v tej chvíli som sa s tým ani nevedel poriadne vyrovnať. Nie som už najmladší a napadali mi veru rôzne myšlienky. Časom ma to však prešlo, začal som sa pozerať dopredu a aj momentálne cítim, že z týždňa na týždeň sa môj stav zlepšuje. Nie sú to rapídne pokroky, trénujem, koľko mi noha dovolí a postupne ju zaťažujem viac a viac. Verím, že do konca roka by som mohol skúsiť aj nejaký beh, ale to bude až po konzultácii s naším fyzioterapeutom Tomášom Lintnerom. Som teraz úplne v jeho rukách.
Dôležité je asi najmä nič neuponáhľať.
Verím, že najhoršie mám za sebou a chcem na to ísť radšej pomalšie, aby noha bola taká silná, že v budúcnosti nebude robiť žiadne problémy.
Bolo to vaše prvé ťažké zranenie v kariére?
Mal som aj roztrhnutý predný krížny väz v kolene, čo bolo tiež dosť vážne. Posledný úraz však prišiel vo veľmi nevhodnom čase. Darilo sa klubu aj mne, bol som v reprezentácii. Mám pred sebou ešte veľké výzvy a verím, že ich dokážem naplniť.
Ako vám pomáhajú spoluhráči z klubu, prípadne z reprezentácie? Zaujímajú sa, kedy budete s nimi opäť hrať?
Sám som bol veľmi prekvapený, koľkí chlapci sa mi ozvali a priali mi skoré uzdravenie. Aj to bol jeden z impulzov pre mňa, aby som sa nepoddal negativizmu, ale mal hlavu hore a hľadel dopredu. Myslím, že sa mi to darí a je to aj za pomoci chalanov v Žiline. Každý deň chodím na štadión a keď ich vidím, že sa im darí a vládne tu dobrá nálada, aj mne sa inak pracuje a uvažuje.
Zvyšné zápasy jesene ste sledovali buď v televízii, alebo na tribúne. Videli ste nejaký rozdiel v prejave mužstva bez vás?
Nie, nebadal som žiadny rozdiel. Je to zásluha systému, ktorý máme v Žiline nastavený a aj chalani, ktorí nehrávali, robili v tréningu všetko naplno a keď dostali šancu, ukázali, že sú platnými hráčmi. V tom treba pokračovať, pretože v každom zápase sme boli dominantní, nielen výsledkovo, ale aj herne a vytvorenými šancami. To, že sme prví s výrazným náskokom, je zaslúžené, ale ešte nič nie je vyhrané.
Bolo iba málo súperov, ktorí dokázali váš tím poriadne preveriť. Vy ako hráč, ktorý hral aj na európskom fóre či už v reprezentácii, alebo v pohárových súťažiach, viete určite posúdiť, či by tieto výkony stačili na súperov v pohárovej Európe, kam sa s vysokou pravdepodobnosťou Žilina prebojuje.
Myslím si, že ak budeme hrať náš systém, tak je v silách tohto tímu presadiť sa aj v pohárovej Európe. Aj v minulosti sme dokázali, že ak dodržiavame určité princípy, vieme potrápiť a prejsť aj cez kvalitných protivníkov. Verím, že nám k tomu pomôžu aj kvalitné prípravné zápasy so zahraničnými súpermi počas zimnej prestávky. Som však presvedčený, že máme na to, aby sme boli úspešní aj v európskych pohároch.
Kapitánsku pásku prevzal po vás v tíme Michal Škvarka. Ako hodnotíte jeho počínanie si v role kapitána? Dávali ste mu nejaké rady?
Nie, nebolo to potrebné. Michal je už skúsený hráč, ujal sa toho perfektne, začal dávať góly aj na ne prihrávať. Čo viac od neho môžeme chcieť? Ukázal, že je naozaj správnym kapitánom a ani tím nepocítil, že som vypadol z hry nielen ja, ale aj ďalší chalani. Ak hráme to, čo od nás tréner vyžaduje, sme nesmierne silní.
Ako teraz vyzerá váš bežný deň, keď ste takpovediac mimo hry?
