Už v januári oslávi Klub plaveckých športov a plavecká škola Nereus dvadsiate výročie svojho založenia. Jej zakladateľ Peter Fiabáne je zároveň mestským poslancom a predsedom komisie školstva a mládeže. Hovorili sme spolu nielen o klube, ktorému od začiatku šéfuje, ale aj o situácii v žilinskom športe, športovej infraštruktúre, AŽIŠ-e a o financiách.
Začnime predstavením Nereusu.
Fungujeme na dvoch platformách. Ako plavecká škola a aj ako klub plaveckých športov. Kurzmi plaveckej školy prejde ročne okolo 2,5-tisíc ľudí, od malých detí až po dospelých. Našou snahou je naučiť deti plávať, aby sa plávanie stalo peknou súčasťou ich života a aby ho mali rady. Myslím si, že sa nám to darí. Posledný rok sme dokonca v situácii, kedy nedokážeme uspokojiť všetkých záujemcov, pretože sme limitovaní priestorom a kapacitou plavárne a tiež našimi odbornými kapacitami. Myslím si, že je to výsledok našej práce, že je o ňu záujem.
Nie všetkých teda dokážete uspokojiť?
Sme si vedomí toho, že časť ľudí v Žiline, ktorí chcú plávať, môže mať výhrady k tomu, že v určitých hodinách im to nie je umožnené. Je to však preto, že 20 rokov systematicky budujeme niečo, čo ľudia v Žiline majú radi a využívajú to. A tu stojíme pred rozhodnutím, či dáme priestor mládeži a deťom, aby zmysluplne športovali a trávili čas, avšak daň za to je, že v tých hodinách ostatná verejnosť nemôže plávať. Alebo uprednostníme verejnosť, ale v takom prípade sa veľká časť detí a mládeže k plávaniu reálne nedostane. Jediná cesta, ako to uspokojivo vyriešiť, je postaviť v Žiline ďalšiu plaváreň.
K novej plavárni sa ešte dostaneme. Skúsme teraz opísať, v akom stave je tá existujúca.
Celých 20 rokov sme sa snažili našu prácu robiť tak, aby sa zároveň rozvíjala aj plaváreň. Veľa vecí, ktoré dnes fungujú, je z našej dielne. Pred 15 rokmi napríklad neboli dráhy a počas hodín pre verejnosť sa plávalo krížom-krážom, neboli žiadne pravidlá hry. S príchodom Mariána Brezániho na pozíciu riaditeľa plavárne, ktorý vzišiel z nášho klubu, sa z plavárne podarilo vytvoriť moderne fungujúcu inštitúciu, ktorá má systém a pravidlá. Napriek tomu, že má svoj vek. Bohužiaľ, to však nebolo dotiahnuté. Stále chýba turniketový systém, skrinky na čipy, dôstojnejší vestibul. Málokto vie, že naša žilinská plaváreň bola prvým krytým 50 m bazénom v bývalom Československu. Viem, že na budúci rok sa má investovať do rekonštrukcie technologickej časti. Treba sa však pozrieť aj na rekonštrukciu vonkajšieho areálu a tých vecí, ktoré som už spomenul, ktoré boli plánované, ale neurobili sa.
Čo vás priviedlo k myšlienke založiť v Žiline plavecký klub a školu?
Som Žilinčan, vyrastal som tu. Veľmi peknú časť detstva som strávil na žilinskej plavárni. Od 10 rokov som bol členom Klubu športového potápania Delfín. Mám na to nezabudnuteľné spomienky. Odišiel som na FTVŠ do Bratislavy, kde som študoval učiteľský smer so špecializáciou na plávanie. Po škole som pracoval ako tréner v spomínanom Delfín klube. Moji zverenci sa stali slovenskými reprezentantmi, medzi nimi vynikali bratia Juraj a Ján Karpišovci. Juraj v roku 1995 na MS juniorov v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní získal striebornú a bronzovú medailu. Popritom som učil na základnej škole. Vtedy zatvorili plaváreň, pretože sa robila rekonštrukcia. My sme napriek tomu ako jediný klub v Žiline s orientáciou na plávanie pokračovali v činnosti. Chodili sme trénovať do Čadce, do Rajca a inde. Bez srdca to nejde. Ak sa teraz vyhovárame, že nie sú peniaze, tak môj odkaz je, že nie sú prvoradé. Na prvom mieste je vždy srdce, úprimná nezištná snaha a tvrdá systematická práca.
