O žilinskom pive sa vo svojom celoživotnom vlastivednom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica – Historické a zemepisné vedomosti o súčasnom Uhorsku zmieňuje slávny slovenský polyhistor Matej Bel (1684 až 1749), v 18. storočí najznámejší uhorský vedec v Európe. V Notitii Trenčianskej stolice píše aj o varení piva v Žiline v jeho dobe, teda prvej polovici 18. storočia, že „niektorí sa živia remeslami alebo varením piva. K remeslám, obchodu a pečeniu chleba k tomu niektorí pridajú aj výrobu piva a umenie pálenia vína (pálenky), ktoré im oboje pekne vynáša. Vskutku sa však vysoko cení žilinské pivo, ktoré sa vyrovná aj trenčianskemu. Vyváža sa niekedy do Poľska a po Váhu (na pltiach) aj na Dolnú zem, t. j. do Komárna, Ostrihomu a Budína. Ak sa poriadne uvarí, má takú lahodnú chuť, že každého láka, aby si z neho upil poriadny dúšok. Ktorí tak urobia a pijú na lačný žalúdok, opijú sa práve tak, ako keby boli na falernskej hostine“. (Mesto Falernum v Taliansku bolo známe silným vínom.) Známy maďarský historik, geograf a demograf Elek Fényes (1807 – 1876) vo svojom diele Magyarországnak... mostani állapotja pri opise mesta Žiliny spomína: „Na tunajšej úrodnej pôde sa pestuje dobré žito a jačmeň, z ktorého sa varí povestné žilinské pivo, v minulosti široko-ďaleko známe a obľúbené.“ Časopis Obzor v roku 1869 o ňom písal: „Pivo a pečivo žilinské široko-ďaleko veľkej chvály a obľuby požíva.“
Mestský pivovar v Žiline existoval už v 17. storočí. Už vtedy bolo žilinské pivo také vychýrené, že sám uhorský palatín, čo bol zástupca kráľa a najvyšší úradník Uhorska, ho nechal doviezť do vtedajšieho hlavného mesta Prešporku, dnešnej Bratislavy. V r. 1658 palatín požiadal mesto, aby mu poslali 300 vedier piva. Pivo sa používalo i na obdarovanie rôznych hodnostárov. Napríklad mesto Žilina r. 1661 darovalo Mikulášovi Vešelényimu 1 teľa a 2 sudy piva.
Mesto Žilina nemalo právo variť pivo. Toto právo mali len majitelia murovaných meštianskych domov v meste, na ktoré sa toto právo vzťahovalo. Najstaršie zachované účtovné záznamy o hospodárení mestského pivovaru pochádzajú z hospodárskeho roku 1631 – 1632. Z toho istého roku pochádza i údaj o poplatkoch za varenie piva, ktoré vyberal mestský úradník nazývaný mladší kuchynský – iunior cullinaris, a to v úhrnnej sume 156 zlatých, v r.1681 – 1682 až 802 zlatých a 75 denárov.
- V pivovare sa varilo pivo i pre potreby mesta. Správca pivovaru dostával časť jačmeňa a chmeľu od mestského provízora (správca poľnohospodárskeho majetku mesta) a druhú časť si musel zadovážiť kúpou. V pivovare si pivo príležitostne varili aj ďalší hospodárski úradníci mesta Žiliny, napr. provízor, mladší kuchynský, mladší ovsiar – iunior avenalis a do začiatku 18. storočia i správca mestského špitála. Ten za predaj piva v r. 1651 – 1652 utŕžil 119 zlatých a v r. 1701 – 1702 vyše 279 zlatých.
- Pivo navarené v mestskom pivovare sa v 2. polovici 17. storočia čapovalo najmä v Oščadnici, čo bolo jednou z povinností tejto poddanskej obce Žiliny, ktorú malo mesto v zálohe od zemepána v r. 1662 – 1691. V r. 1683 – 1684 sa tu vyčapovalo pivo v hodnote 171 zlatých. Po r. 1730 si žilinskí mešťania zriadili svoj vlastný výčap piva, a to v chotári mesta na hone nazývanom Hore Váhom, pri ohybe rieky Váh oproti Tepličke nad Váhom. Za každý vyčapovaný sud piva platili mestu poplatok 20 denárov.
