Boli ste jedným z prvých žilinských hokejistov, ktorí skúšali šťastie v zámorských juniorských súťažiach. Ako sa zrodil váš odchod za veľkú mláku?
Celkom mi vyšli majstrovstvá Európy U 18, ktoré sa hrali v roku 1997 v Znojme a Třebíči. Boli sme tam vtedy výborná partia – Jano Lašák, Majo Hossa, Laco Nagy, Peťo Sejna či „Gusto“ Smrek. Proti nám hrali bratia Sedinovci, Maxim Afinogenov aj Sergej Morozov. Po tomto šampionáte si ma v juniorskom drafte vybral tím Rouyn-Noranda Huskies. Pred zámorím som však dal ešte prednosť slovenskej extralige, ktorá vtedy mala vo svete meno. Bol som hráčom staršieho dorastu v susednom Martine a mal som našliapnuté do „áčka“, ktoré vtedy trénoval Fero Hossa. Napokon som za seniorov odohral iba osem zápasov, čo bolo pre mňa sklamanie, a tak som sa rozhodol pre odchod do Kanady. Pamätám si ako dnes, že tréningový kemp sa začínal 14. augusta 1998...
Vždy ste zvykli makať naplno. Zaskočila vás však drina v kanadskom kempe?
Keď si spomeniem, čo nás neskôr o tréningovom zaťažení učili počas trénerských kurzov na Slovensku, tak som sa len pousmial. Kemp v Norande bol doslova galejami. Mesiac sme každý deň „makali“ na doraz, jednoducho z nás potrebovali dostať maximum. Na začiatku kempu nás prišlo 85 a každý deň zo zoznamu vyradzovali 5 až 6 mien. Pamätám si, že od 6. h sme boli dve hodiny na ľade, potom sme mali desaťkilometrový výbeh okolo jazera Osisko. Už som ledva stál na nohách, ale musel som bežať so skupinou, lebo keby som sa stratil, tak ma v tej kanadskej divočine v živote nenájdu. Keď sme dobehli na štadión, tak som si v duchu gratuloval, že už je koniec. To som ale netušil, že ma čaká hodinový tréning v posilňovni, na schodoch alebo na slideboardoch. Večer sme mali zraz o 18. h na „zimáku“ a o 20. h nás čakal zápas medzi družstvami vytvorenými z účastníkov kempu. Po dvoch týždňoch nás ostalo asi 35, galeje sa trochu zmiernili a už sme začali hrať prípravné zápasy aj s ostatnými tímami z ligy. Najbližšie, asi 100 kilometrov, sme mali mestečko Val-d'Or a zápasy s miestnymi Foreurs sú dodnes derby nazývanými „Battle of the 117“, podľa cesty medzi týmito mestami. Za „vŕtačky“ vtedy chytal neskorší olympijský víťaz Roberto Luongo a je to jeden z mála zápasov, ktorý si pamätám úplne do detailov. Vyhrali sme 7:3, hral som v prvej lajne s centrom Mikeom Ribeirom a Jamesom Desmaraisom. Dal som gól, na dva prihral. Celkovo mi kemp vyšiel, v 10 zápasoch som spravil 10 bodov.
V príprave sa vám darilo, no potom sa šťastena otočila chrbtom...
Tesne pred štartom ligy mi „odišlo“ pravé trieslo. Asi sa mi nazbieralo enormné zaťaženie z letnej prípravy bez regenerácie. Ledva som stál na nohe, ale vedenie klubu stále chcelo, aby som hral. Prvé tri zápasy som teda odohral, ale bez bodu, tak ma tréner nechal ďalšie dve stretnutia sedieť na tribúne. Potom som odohral ešte sedem zápasov, ale už to nebolo ono. Vedenie klubu mi oznámilo, že podľa výkonov v kempe odo mňa očakávali tak dva-tri body na zápas a mám si vybrať medzi nižšou súťažou v Kanade alebo návratom na Slovensko.
Čo ste si vybrali?