V tom čase sa vo vás zrodila myšlienka na osamostatnenie sa?
Moje kontakty so zahraničnými trénermi ma priviedli k myšlienke plaveckej školy. Systém plaveckej výučby zostal veľmi dobre rozvinutý aj v ČR, ale u nás nefungoval. Ja som pochopil, že sa to dá robiť aj na komerčnej úrovni. Vďaka kamarátom zo zahraničia som získal know-how a asi dva roky pred znovuotvorením plavárne som začal hľadať ľudí a projekt pripravovať. Keď sa potom v januári 1997 plaváreň otvorila, tak my sme boli pripravení. Prišli sme s moderným rozpracovaným projektom, ktorý dovtedy na Slovensku nebol. Obrovský hlad po plávaní, ktorý v tom čase reálne v Žiline bol, nám umožnil naštartovať sa.
Začali ste plaveckou školou, veľmi skoro ste však pridali do svojej činnosti aj športový klub. Z čoho to vyplynulo?
Áno, pretože veľká časť šikovných detí mala záujem pokračovať. A tak už na jeseň 1997 vznikol aj plavecký oddiel. No a po ďalšom rozšírení vznikol Klub plaveckých športov Nereus, ktorý dnes zastrešuje oddiely plávania, triatlonu a vodného póla. Sme objektívne jeden z najväčších klubov v Žiline, máme okolo 360 detí a mládežníkov, ktorí pravidelne trénujú a súťažia. O tom, že patrí aj medzi najúspešnejšie kluby, svedčí fakt, že bývame úspešní v rôznych grantových výzvach, či už mesta Žilina alebo aj iných, kde žiadame o podporu na činnosť.
Ako je to s podporou športu v Žiline?
Šport je stále na pokraji záujmu. Štát ho dlhodobo ignoruje a rovnaké je to aj na komunálnej úrovni. Aj Žilina patrí medzi mestá, kde je priama podpora športu na veľmi nízkej úrovni. Cez grantový systém ide na podporu športu asi 92-tisíc eur, čo je žalostne málo. Z toho do priamej podpory aktivít športových klubov šlo v roku 2015 45-tisíc eur, čo pri 54 žiadateľoch vyjde na pár sto eur, maximálne niečo cez dvetisíc eur na jedného žiadateľa. Náš plavecký oddiel bol v minulom roku najúspešnejším žiadateľom, keďže mesto peniaze rozdeľuje na základe členskej základne, kvalifikovaných trénerov, spolupráce s mestom a športových výsledkov. Za to sme na rok 2016 dostali 2600 eur, čo sú približne 2 % rozpočtu klubu. Rovnaký problém riešia v Žiline všetky kluby. Či sú to basketbalisti, futbalisti, volejbalisti, atléti, hokejisti a ďalší. Pre mesto je to, samozrejme, otázkou priorít, ako chce peniaze využívať. Doteraz nám stále hovorili, že peniaze nie sú.
Napriek tomu sa vám ale darí pomerne dobre.
Stojí to však strašne veľa energie, z veľkej časti je to na rodičoch a ich financiách, na manažmente, na sponzoroch. Áno, myslím si, že sa nám darí pomerne dobre. Dôkazom sú naše výsledky, naši kvalifikovaní tréneri a záujem detí. Dnes už majú mnohí dokonca problém sa k nám dostať. Celú dobu ale hovorím ľuďom, že až v momente, keď budeme mať v klube športovcov, ktorí budú pôsobiť v reprezentačných výberoch, prekonávať slovenské rekordy a zúčastňovať sa na vrcholných európskych a svetových podujatiach, až to bude znamenať vyvrcholenie nášho snaženia.
Podarilo sa vám to?
