Pred 71 rokmi, 7. apríla 1944, sa dvom slovenským Židom Rudolfovi Vrbovi a Alfredovi Wetzlerovi podarilo utiecť z prísne stráženého nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz‑Birkenau v Poľsku. Po troch týždňoch na úteku, 25. apríla 1944, prišli do Žiliny, kde bola na základe ich výpovedí na pôde židovskej náboženskej obce spísaná 32‑stranová správa o hrôzach a vyvražďovaní v najväčšom nacistickom tábore smrti. Svet sa tak dozvedel hrôzostrašnú pravdu o Osvienčime.
Fedor Gál (vľavo) pri pamätníku.
ŽILINA. Pochod Vrbu a Wetzlera si od minulého roka pripomínajú ľudia, ktorí k hrôzam nie sú ľahostajní. Pod vedením hlavného organizátora Fedora Gála sa vydali na 130 km dlhú cestu z Osvienčimu do Žiliny aj koncom augusta. Účastníkom pochodu bol aj 62‑ročný Žilinčan Jozef Feiler.
Vrba s Wetzlerom prešli 130 kilometrov cez hory bez kompasu, len s malou mapkou vytrhnutou zo školského atlasu, brodili sa v metrových závejoch, bez jedla, vody, akéhokoľvek vybavenia. Jozef Feiler sa rozhodol, že si to vyskúša na vlastnej koži. „Chcel som to vnútorne precítiť a vžiť sa do ich pocitov. Aj Fedor Gál hovoril, že keď človek precíti ten pochod, bude sa vedieť vžiť aj do utečencov. Človek si najskôr pozrie vyhladzovací tábor a potom počas pochodu premýšľa a vyrovnáva sa s dojmami a pocitmi. Chcel som to zažiť,“ rozhovoril sa čerstvý dôchodca.
Okrem neho sa na pochode zúčastnili ďalší piati Žilinčania. Účastníkov však bolo celkovo 130 zo šiestich krajín. Okrem Slovákov to boli Česi, Maďari, Izraelci, Angličania a Američania. Najstarší účastník mal 75 a najmladší 15 rokov. Trasu nakoniec absolvovalo 75 z nich. Podporiť ich prišli aj dve manželky Rudolfa Vrbu s príbuznými.
„Prvý deň sme si prešli tábor Auschwitz 1, ktorý bol pracovný, vytvorený z bývalých kasární. Na druhý deň sme absolvovali prehliadku toho vyhladzovacieho tábora. O 13. h sme sa potom v obrovskej horúčave vydali na cestu. Vyštartovali sme z priestoru, odkiaľ ušli Vrba s Wetzlerom. Bola tam vtedy hromada dreva, pod ktorou boli schovaní tri dni a postriekaní benzínom, aby ich nezacítili psy. Pre ľudí to bol trošku šok,“ hovorí Jozef Feiler.
Po skončení pátrania v okolí tábora na štvrtý večer opustili úkryt a pokračovali v strastiplnej ceste horským terénom Beskýd okupovaným nemeckým vojskom. Presúvali sa hlavne v noci k 133 km vzdialenej poľsko-slovenskej hranici, ktorú prekročili na 11. deň po úteku. Na poľskej strane im pomohol jeden vrchár z poľskej obce Milówka v blízkosti hraníc a na slovenskej strane gazda Ondrej Čanecký zo Skalitého. Poskytol im jedlo a šatstvo a priviezol ich do Čadce k židovskému lekárovi Pollakovi. Ten mal kontakt na funkcionárov pobočky Ústredne Židov v Žiline. Do Žiliny na Hollého ul. č. 9, kde bol pôvodne židovský starobinec, prišli 25. apríla 1944. Dnes je budova sídlom Židovskej náboženskej obce v Žiline.