- Najväčší rozsah hospodárskej činnosti žilinského mestského pivovaru nastal v 1. polovici 18. storočia. V hospodárskom roku 1719 – 1720 sa tu navarilo pivo v hodnote 830 zlatých a 10 denárov a v r. 1726 – 1727 desať a pol várky piva v hodnote 884 zlatých a 52 denárov. V r. 1723 správu pivovaru prevzal správca mestských polí, niekdajší provízor.
- Žilinskí sladovníci mali svoj samostatný cech. Artikuly, t. j. pravidlá pre ich cech, pochádzajú z r. 1671. V polovici 18. storočia pre tento cech pracovali dva mestské mlyny. Právo variť pivo v tomto období malo 147 žilinských mešťanov. Majitelia chalúp na predmestí Žiliny si toto právo tiež chceli prisvojiť, avšak súdny spor začatý v r. 1773 prehrali. Právo variť pivo, ktoré sa viazalo na určité meštianske murované domy, sa v Žiline zachovalo do 19. storočia.
- Najstaršie zachované účtovné záznamy o príjmoch a výdavkoch žilinského mestského pivovaru (lat. braxatorium communitatis) pochádzajú až z hospodárskych rokov 1681 – 1682. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto roku i v rokoch nasledujúcich sa v mestskom účtovníctve príjmy a výdavky mestského pivovaru a mestskej sladovne v Žiline vyskytujú nezávisle od seba, nemožno žilinský pivovar stotožňovať s mestskou sladovňou.
Budova pivovaru bola zbúraná v r. 1924. Stála v priestore pod dnešným oporným múrom, ľudovo balustrádou, pod Katedrálnym chrámom Najsvätejšej Trojice – v minulosti farský kostol. Pôvodne bol pivovar mimo obytnej zóny pri potoku Všivák, boli tu i tri jazierka a polia v smere ku dnešnej železničnej stanici. Pamiatkou na pivovar je už len názov Pivovarská ulica a úsilie súčasných pivovarníkov opäť variť žilinské pivo. V pivovare sa varilo pivo pre potreby mesta zo sladu, jačmeňa a chmeľu, ktoré sa dopestovali na mestských poliach alebo ho získali kúpou z rôznych miest. Mesto predávalo vyrobené pivo i víno – to bolo však z dovozu – vo vlastnej reštaurácii v budove radnice na rínku – dnešnom Mariánskom námestí. Predaj malo mesto i v ďalšom mestskom dome č. 31 na rínku, kde malo nielen izby pre hostí a návštevy, ale i reštauráciu pre bežných Žilinčanov, trhovníkov a iných, ktorí prichádzali na spomínaný rínok, najmä pri príležitosti jarmokov a trhov. Okrem toho bol na rínku i Panský dom – ktorý síce vlastnili majitelia Strečnianskeho panstva, ale prenajímali ho aj mestu a to predávalo v priestoroch svoje pivo. Majiteľom pivovaru v skutočnosti neboli všetci obyvatelia Žiliny, ale len časť z nich – tzv. veľkodomovníkov, teda mešťanov, vlastniacich murované domy s privilégiom varenia piva, ktorí mali právo i čapovať v presne určenú dobu, v období tzv. frajmarku i mimo vlastnej potreby. Aby boli obchodné a ekonomické vzťahy čo najtransparentnejšie, pivovar prenajímali konkrétnej osobe z mesta na rok, tá zabezpečovala i priamy predaj piva v pivovare.
Žilinské pivo bolo pomerne známe a kvalitné. Slúžilo aj ako dar rôznym vysokopostaveným úradníkom župy, pre pohostenie návštev, rôznych krajinských hodnostárov a iných, od ktorých Žilinčania zas očakávali rôzne protislužby. Pivo dávali i rôznym remeselníkom, ktorí opravovali mestské budovy, kostol a podobne, poslom a iným. V pivovare vládol poriadok a písali sa presné záznamy o spotrebe sladu, predaji piva a tiež, na čo sa pivo použilo. Vždy pri rôznych príležitostiach museli mestskí sluhovia, ktorí vydávali pivo, zaznamenať množstvo vydaného piva, ale i iných potravín, ktoré spotrebovala radnica pri rôznych príležitostiach. Tieto záznamy od 17. storočia sa dodnes uchovávajú v písomnostiach mestského archívu – dnes v Štátnom archíve v Žiline a sú vzácnou pamiatkou o živote našich predkov.