Aj v minulosti sme mali špičkových športovcov. Účastníčky ME juniorov Auréliu Trnovcovú a Romanku Pavlíkovú. Dlhodobo je na špičkovej úrovni Tomáš Jurkovič, ktorý sa opakovane zúčastňuje majstrovstiev sveta a Európy v kros triatlone. Vždy sme teda mali aj reprezentantov. Dnes je však situácia výnimočná v tom, že máme naozaj špičkových plavcov zaradených do reprezentačných výberov SR. Vlado Štefánik prekonal aj tie najstaršie slovenské rekordy a vo svojej vekovej kategórii patrí k svetovej špičke. O tom, že je to naozaj výnimočný plavec, svedčí aj to, že dostal angažmán v špičkovom univerzitnom tíme v USA. Pritom plávanie patrí medzi najvýznamnejšie svetové športy aj z hľadiska olympijského programu, je v ňom obrovská základňa a konkurencia. Sme naňho veľmi hrdý a vnímam to ako výsledok práce nás všetkých. Veríme, že sa tam uchytí a že o ňom budeme ešte počuť. Máme ale aj ďalších výborných plavcov. Spolu s ním sa v tomto roku na ME juniorov nominovala Laura Benková a Dávidovi Bartákovi ušla miestenka len o pár stotín. Všetci traja sú skromní a pracovití. Okrem toho Tomáš Jurkovič má stále vysoký ranking a dosahuje výborné umiestnenia. Máme aj ďalších talentovaných plavcov, o ktorých však nebudem ešte hovoriť, lebo kým sa dostanú k výsledku, prejde ešte dlhá cesta, na ktorej musia na sebe ešte dlho pracovať. Verím, že o pár rokov budeme hovoriť aj o nich.
Je aj niečo, čo sa vám nie celkom vydarilo?
Azda to, že muži vypadli z extraligy vodného póla. Napriek snahe a práci trénerov. Na druhej strane majú mládežnícke družstvá za sebou pomerne úspešnú cestu. Teraz sa musíme sústrediť predovšetkým na rozšírenie členskej vodnopólovej základne. Uvidíme, ako sa podarí tím ďalej budovať a rozvíjať.
Nereus už dlhodobo organizuje množstvo významných medzinárodných pretekov.
Áno, považujeme to za pridanú hodnotu, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou Nereusu. Špičkovým podujatím je Jarná cena Žiliny v plávaní, ktorá každoročne zaznamenáva veľkú účasť. Sú to medzinárodne rešpektované preteky. Okrem nej organizujeme vždy asi šesť mládežníckych plaveckých pretekov ročne. Vo vodnom póle organizujeme žiacky medzinárodný turnaj Nereus cup. Najznámejší a najnáročnejší je však Žilinský triatlon, ktorý je v súčasnosti považovaný za najlepší na Slovensku. Je to medzinárodné podujatie, ktoré bolo v roku 2012 vyhlásené ako športové podujatie roka mesta Žilina. Tento rok chystáme už jeho 18. ročník. Jeho rozpočet je asi 27-tisíc eur a na príprave sa podieľa okolo 100 ľudí. Našou najbližšou ambíciou je zorganizovať v Žiline preteky európskeho pohára v tomto športe. Začneme najskôr európskym pohárom juniorov, a pokiaľ budeme mať kladnú odozvu, budeme uvažovať aj o senioroch.
V minulosti ste to však nemali vždy jednoduché. Kedy vám bolo najťažšie?
Už je to za nami, nechcem, aby to vyznelo ako sťažovanie sa. Za pôsobenia Jána Slotu v meste veľa vecí nefungovalo, preto som sa rozhodol kandidovať do mestského zastupiteľstva, a ľudia ma zvolili. Ján Slota tak získal určitý nástroj, ako komplikovať život poslancovi, ktorý nehlasoval tak, ako si on predstavoval. Prišiel napríklad s návrhom na vznik mestského plaveckého klubu, ktorý by nás určite položil, pretože by sme nemali šancu konkurovať klubu financovanému z mesta. Našťastie niektorí poslanci, ktorí boli v tom čase považovaní za poslancov Jána Slotu, za návrh nezahlasovali. Určite to pre nich nebolo v tom čase jednoduché a príjemné. Aj keď ich nebudem menovať, chcel by som im touto cestou odkázať, že ani dnes som na to nezabudol a vážim si to. To nás potom zachránilo. Mojou snahou vždy bolo len to, aby bola súťaž a podmienky férové. Slota však svojím konaním dosiahol pravý opak, lebo, paradoxne, za jeho pôsobenia sme cítili najväčšiu podporu za strany partnerov a sponzorov. Ľudia nás totiž vnímali tak, že sme tí utláčaní a prenasledovaní.
