Ako vnímate oceňovanie najlepších športovcov Žiliny, ktoré ste pred niekoľkými rokmi spoluzakladali?
Stalo sa v Žiline tradičnou udalosťou začiatku kalendárneho roka. S nápadom sme prišli spoločne s Petrom Zanickým po vzore podobných celoslovenských ankiet. Myslím si, že športová obec v Žiline to uvítala a organizácia prebieha na slušnej úrovni. Je veľmi dôležité, že mesto oceňuje svojich najúspešnejších športovcov. Aspoň takto im dáva najavo, že vníma ich činnosť a výsledky. Na druhej stane ale treba povedať, že sa nám veľmi často opakujú rovnaké športy a rovnaké mená.
Z čoho to vyplýva?
Myslím si, že je to tým, ako sa darí v jednotlivých športoch rozvíjať členskú základňu, ako majú kluby premyslený systém prípravy, aký majú trénerský potenciál, finančné zdroje a v neposlednej miere, koľko vkladajú do toho, čo robia, energie a úsilia. Vidno to napríklad v kategórii najlepšie športové podujatie. Každoročne sa opakuje päť či šesť rovnakých a väčšina z nich už ocenenia dostala. Neobjavujú sa nám žiadne nové. Rovnako v kategórii funkcionárov a trénerov. Všetci zaslúžilí už ocenení boli a noví nepribúdajú. No nepribúdajú ani mimoriadne úspešní športovci v individuálnych kategóriách a predovšetkým v olympijských športoch.
Športovcov je dosť. Aj napriek tomu nie je z čoho vyberať?
Myslím si, že by sme mali mať určité nároky. Nominovaní by mali byť členovia reprezentačných výberov, účastníci vrcholných svetových a európskych podujatí. Zúčastniť sa majstrovstiev Slovenska a umiestniť sa do tretieho miesta je málo. Tým nechcem znehodnocovať ich výsledky, snahu, čas a energiu vloženú do prípravy. Ale pri tejto ankete musíme mať nároky vyššie. Čo je však na zváženie, je skutočnosť, že nám v ankete začínajú v posledných rokoch absentovať tradičné kolektívne športy. Vždy je zastúpený futbal. Ale hokej, basketbal či volejbal v poslednej dobe vôbec nie. Chýba aj viac zástupcov olympijských športov.
To je skutočne na pováženie. Žilina má totiž bohatú basketbalovú či volejbalovú tradíciu. Kde nastala chyba?
Nechcem sa nikoho dotknúť. Musím však povedať, že od roku 1993 sa vymenili vlády, ministri, funkcionári, uskutočnili sa celoslovenské konferencie o problémoch v športe, vypracovali sa závery, koncepcie, dokumenty, ale stále sa bavíme len o 1 miliarde Sk, teda asi o 35 miliónoch eur, ktoré štát dáva ročne do športu a ktoré za túto dobu boli navyše znehodnotené inflačne. Výsledkom toho je, že slovenský šport je výrazne finančne podhodnotený, stagnuje, kráča späť a za to sú jednoznačne zodpovední politici.
Aké podmienky máte pre výchovu talentov v Nereuse?
Naša organizácia vznikla v roku 1997. Od začiatku sme financovanie nastavili viaczdrojovo, takže sa nám darí udržať sa. V Žiline sme verejnosťou vnímaní, dosahujeme výsledky, máme 300-člennú základňu a pokiaľ nám nikto nehádže polená pod nohy, vieme fungovať. Ale len tak, aby sme dokázali udržať bazálnu, základnú úroveň. Vieme napríklad vychovať aj špičkových športovcov, ale po skončení strednej školy musia od nás odísť, pretože nie sme schopní v spojení s vysokou školou pre nich vytvoriť také podmienky, ako potrebujú. Dokonca aj to nás stojí strašne veľa energie a bez finančnej pomoci rodičov by to vôbec nešlo. Štát a samospráva dáva do športu tak málo peňazí, že vrcholový šport jednoznačne upadá.
Výsledky našich olympionikov sú toho dôkazom?