Mal som 19 rokov a nevedel som sa s tým vyrovnať. V Kanade som mal aj jazykový problém, keďže sa v kabíne hovorilo najmä po francúzsky. Stalo sa mi napríklad, že ma pri spomínanom zranení triesla jeden lekár odmietol vyšetriť, pretože som hovoril iba po anglicky. Možno som mal ísť do nižšej súťaže a počkať na druhú šancu. Nemal som však žiadne skúsenosti ani morálnu podporu. Pamätám si, že otec aj strýko mi napísali do Kanady listy, aby som sa nevzdával, ale napriek tomu som sa rozhodol pre návrat do Európy.
Vaším najslávnejším spoluhráčom v Norande bol Mike Ribeiro, ktorý neskôr odohral v NHL neuveriteľných 17 sezón. V dresoch Montrealu, Dallasu, Washingtonu, Phoenixu a Nashvillu absolvoval 1141 zápasov, v ktorých nazbieral 827 kanadských bodov za 235 gólov a 592 asistencií...
Mike Ribeiro bol fenomenálny hokejista. V tej dobe nemal ani 65 kilogramov, ale bol neuveriteľne technicky a korčuliarsky zdatný, čo vedel medzi oveľa väčšími súpermi dokonale využiť. Pamätám si, ako raz prišiel za mnou pred tréningom, aby som mu požičal moju pravú hokejku. Nechápal som, ale povedal mi, že sa dnes rozhodol absolvovať tréning s hokejkou napravo. Poviem vám, že laik by vôbec nezistil, že je ľavák. Už vtedy bol na pomery juniorskej ligy superhviezda. Pamätám si, že fajčil cigary a bol obklopený ženami.
Myslíte, že ste mali šancu dostať sa do NHL aj vy? Marián Hossa o vás povedal, že ste „boli iný hráčik“ a strelec na pohľadanie.
Ťažko povedať. Je to nielen o schopnostiach, ale najmä o šťastí. Napríklad môjho spoluhráča v Norande Jamesa Desmaraisa som pasoval za hráča, ktorý raz bude pravidelne nastupovať v NHL a nakoniec v nej neodohral ani zápas. Na druhej strane sme mali obrancu Rémiho Royera, ktorý nijako nevynikal, ale zo dňa na deň ho „vytiahli“ do NHL, kde hneď v prvej sezóne odohral 18 zápasov. Síce to bola jeho prvá aj posledná sezóna v NHL, ale môže povedať, že si v nej zahral. Čo sa týka Maja Hossu, mám s ním pekné spomienky a jeho pochvalu si veľmi vážim. V reprezentácii do 17 rokov sme spolu hrávali v jednom útoku a rozumeli sme si na ľade aj mimo neho. Som rád, že to dotiahol tam, kam to dotiahol. Už v mládežníckych kategóriách vyčnieval nad ostatnými na Slovensku aj na medzinárodnej úrovni.
Vy ste sa z Kanady vrátili do materského klubu, aké to boli časy?
Prišiel som do prvoligovej Žiliny, ktorá ašpirovala na postup do extraligy. Chodili troj- až štvortisícové návštevy, atmosféra bola výborná v kabíne aj v hľadisku. V sezóne 2000/2001 sa nám napokon podarilo postúpiť do extraligy. Na tie časy rád spomínam, či už na fanúšikov alebo chalanov v kabíne. Kapitán, dnes už nebohý, Peter Košťál ma často „pucoval“, lebo som mal na starosti tímovú kasu a čísla museli sedieť. Vždy si rád spomeniem na vtedajších spoluhráčov: „Guláš“, Stano Kožuch, Dalibor Kusovský, Robo Rehák, Stano Škorvánek či dubnické trio Mário Kazda – Peter Kotlárik – Peter Húževka.
Vytiahnete z toho obdobia nejakú zaujímavú príhodu?