Momentálne majú chalani dovolenky, takže som tu trochu sám. Ráno sa naraňajkujem, rozveziem dcéry do školy a škôlky a prídem na štadión. Striedam tréning v posilňovni s kardio cvičením. S Tomášom Lintnerom absolvujem zase iné cvičenia, už som skúšal trochu behať aj na schodoch na tribúne, aj keď na beh sa to veľmi nepodobalo, skôr na skákanie postreleného vrabca (smiech). Vidím, že môj stav sa zlepšuje a už sa mi prakticky nemá čo stať. Teraz už len musím ten pocit dostať do hlavy a veriť, že to pôjde. Verím, že čoskoro začnem aj behať.
Máte teraz určite viac času aj na rodinu a svoje záujmy. Ako trávite voľno?
Rána a dopoludnia mám tréningové, popoludní sa už starám o dcéry, ktoré mi vypĺňajú čas. Aspoň nemyslím na hlúposti a na zranenú nohu, som myšlienkami inde. Keď mám chvíľu voľna pre seba, pozriem si nejaké motivačné video alebo si pustím hudbu. Človek sa zamyslí nad tým, že veľa hráčov sa dokázalo vrátiť späť na predošlú úroveň, či už z našej ligy alebo vo svete. Myslím teda skôr pozitívne.
Dcéry vám robia radosť?
Ako kedy (smiech). Je to však viac o radosti, aj keď majú aj ony svoje muchy, ako sa hovorí. Pri deťoch však človek zabúda na starosti, myšlienkami je inde, je šťastný. Aj manželka ma neustále po zranení povzbudzovala a hovorila mi, aby som nebol smutný. Je dôležité mať v rodine podporu.
Máte aj čas na prípravu Vianoc? Zháňate veci, ktoré k sviatkom patria?
Zistil som, že nielen ja, ale aj ostatní si to akosi nechali na rovnaký termín (smiech). Nemám rád zhony, ale zase rád poteším moje dievčence a niečo určite vymyslím aj pre manželku. Verím tomu, že sa mi podarí manželku milo prekvapiť.
Pochádzate z Čierneho Balogu, ktorého okolie je samý les. Stromček bude u vás teda prírodný či umelý?
Umelý, umelý. Pochádzam síce z dediny v náručí lesov, ale za výrub stromčeka už je pokuta (smiech). Máme teda umelý stromček, no klasické štedrovečerné menu a po ňom darčeky. Chodíme potom ešte k svokrovcom, kde sú darčeky a k starkým do Balogu, kde sú ďalšie, takže máme to pestré a najmä baby si to užijú. Stihneme aspoň takto cez sviatky navštíviť ľudí, ktorých sme cez rok veľmi nevideli, lebo naozaj už do rodiska nestíham chodiť tak často, ako predtým.
Nový rok privítate doma či niekde na dovolenke?
Viac-menej to bude v rodinnom kruhu, aj keď sme pozvaní k známym. Uvidíme, či nám to vyjde. Budem sa snažiť do konca roka ešte čo najviac trénovať, aby som na zimnú prípravu prišiel s tým, že už môžem robiť aspoň nejaké bežecké veci.
V akom horizonte vidíte vy alebo lekári váš návrat na futbalové trávniky?
Je to individuálne. Záleží to od toho, ako bude noha poslúchať a zvládať zvýšenú záťaž. Neviem to odhadnúť, ale som rád, že sa z týždňa na týždeň cítim na nohe istejšie. Uvidím, snažím sa nemyslieť veľmi dopredu.
Do budúceho roku si asi najviac budete priať zdravie.
Všetci hovoria, že je to také klišé, ale momentálne si uvedomujem, že je to skutočne to najviac, čo si môže človek priať. Predtým som to možno až tak nevnímal. Okrem toho, určite veľa šťastia a aby sa nám spoločne podarilo dotiahnuť naše snaženie do úspešného konca. Radi by sme sa tak poďakovali fanúšikom zo severnej tribúny, že si našli opäť cestu na štadión a sme tomu veľmi radi, pretože ich podporu cítiť. Futbal má úplne inú kulisu, ako keď na zápasy nechodievali.