Čo sa zmenilo po nástupe nového primátora Ivana Harmana?
Zásadnou zmenou bola orientácia prevádzky mestskej krytej plavárne na klientov, či už ide o verejnosť alebo o športové kluby. Nové vedenie plavárne vytvorilo podmienky a pravidlá, ktoré platia pre všetkých rovnako a umožňujú všetkým, ktorí na plavárni vyvíjajú organizovanú činnosť pre deti a mládež, pokračovať v ich aktivitách.
Čo vám dáva vaša práca?
Pre mňa je to naplnením poslania. Ako učiteľ som chcel robiť s deťmi. Z ekonomických dôvodov, aby som uživil rodinu, som sa rozhodol zo školstva odísť. Ale som veľmi rád, že život to zariadil tak, že som sa k práci s deťmi a mládežou mohol vrátiť. A aj keby to hneď zajtra malo skončiť, už mi to nikto nikdy nezoberie. A tiež ten fantastický kolektív ľudí, s ktorými môžem spolupracovať.
Vráťme sa ešte k postaveniu športu v Žiline. Čo by bolo potrebné urobiť, aby sa situácia zmenila?
Na šport v Žiline ide reálne veľmi málo peňazí. V roku 2015 hospodárilo mesto Žilina so sumou 64 170‑tisíc eur, zaokrúhlene. Do športu išlo nakoniec 2 265‑tisíc eur. Z toho balíka však ide najväčšia časť na prevádzku zimného štadióna a plavárne, nie na priamu podporu klubov. Priama podpora športu predstavovala sumu niečo cez 142‑tisíc eur, čo je 0,2 % rozpočtu mesta! Veľmi by pomohlo, keby si mesto povedalo, že s tým chce niečo urobiť. Všetky kluby totiž majú objektívne problémy zaplatiť prenájmy, kvalitných trénerov, zúčastňovať sa na kvalitných súťažiach. Musíme začať podporovať to, čo nám bude prinášať hodnoty. Výsledky, ktoré dosahujeme, tu totiž nie sú vďaka systému, ale napriek tomu, hlavne vďaka ľuďom, ktorí sú nadšenci, robia to na kolene a často neprofesionálne, keď tréner robí aj funkcionára, zháňa peniaze, komunikuje, vedie pokladňu... To je zlé. Takto sa nerobí šport v 21. storočí. Otázka je, či na tom chce mesto niečo zmeniť. Ak by chcelo, tak možné kroky by boli veľmi jednoduché.
Aké sú to?
Prvoradé je vypracovať koncepciu rozvoja športu. Tá sa teraz vďaka našej poslaneckej iniciatíve pripravuje. Zmapuje stav a zadefinuje priority, ktoré chce mesto ďalej rozvíjať. Treba si pritom uvedomiť, že mesto je zodpovedné za šport pre všetkých, šport na školách, za športovanie mládeže na klubovej úrovni a za výkonnostný šport. Nie je zodpovedné za vrcholový šport, za šport akciových spoločností, ako je futbal a hokej. A, samozrejme, zodpovedné je aj za budovanie športovej infraštruktúry. Druhý dôležitý materiál, ktorý je potrebné vypracovať, je financovanie športu, ktorý musí obsahovať aj informáciu, v akých krokoch sa bude realizovať. Toto treba odkomunikovať so všetkými aktérmi v meste. Jednoznačne to v Žiline chýba a od mesta očakávame, že to v najbližšom období vypracuje.
Primátor prišiel s projektom Areálu žilinského športu. Vy ste sa s ním však nestotožnili. Prečo?