Nemyslím si, že je správne ich kritizovať a hovoriť, že boli len na výlete. Z vlastnej skúsenosti hovorím, že buďme radi, že v rámci možností, aké majú, dosahujú aspoň také výsledky, aké predviedli. Veľká časť z nich sa totiž dostala na nejakú úroveň nie vďaka systému, ale vďaka tomu, že do toho vstupujú ich rodičia, vďaka ich obrovskej zanietenosti a peniazom, ktoré si sami vedia zohnať. Áno, niečo dáva aj štát, ale to sú v porovnaní s tým, čo na prípravu potrebujú a v porovnaní so zahraničím smiešne peniaze. Tie výsledky sú potom adekvátne tomu. Zodpovedajú aj tomu, koľko moderných športovísk sme vybudovali na Slovensku za posledných 20 rokov, koľko sme do systému vložili peňazí. Jednoducho nemôžeme očakávať výsledky, keď napríklad u nás v Nereuse majú tréneri svoje povolanie, ktoré ich živí, zo svojej práce sa každý deň ponáhľajú na plaváreň, aby mohli niekoľko ďalších hodín zodpovedne odtrénovať. Ako môže takýto tréner plnohodnotne trénovať, keď musí chodiť do inej práce, pretože my ho nedokážeme adekvátne zaplatiť? Napriek tomu máme v klube troch reprezentantov Slovenska a osem plavcov v útvare talentovanej mládeže, kde je zaradených asi 120 plavcov z celého Slovenska. Naše zdroje nám stačia akurát na to, aby mohli fungovať tréningy, aby za ne tréneri dostali odmenu, nie však plat, aby športovci mohli štartovať na pretekoch, chodiť na sústredenia. To sú však len tie najzákladnejšie záležitosti. Nechodíme napr. v zime na sústredenia do tepla, nemáme peniaze na to, aby sme triatlonistom kúpili slušné bicykle. A to si dovolím tvrdiť, že čo do podmienok, patríme v Žiline k tým lepším, pričom záujem o trénovanie u nás je taký veľký, že ho v súčasnosti len s problémami vieme uspokojiť.
Peňazí na Slovensku ale nie je na nič.
Štát má dve možnosti. Buď nech povie, že nám na športe záleží, ale potom nech premení slová v činy, alebo, že vrcholový šport nie je naša priorita. Ak ale tvrdí, že prioritou je mládež, prečo nemajú školy často vybudované adekvátne športoviská, prečo nemajú viac ihrísk, hál a bazénov tam, kde chýbajú? Kuzminová je vynikajúci športovec a zlatý človek, ale povedzme si na rovinu, ona nie je produkt slovenského športu. Buďme na ňu hrdí, podporujme ju, vážme si ju, ale z hľadiska fungovania športu, ona nie je produkt nášho systému. U nás športovci, ktorí dosahujú špičkové výsledky, ak takí sú, musia často z tejto krajiny odchádzať za lepšími tréningovými podmienkami do zahraničia. Viem, sme malá krajina, ale pozrime sa, ako nás iné malé štáty dobiehajú a predbiehajú.
Prečo sa nepoučíme od tých, ktorí to vedia v zahraničí?
Všetci vieme, ako to treba robiť, pretože je to dávno vymyslené. Akurát sa to u nás nerobí. Iba rozprávame. Zoberme si Žilinu. Kladne hodnotím, že mesto dáva peniaze na šport, má grantový systém na podporu športových aktivít, má aj veľmi dobre vymyslený systém na podporu športových klubov. Ale tých peňazí je žalostne málo, naozaj sa za ne nedá veľa urobiť. Ak má, napríklad, klub rozpočet 120-tisíc eur, čo urobí za tisíceurový grant? Na viac mesto nemá. Kraj tiež dáva peniaze, snaží sa investovať do verejného športu. Klobúk dole pred tým, že to robí. V systéme je však na podporu činnosti málo peňazí a potom v kluboch často pracujú nevzdelaní, nekvalitní tréneri a funkcionári. Veľa rodičov, pretože často financujú športovú činnosť iba oni, sa stáva trénermi alebo predsedami klubov. Najprv rozbijú pôvodný klub, založia si vlastný a v momente, keď ich dieťa skončí so športovou činnosťou, tak skončia aj oni a s nimi aj klub. To sú všetko strašne zlé veci, ktoré šport ďalej deformujú.
Je dobré, ak samosprávy podporujú vrcholový šport? Mala by to byť ich úloha?
Zo zákona je presne dané, čo má robiť obec, kraj a štát. Obec by mala podporovať verejný šport, školskú telesnú výchovu a do určitej miery talentovanú mládež. Vôbec by nemala podporovať vrcholový šport, nehovoriac o športových akciových spoločnostiach. Na druhej strane, u nás by väčšina týchto klubov, príkladom je hokej, bez pomoci mesta úplne skončila. Pritom úlohou samosprávy má byť budovanie športovísk, oddychových zón, cyklotrás. Teda priestorov, kde ľudia vo voľnom čase chodia športovať. Ďalej má dbať o to, aby fungovala telesná výchova v školách a mala by mať fungujúci systém na podporu a financovanie športových klubov, ktoré pracujú s mládežou.
Základným problémom je teda nedostatok peňazí?
Ja som nikdy nebol zástancom toho, že peniaze sú liekom na všetko. Ale po všetkých tých rokoch, čo sa profesionálne venujem športu, som dospel k názoru, že bez peňazí sa situácia nebude zlepšovať, že sa nevrátia kvalitní tréneri ani funkcionári a že nebudeme môcť svetu konkurovať a ten sa nám bude vzďaľovať. Rovno si povedzme, že sme krajinou, ktorá podporuje šport tak, ako ho podporuje a viac nie sme ochotní alebo na viac nemáme, a že potom nemôžeme očakávať ani výsledky. A viac sa na olympiády politici nebudú chodiť fotiť so športovcami, lebo tam žiadni nebudú.