Budova pivovaru bola viackrát opravovaná. Poškodená bola pri požiaroch i zemetrasení v roku 1858. Projekt opravy po tomto poškodení urobil slovenský Leonardo da Vinci, ako pomenovali všestranného umelca, maliara, sochára, projektanta a vynálezcu Jozefa Božetecha Klemensa, ktorý pôsobil v našom meste v r. 1856 – 1863.
Zánik činnosti pivovaru nastal jednak zrušením cechov v r. 1872, ako aj tým, že od konca 19. storočia začali v meste svoju činnosť súkromní pivovarníci z Bytče a iných miest. Budova pivovaru už bola prekážkou ďalšieho stavebného a dopravného rozvoja mesta, a preto ju mesto predalo súkromníkovi T. Ringovi, ten ju v r. 1924 zbúral a postavil si na jej mieste obchodno-obytný dom. Tento dom bol v r. 1944 asanovaný mestom Žilina.
Budovanie domov na Pivovarskej ulici na jej pravej strane v smere od dnešného Hlinkovho námestia bolo uskutočnené vlastníkmi domov na Hornom vale, pretože tieto parcely boli spoločné. Celkove na pravej strane ulice do r. 1949 bolo postavených 14 domov a hospodárskych stavieb. Na začiatku stojí dom postavený Jozefom Grossmannom v roku 1928. Tento obchodník s textilom kúpil od mesta nezastavaný pozemok, pôvodne cintorín pod farským kostolom. Podľa plánov svojho švagra M. M. Scheera dal postaviť funkcionalistický dom, jeden najkrajší dom s touto architektúrou v meste, kde bola i zimná záhrada. Vedľa tohto domu je dom rodiny Adamicovej, v jeho dvore stojí i staršia hospodárska stredoveká stavba. Na druhej strane ulice stáli pôvodne v r. 1949 štyri obytné domy. Významným je najmä funkcionalistický dom dr. Vojtecha Pappa z 30. rokov 20. storočia na rohu Hlinkovho námestia a Pivovarskej ulice a vedľa stojaci secesný dom staviteľa Paweru z r. 1911, neskôr od roku 1987 farský úrad. Takmer na konci ulice stojí pôvodne funkcionalistická vila drogéristu Sterna, dnes prebudovaná, patriaca istý čas významnému maliarovi Zdenovi Horeckému. Dnes sa obraz ulice oproti minulosti zmenil. Na ľavej strane pribudli tehlové obytné domy na rohu Pivovarskej ulice a Parku na Studničkách z 50. rokov, budova hotela Boss, postavená na mieste materskej školy štátnych lesov z roku 1971. Viacúčelová budova bratov Sekerovcov, na ktorej sa nachádza tento QR kód, bola postavená v r. 2002. Táto budova je od r. 2004 sídlom japonskej firmy Takenaka Europe GmbH. Firma je generálnym dodávateľom stavieb mnohých automobiliek a iných významných investičných projektov vo svete, ako aj na Slovensku, kde okrem iných projektov vybudovala pri Žiline automobilku Kia Motors Slovakia, Mobis Slovakia, BiW a T&F Jaguar Land Rover Slovakia pri Nitre a iné. V tejto budove sídli aj kanadská poisťovňa COLONADE Insurance S.A., taktiež i európska developerská spoločnosť WESTON PRAHA, ktorá okrem iného sponzoruje koncerty vážnej hudby Štátneho komorného orchestra v Žiline.
Na ulici boli asanované stavby garáží, postavené v 60. rokoch minulého storočia. Ulica bola v období rokov 1950 – 1990 sídlom viacerých štátnych podnikov, obchodov a predajní. I dnes sú tu rôzne predajne, reštaurácie a obytné domy. Na rohu Pivovarskej ulice a Parku na Studničkách sa nachádza kríž, ktorý prešiel viacerými úpravami.
Autori: Patrik Groma, Milan Novák, Peter Štanský.
Foto: Juraj Nedorost, Dušan Halaj, Milan Sekera, Jozef Feiler, rodina Staňova