V prípravnom zápase proti ruskému tímu Voronež mi súper korčuľou preťal achilovku, čo znamenalo takmer štvrť roka bez hokeja. Presne po troch mesiacoch som nastúpil v lige proti Topoľčanom a odrazený puk ma trafil rovno do tváre. Sanitka ma odviezla na šitie do nemocnice a zhodou okolností tam bola tá istá zdravotná sestra, ktorá ma prijímala pri zranení achilovky. Smiala sa, že som tam zas...
Po troch sezónach pod Dubňom ste sa však opäť vybrali za oceán.
V Žiline mi skončila zmluva a veľmi som sa túžil vrátiť sa do Severnej Ameriky. Už som vedel, že „veľký“ hokej hrať nebudem, ale napriek tomu som do USA cestoval skúsiť šťastie v novovzniknutej súťaži Atlantic Coast Hockey League (ACHL). Po troch zápasoch v Macon Trax ma „trejdovali“ do St. Pete/Winston-Salem Parrots, ktorý však počas sezóny skrachoval a napokon sa po roku rozpadla celá súťaž. Tak som využil možnosť zostať v USA, kde som potom pracoval v stavebníctve. Priznám sa, že som mal ťažkosti prejsť zo športového života do toho „normálneho“. Mal som napríklad problém vydržať v robote osem hodín, pretože som bol zvyknutý pospať si na obed medzi tréningami.
Vo vašich športových šľapajach ide aj syn Patrik, darí sa mu?
Hrá za kadetov MsHKM Žilina a je z neho šikovný obranca. Som rád, že ho tréningy aj zápasy bavia, ale nepočítam s tým, že sa raz bude hokejom živiť. Táto doba sa v našich podmienkach podľa mňa skončila. Budem rád, keď bude mať v budúcnosti dobrú prácu, a popritom si zahrá hokej. Pre mňa je doteraz hokej najlepším relaxom, pri ktorom úplne vypínam hlavu. Preto verím, že korona čo najskôr skončí a budeme si môcť s kamarátmi opäť zahrať.
Čo vám hokej do života dal a čo, naopak, vzal?
Hokej mi dal do života najmä húževnatosť. Naučil ma, že ak chcem niečo dosiahnuť, tak musím makať. Nič nie je zadarmo! Každý človek je od prirodzenia lenivý, ale keď chce dosiahnuť určitý cieľ, tak sa musí zatnúť a ísť. Tiež ma naučil, čo je to spolupráca, spolupatričnosť, umenie dohodnúť sa. Na ľade aj v kabíne sme museli ťahať za jeden povraz, aj keď sme vždy neboli práve najväčší kamaráti. Inak by sme nikdy nič nedosiahli. A toto mi chýba aj v dnešnej spoločnosti. A čo mi vzal? Poviem to takto: hokej ma prestal baviť, keď som dostal prvú výplatu. Vtedy sa skončila zábava a radosť z hry, aj keď atmosféra z kabíny sa nedá ničím nahradiť. Nikdy som nemal rád pokyny a keď mi tréner povedal, že budem hrať brániace krídlo, tak bolo po radosti. Nebavilo ma to, ale musel som to urobiť pre dobro celého kolektívu.
Čo poviete na dnešné postavenie hokeja v slovenskej spoločnosti?
Hokej je náš národný šport a verím, že to tak bude aj naďalej. Je to šport, ktorý počas majstrovstiev sveta každoročne spojí celý národ. Aj keď nemáme taký počet štadiónov či členskú základňu ako v iných hokejových krajinách, vždy sme boli konkurencieschopní so svetovou špičkou. Som rád, že ľudia športujú, ale hokej je jednoducho fenomén, ktorý je tu 100 rokov. Preto nechápem, keď niekto hádže hokeju polená pod nohy, či už je to na celonárodnej alebo regionálnej úrovni. Som za podporu všetkých športov, ale treba rozlišovať ich popularitu, finančnú náročnosť alebo či ide o kolektívny, alebo individuálny šport. Všetkým rovnako? To sme tu mali za komunistov!