Aká je situácia v masovom športovaní?
Z hľadiska záujmu ľudí sa mení, z hľadiska podmienok nie je ideálna. Je vidieť, že ľudia športovať chcú. V tomto sa situácia zlepšuje. Na vzostupe je cyklistika, turistika, viac a viac ľudí začína pravidelne behať. Telocvične žilinských škôl nevedia uspokojiť záujem, žilinská mestská plaváreň praská vo švíkoch. Ak sa k tomu pridajú dobré podmienky, tak o to lepšie. Dobrý príklad, ako sa to dá robiť, je žilinské Vodné dielo. Samospráva a štátny podnik vytvorili priestor, kde ľudia naozaj chodia. Korčuľujú, behajú, prechádzajú sa. Postupne však treba služby dopĺňať. Ale nie komerčného, ale verejno-prospešného charakteru. Potenciál má celý priestor od Budatína po Strečno. ŽSK buduje cyklotrasy, to je výborná vec. Vybudoval aj lyžiarsku magistrálu na Javorníkoch. Super. Otázka je, či je to málo alebo veľa. Ja si myslím, že za 20 rokov sme toho mohli stihnúť urobiť viac. Žilina nemá kvalitný atletický štadión a jedna plaváreň už nestačí. Stratili sme aj halu. Čomu už vôbec nerozumiem, prečo sa za 20 rokov z eurofondov nevybudovala na Slovensku moderná športová infraštruktúra.
Sú deti lenivejšie?
Obrovský problém je telesná výchova. Na škole by mala prebiehať predpríprava detí, mali by fungovať športové krúžky vedené na profesionálnej úrovni. Tam by mali deti po škole zostávať a športovať. Ak nedokážeme mať ani tri hodiny TV týždenne, tak sa nesťažujme, že slovenský šport je v takom svrabe, v akom je a že naši športovci zlyhávajú na vrcholných podujatiach. Naozaj si už povedzme, že tak to je a či to chceme, alebo nechceme zmeniť. Ale nie slovami, ale činmi.
Bude to ešte horšie?
Dúfam, že nie. Napriek mojim predchádzajúcim pesimistickým slovám a reálne nepriaznivej situácii v súčasnom športe treba jednoducho pokračovať v tom, čo sme dosiahli, hľadať riešenia a robiť všetko preto, aby sa to zmenilo k lepšiemu. Platí aj tu, že ten, kto pracuje, môže dosiahnuť dobré výsledky. My v Nereuse sa budeme aj naďalej snažiť robiť to, čo robíme a čo vieme robiť a to čo najlepšie. Nielen preto, aby sme prežili. Chceme, aby naša práca mala hlavu a pätu, aby sme aj naďalej boli pre rodičov a ich deti zmysluplnou alternatívou v trávení ich voľného času. Ak sa nám dostane aj zadosťučinenia vo forme výsledkov našich detí, prípadne úspechu reprezentanta, alebo nám aj niekto poďakuje, tak potom to má všetko zmysel. To je však náš pohľad a prístup, ale ja sa pýtam, čo na to štát, ktorý hovorí o športe ako o svojej výkladnej skrini.
Dá sa s tým niečo urobiť?
Určite áno. Predovšetkým treba prestať rozprávať a všetko vymyslené začať realizovať. Zo strany štátu v rámci nového kola eurofondov presadiť možnosť financovania výstavby modernej športovej infraštruktúry. Zo štátneho rozpočtu zvýšiť objem peňazí do športu a zabezpečiť jeho transparentné rozdeľovanie na základe priorít. Zvýšiť úroveň telesnej výchovy na školách a mediálnou politikou podporovať stúpajúci trend v rekreačnom športovaní. Na úrovni mesta zlepšovať situáciu postupnými malými krokmi. Jedným z nich je vypracovanie zmysluplnej koncepcie rozvoja športu a na ňu nadväzujúci systém financovania s primeraným objemom peňazí, ktorý sa bude postupne zvyšovať. Ideálne pevnou čiastkou vedenou v rozpočte mesta. Už sme sa o to snažili v minulosti viackrát, ale v napätom rozpočte nie je vôľa to zrealizovať. Okrem toho sa pokúsiť združiť záujmy športovcov, mesta a podnikateľov, s ktorými mesto vstupuje do rokovaní v iných oblastiach fungovania mesta a prostredníctvom spoločného fondu prehľadne financovať také oblasti života mesta, ako sú šport a kultúra. Hlavne však nech sa slová o potrebe športu v našom živote pretavia zo slov na ozajstné činy.
Michal Filek
Snímka archív