Po ceste sa Vrba s Wetzlerom vyhýbali obývaným oblastiam. Po ich stopách sa vydali aj účastníci spomienkového pochodu. „Od rieky Sola sme odbočili na predhorie s prevýšením 600 – 800 metrov. Vydriapali sme sa na kopec, pozreli sme sa na poľské nížiny a naposledy aj na Osvienčim a znova ma prepadli stiesnené pocity. Každý z nás bol plný dojmov a myšlienok z koncentračného tábora a príbehu Vrbu s Wetzlerom. Uvažovali sme, ako to mohli dokázať. Na kopci sme ešte čítali z knihy o ich ceste. Ja som na pochod nachystal pre všetkých Dávidove hviezdy. Aby sme sa aj takto vcítili do postavenia Židov, ktorých obrali o majetok, práva a ešte ich aj ponížili tým, že museli byť takto označení. Dokázali sme sa do nich lepšie vcítiť aj my, ktorí sme iného vierovyznania,“ hovorí Jozef Feiler.
Jozef Feiler.
Horstvo pomalým pochodom prekonávali 6 dní, kým sa dostali na hranice. Najviac za deň prešli 34 km, najmenej 14 km. Spali v dopredu objednaných horských hoteloch a ubytovniach. Pri pamätníku od Fera Guldana sa k nim pripojila aj prvá Vrbova žena.
Na slovenskej strane sa Vrbu s Wetzlerom ujal Ondrej Čanecký, ktorý ich prezliekol za paholkov a zobral do Čadce. Tam im pomohol židovský lekár Pollak a do Žiliny prišli vlakom. Rovnako aj účastníci pochodu. Na stanici ich čakal predseda žilinskej Židovskej náboženskej obce Pavel Frankl.
Vrbova a Wetzlerova výpoveď o vyhladzovacom tábore Auschwitz‑Birkenau bola spísaná do správy. Počas jej písania ju Krasňanský s pomocou Gizely Steinerovej prekladali do nemčiny. Vznikla spojením oboch výpovedí a 27. apríla 1944 bola dokončená. Mala 32 strán. Svet ju spoznal najskôr pod názvom Osvienčimské protokoly, v súčasnosti je známa ako Vrbova a Wetzlerova správa. Prvýkrát detailne oboznámila svet s mechanizmom priemyselného zabíjania ľudí. Autori do najmenších podrobností opísali celý proces likvidácie väzňov jedovatým plynom až po následné spaľovanie mŕtvol v kremačných peciach. Jej prvú kópiu dostal už 28. apríla predseda Komitétu pre záchranu maďarských Židov Rezső Kastner. Ďalšie kópie správy sa tajnými cestami doručili do Istanbulu a Ženevy. Jednu kópiu dostal osobne v Bratislave pápežský nuncius Giuseppe Burzio, ktorý ju poslal do Vatikánu. Cez Ženevu sa správa dostala do Londýna. V druhej polovici júna sa prvýkrát dostala i na verejnosť – výťah z nej bol poskytnutý švajčiarskej a britskej tlači. Už 18. júna odvysielala BBC podstatné časti správy v niekoľkých jazykoch. Bohužiaľ, spojenci protihitlerovskej koalície nikdy nevenovali podobným správam pozornosť a boli pasívni. Na plynové komory, krematória či železnice do tábora smrti nespadla ani jedna spojenecká bomba. Spojenci ostali k osudu Židov ľahostajní. Naopak, vlády neutrálnych štátov Švédska, Švajčiarska, Turecka a Vatikánu pohrozili Budapešti, odkiaľ masívne v tom čase deportovali Židov, odvetnými opatreniami. Až napokon 6. júla rozhodol maďarský regent admirál Horthy o prerušení transportov.
„Som veľmi rád, že som pochod absolvoval. Hoci mám 62 rokov, zvládol som to. Teraz už viem, aké ťažké to museli mať Vrba s Wetzlerom, keď sa bez orientácie brodili metrovými závejmi územím, kde hliadkovali nemeckí vojaci. Žilinčania môžu byť hrdí, že tento významný dokument bol napísaný v Žiline,“ uzavrel Jozef Feiler.
Michal Filek
Snímky Jozef Fieler
