Posledná večera je maľba, ktorá si získala srdce a dušu akademického maliara Stana Lajdu. Obraz celosvetovo známeho a slávneho Leonarda da Vinciho uchvátil Stana už ako malého chlapca. „Z originálnej maľby sa zachovalo už asi len 40 %,“ povedal. „Pracovných štúdií musel vytvoriť niekoľko stoviek, dnes poznáme sotva 15. Namaľoval ju koncom 15. storočia na stenu jedálne mníchov (refektára) v milánskom kláštore Santa Maria delle Grazie,“ doplnil.
Prvú kópiu nakreslil, keď mal 13
„Leonardov obraz ma oslovil, keď som mal 10 rokov. Starý otec mi dal malý svätý obrázok, aké sa dávajú do modlitebnej knižky. Na ňom bola zobrazená práve Posledná večera. Bola to čiernobiela, ale kvalitná kópia diela. Veľmi sa mi zapáčila i bez toho, že by som čokoľvek vedel o jej autorovi. Odvtedy sa tento obraz stal súčasťou môjho života,“ rozrozprával sa akademický maliar.
Keď mal 13 rokov, spravil si jeho prvú kópiu. Vtedy ešte netušil, že toto Leonardovo veľdielo je čiastočne nenávratne zničené. Takisto nemal potuchy o tom, že práve Leonardo ovplyvní časť jeho vlastnej tvorby. No ovplyvnil, čo možno vidieť na viacerých jeho obrazoch, na ktorých svoj vzor cituje.
Jediný na Slovensku
Stano Lajda vyštudoval na vysokej škole reštaurovanie maľby. Napriek tomu sa viac živí maľbou, knižnou ilustráciou a pedagogickou činnosťou. Na kumšt reštaurátora však nezanevrel, naopak. Využil ho práve pri rekonštrukcii slávneho obrazu Posledná večera. Tejto práci sa venoval s prestávkami desať rokov.
„Počas môjho štúdia na vysokej škole obraz reštaurovali, pretože ho za stáročia zničili prírodné živly i ľudia,“ povedal a otvoril knihu, v ktorej je zaznamenané všetko, čo z pôvodnej maľby ostalo. „Reštaurovanie obrazu trvalo viac ako 20 rokov a skončilo sa v roku 2000. To, čo vidieť z obrazu dnes, je všetko, čo z neho už kedy uvidíme. To je tých spomínaných 40 %.“ Ako ďalej povedal, o rekonštrukciu sa pokúšajú mnohí. „Ale buď nedodržia farebnosť, alebo sa na nejakom mieste zaseknú a nedokážu sa pohnúť ďalej.“
On sám si naštudoval za celé roky množstvo materiálov – takmer všetko, čo sa o Poslednej večeri popísalo. Na Slovensku je jediný, kto sa pokúsil o serióznu rekonštrukciu da Vinciho obrazu. „U nás na Slovensku je o Leonarda omnoho menší záujem ako inde. Keď niekto nie je z tohto regiónu, tak sa ním netreba akoby zaoberať. No neuvedomujeme si, že táto osobnosť má celosvetový význam. Leonardo nepatrí len Talianom – patrí nám všetkým. V každej jednej oblasti urobil krok dopredu, vedou počnúc, umením končiac. Je príkladom neutíchajúcej pracovitosti, zvedavosti, kladenia otázok a nachádzania odpovedí. Takých ľudí by svet potreboval i dnes.“
Kniha o Poslednej večeri
O Leonardovi vychádza množstvo kníh, štúdií a vedeckých publikácií na celom svete. U nás ale toho veľa nie je. „Keď je úplne normálne, že o Leonardovi vydajú publikácie na Novom Zélande alebo v Brazílii, nechápem, prečo o ňom doposiaľ nenapísal nikto nič na Slovensku.“
Aj to bolo jednou z príčin, prečo sa rozhodol, že o Leonardovi vydá knihu sám. „Súčasne, ako som začal s rekonštrukciou obrazu, začal som aj písať.“ Stano Lajda ešte predtým, než sa pustil do jedného či do druhého, robieval prednášky o Poslednej večeri, o Leonardovom živote. „Ľudia ma sami vyzvali, že by som mal svoje poznatky publikovať.“ A tak po víkendoch a cez prázdniny (Stano Lajda je učiteľom SSUŠ) začal pracovať aj na knihe. Popritom stále študoval rôznu náučnú literatúru. „Študoval som nielen život a tvorbu Leonarda, ale aj historické udalosti tej doby, spôsob života, myslenia, aby veci nevyšli z kontextu. V knihe je aj mnoho mojich poznatkov a teórií. Snažil som sa osloviť každého čitateľa, ktorého zaujíma výtvarné umenie a dejiny.“
Na stránkach knihy síce opisuje celý da Vinciho život, ale zameriava sa najmä na jeho Poslednú večeru. „Mal som vymyslených niekoľko názvov, ale vydavateľ odporučil nazvať knihu Posledná večera Leonarda z Vinci. Po Leonardovej smrti totiž mapujem pohnutú históriu práve tohto diela – ako chradol, ako ho neustále premaľovávali... Napoleonské vojská mali v jedálni mníchov, kde je obraz namaľovaný, stajňu. Vojaci apoštolom vyškriabali oči, aby sa na nich nedívali, keď zvádzali opité dievčatá. Takisto píšem o tom, ako britvami zoškrabovali striebro a zlato, ktorými boli zdobené erby nad obrazom. Oškrabávali aj modrú farbu, pretože tá sa kedysi robila z lazurytu – polodrahokamu a mala vysokú hodnotu. Do stien bývalej jedálne vsakovala močovka zvierat a keď armáda odišla, uvažovalo sa o zbúraní celej budovy.“