Pretože by to nevyriešilo väčšinu problémov žilinských športových klubov. Celý čas sa bavíme o tom, že na šport nie sú peniaze. Dnes máme na stole návrh Areálu žilinského športu, ktorý investor vybuduje za 57 miliónov eur a následne ho mesto bude po dobu 25 rokov splácať po 5 – 6 miliónov eur ročne z daní občanov. Okrem toho prišlo mesto s konceptom bezplatnej dopravy, ktorá bude stáť 2,5 milióna eur ročne. Dohromady je to 8,5 milióna eur, čo je pri 70 miliónovom rozpočte veľmi vysoká čiastka. Uvedomme si, že k tomu chceme pristúpiť v čase, kedy nemáme ani len 200-tisíc eur ročne na podporu športových klubov v meste. Ja sa preto pýtam: Ak toto urobíme, budeme mať v budúcnosti tých 200– až 500-tisíc eur ročne na systémovú podporu klubov? Som presvedčený, že nie. Pretože ak k tomu pristúpime, bude to taká záťaž pre mesto, že nebude nielen na podporu športových klubov, ale ani na chodníky, kosenie a ďalšie podstatné veci, ktoré sú finančne poddimenzované už dnes. Ak toto urobíme, odkiaľ zoberie peniaze na činnosť plavárne, zimného štadióna, na prevádzku Karpatskej, ak ju investor dokončí? Som presvedčený, že výstavba AŽIŠ-u v navrhovanej podobe žilinskému športu viac ublíži ako prospeje. Je to strašne drahé, je potrebné tam obstarať územno-plánovaciu dokumentáciu, ktorej cena bude 10 % z projektu, čiže ďalších viac ako 5 miliónov eur. Keby sme len 500-tisíc eur dali ročne na podporu činnosti žilinských klubov, tak to vyrieši všetky ich existenciálne problémy a umožní im to pozdvihnúť ich aktivity na úplne novú úroveň. Najviac by z toho, samozrejme, ťažili žilinské deti, mládež a ich rodičia. Musíme tiež rekonštruovať zastarané školské telocvične, školské areály. Kde na to zoberieme?
Čo teda navrhujete?
Pýtali sme sa, či nie sú aj iné alternatívy ako tento megaprojekt. Odpoveď sme nedostali, mesto si iné alternatívy nepripúšťa. Oni však reálne existujú. Žilinská univerzita má dnes hotový projekt na modernizáciu atletického štadióna s osvetlením, oválom s tartanovou dráhou, areálom na skokové aj vrhačské disciplíny. Jeho parametre by boli také, aké má štadión v Dubnici, kde sa organizujú medzinárodné mítingy. A celé by to stálo 2 milióny eur, pričom by to mesto nestavalo samo, pretože univerzita hľadá partnera. Veľmi slušný, nový, krytý 25-metrový bazén by sa dal postaviť za cca 5 miliónov eur. Máme informácie, že ak by mesto kúpilo športovú halu na Bôriku s parkoviskami a opravilo by ju, rozostavané Športcentrum na Karpatskej a dostavalo by ho, stálo by to dohromady 15 miliónov eur. Aj takto by sa vyriešila športová infraštruktúra v meste. Keď to všetko zrátame, teda Karpatskú, „korytnačku“, nový krytý bazén a atletický štadión, vyšlo by to dohromady na 22 miliónov eur. AŽIŠ by s územno-plánovacou dokumentáciou, bez parkovísk, stál 62 miliónov eur. Čiže skoro trikrát viac. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale mne sa to nezdá ako rozumná a hospodárna investícia.
V najbližšom zastupiteľstve však ide primátor opäť predkladať AŽIŠ na schválenie. Čo si myslíte, ako zahlasujú poslanci?
Bez dôkladnej analýzy a koncepcie športu v meste, ktorá v súčasnosti chýba, nemôže žiadny zodpovedný poslanec hlasovať za tento návrh, ak to s mestom myslí dobre. Ak rozmýšľa v horizonte jedného volebného obdobia, tak zahlasuje za, ale ak mu záleží na našom meste, tak nemôže zodvihnúť ruku. Počkajme si na výsledok.
Michal Filek
Snímky archív PF