Počas druhej svetovej vojny do kláštora spadla bomba, ktorá zničila strop a bočnú stenu jedálne. „Obraz vplyvom koncentrácie smogu navyše úplne stmavol. S jeho reštaurovaním a čistením sa začalo až v roku 1979.“ Stano Lajda navštívil Miláno dvakrát. Počas oboch návštev si šiel obraz pozrieť naživo niekoľkokrát. „Pokladám za veľké šťastie, že sa za môjho života dielo zreštaurovalo a farby na obraze sú také, aké ich Leonardo namiešal.“
Mravčia práca
„Je to veľká výzva ukázať svetu, ako mohla Posledná večera a jej bezprostredné okolie vyzerať,“ prehovoril akademický maliar. Za posledných 500 rokov vzniklo niekoľko tisíc rozličných variácií obrazu. Len Stano Lajda ich má v zbierke okolo 3000. „Hľadám na internete rôzne verzie Poslednej večere. Zo všetkých kópií, parafráz a rekonštrukcií som však zatiaľ nenašiel – bez toho, že by som si namýšľal – vernejšiu od tej mojej. Potešilo by ma, keby to tak bolo. Zaujímali by ma zhody a najmä rozdielnosti oboch verzií.“
Maliarova chvála je opodstatnená vzhľadom na to, že sa Leonardovej tvorbe venuje už 50 rokov. „Na obraze je zničených veľa detailov a zrejme už nikto nikdy nebude vedieť, ako presne vyzeral, no myslím si, že sa dá verne zrekonštruovať asi tak 85 %, tých zvyšných 15 % je o skúsenosti, poznatkoch, talente, trpezlivosti, cite i pokore výtvarníka, ktorý dielo rekonštruuje.“
Stano Lajda pracoval na 2,5-krát menšej verzii od originálu, ktorý má dĺžku 8,80 a šírku 4,60 metra. Nie preto, že by nechcel spraviť rovnako veľkú verziu, avšak väčšia by sa mu nezmestila do ateliéru. (Fotocestou ale vytvoril dve skupiny apoštolov v skutočnej mierke.) Ako prvé namaľoval všetky miesta, ktoré sa zachovali. Nasledovali tie, ktoré vyplývali logicky, až ostali najťažšie miesta. Tu už musel využiť svoju zbierku reprodukcií replík zo 16. storočia, kedy bol obraz ešte relatívne v dobrom stave. „Tých kvalitnejších je zachovaných asi päť a porovnávaním jednotlivých detailov som zisťoval, v čom sa zhodujú a v čom rozchádzajú. Podľa toho som vyhodnocoval, ako ten-ktorý detail mohol pôvodne vyzerať. Súčasťou práce boli desiatky štúdií.“ Pri najviac inkriminovaných miestach mu maľba niekedy vyplynula sama od seba. „Poprepájalo sa to – podobne ako keď lúštite krížovku a logika s intuíciou vám pomôžu k správnemu výsledku i napriek tomu, že niektoré výrazy nepoznáte.“
Nič nie je nemožné
„Zo začiatku som najmä sám sebe chcel dokázať, že rekonštrukcia je stále možná. Samozrejme, pri tak závažne zničenom diele už nie na 100 %. Väčšiu presnosť by bolo možné dosiahnuť len rekonštrukciou vo formáte 1:1 a napodobením Leonardovho podkladu a techniky maľby.“
Výtvarník priznáva, že na obraze sú miesta, kde musel využiť vlastnú fantáziu. „Napríklad vzory na kobercoch, pretože z tej rôznorodej kveteny sa zachovali asi len štyri kytičky,“ prezradil. „Ale podľa zobrazenia niekoľkých zachovaných kvetín som zhruba vedel, ako boli vzájomne poprepájané a realisticky vypracované. To, akého druhu boli nedochované kvietky a aké mali farby, sa už ale nikdy nedozvieme,“ pokračoval. Stano vedel, že Leonardo bol aj botanik, že kvety maľoval až s vedeckou dávkou precíznosti. Neštylizoval ich. „Pomohlo mi, keď som si pozrel rôzne gobelíny, ktoré boli v tej dobe veľmi módne. Z toho sa dalo vydedukovať, akým štýlom ich asi Leonardo mohol zobraziť.“
Predstaví ho verejnosti
V každom prípade, obraz je hotový. Verejnosti ho Stano Lajda ukáže už 4. apríla v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Súčasťou vernisáže bude i predstavenie spomínanej knihy. Koncom júna by mal obraz vystavovať v Rosenfeldovom paláci v Žiline a na jeseň u susedov v Jihlave. „Tento rok si pripomíname 500. výročie Leonardovho úmrtia. Keď som v júni 2008 začal rekonštrukciu realizovať, nemal som odhad, koľko mi to bude trvať. Nechcel som nič urýchliť, často som popritom pracoval aj na iných veciach. A časový odstup uspokojivému výsledku len prospel,“ povedal Stano. „Rekonštrukcia nie je rozhodne náhradou za originál. Umožňuje nám iba vytvoriť si predstavu, ako mohlo Leonardove dielo pôvodne vyzerať.“
