Momentálne študujete na FAMU v Prahe. Aký odbor?
Ide o katedru Produkcie audiovizuálneho umenia, čo v preklade znamená vyhľadávanie zaujímavých tém v umení a následne zrealizovanie daného nápadu a jeho financovanie, a to od filmu, hudby, až po výstavy. Ešte študujem, ale už som to mal mať za sebou, keďže mám 30 rokov. Štúdium som si viackrát predĺžil, a raz aj prerušil.
Popri štúdiu však stíhate venovať sa aj iným aktivitám. Čomu všetkému?
To, že sa venujem iným aktivitám je aj dôvod, prečo si štúdium predlžujem. Učitelia môj spôsob štúdia akceptujú práve preto, lebo vidia, že sa neulievam a stále na niečom pracujem. FAMU je v tomto smere benevolentná. Som síce zamestnaný, ale ak potrebujem ísť do školy, čerpám dovolenku alebo zvládam štúdium online. Na magisterskom štúdiu u nás ide o reálnu prácu viac, než o teóriu.
V Štátnom komornom orchestri Žilina pracujem ako manažér a primárne organizujem koncerty v zahraničí. Pracujem tu tretím rokom. Aktuálne okrem “konzervatívnejších” koncertov klasickej hudby tvoríme aj rôzne zaujímavé projekty a projekcie so živou hudbou. Napríklad projekcia prvého slovenského celovečerného filmu Jánošík, alebo projekcie grotesiek amerického režiséra Bustera Keatona, kde vďaka orchestru dochádza k fúzii dvoch typov umenia. Podobné projekty nielen že bavia divákov, ale aj rozširujú povedomie o kinematografii a oživujú prakticky zabudnuté snímky.
Nezávisle organizujem koncerty kapely Huun Huur Tu, ktorá hrá tradičnú hudbu z Tuvanskej republiky, čo je divoká krajina na južnom Sibíri. Ich hudba má pomerne meditatívny charakter, no hrali napríklad aj s Frankom Zappom. V roku 2018 som bol na ich vystúpení v Rakúsku a tak ma to nadchlo, že som sa ich opýtal, či by som mohol zorganizovať ich koncert na Slovensku. Mal som obrovský rešpekt a strach, no ich to prekvapivo potešilo a súhlasili. Koncert sa konal v evanjelickom kostole v Bratislave. Mal som z toho neuveriteľný stres, pretože dovtedy som žiadny iný koncert sám neorganizoval, a išlo o veľmi nákladný projekt, do ktorého som dal všetky svoje úspory. Koncert sa vypredal. Bolo tam 850 dojatých ľudí, čo spôsobila aj skvelá akustika daného kostola. Keď človek počuje naraz štyri typy hrdelného spevu, je to obrovská sila. Každého to zasiahne. Odvtedy sme urobili 15 koncertov v sakrálnych priestoroch - v kostoloch a synagógach v Česku a na Slovensku. Dva z nich aj v žilinskej synagóge, ktoré sa vypredali behom troch dní, za čo ale vďačím najmä spolupráci s občianskym združením Truc Sphérique. V marci v budúcom roku pripravujem niekoľko ďalších koncertov v Prahe, v Brne a Bratislave.
Keď sa začala vojna na Ukrajine, organizoval som v Prahe koncert skupiny Pussy Riot. Ľudia v Česku boli veľmi solidárni – a ešte stále sú. Kultúrny priestor MeetFactory v Prahe mi na toto podujatie poskytol priestory, technikov aj techniku. Aj tento koncert bol vypredaný a písali o ňom všetky české médiá, na ľudí mal skvelý zásah. V Čechách sa snažím aj zorganizovať koncerty pre najznámejšiu ukrajinskú kapelu DakhaBrakha.
Prelínajú sa vám teda dva diametrálne rozličné umelecké svety vážnej hudby a alternatívy. Existuje medzi nimi nejaké prepojenie?
Vyhovuje mi ten rozkol, mám rád kontrasty. Keď dlho pracujem na jednom mieste, potom mám potrebu urobiť niečo, čo všetko rozbije. Aj keď som dlho v meste, potom potrebujem ísť na nejaký čas do lesa. Je to pre mňa taká rovnováha.
Venujete sa aj filmovej tvorbe?
Vo filmovom priemysle som pracoval päť rokov, začal som ako 20-ročný, a to vďaka režisérovi Petrovi Bebjakovi, ktorý mi v tom čase ponúkol prácu asistenta produkcie na viacerých televíznych seriáloch, napríklad Za sklom. Neskôr som pracoval ako skript, čo je v podstate taká kontrolná ruka režiséra na filme Čiara, ktorý vyhral hlavnú cenu v Karlových Varoch. Potom som mal ešte niekoľko kšeftov, 4 roky som viedol filmy amerických študentov z univerzity v New Yorku. Po čase som ale postupne z tohto priemyslu presedlal k hudbe. Natáčanie je veľmi náročný proces. Natáčací deň trvá 12 hodín, a to 6 dní v týždni. Človek síce dokáže dobre zarobiť, no potom potrebuje dlhý čas na regeneráciu. K filmu je ťažké sa dostať, no zostať v ňom už tak nie. Ja som sa k tejto činnosti dostal úplnou náhodou, keďže som bol oslovený v podniku počas štúdia na VŠMU. Ľudia si síce predstavujú, že práca vo filme je lukratívna, a istým spôsobom aj je, ale druhej strane nemáte veľmi čas na priateľov a rodinu. Prechod k hudbe bol teda prirodzený, vyhovuje mi, ak vidím výsledky rýchlejšie.
Okrem všetkého, čo ste vymenovali, momentálne robíte kurátora výstave fotografií Stratený raj. Je náročné skĺbiť toľko rôznorodých aktivít? Ako sa vám to darí?
Je toho síce veľa, ale zároveň to tak nevnímam, lebo ma to väčšinou napĺňa. Neberiem to ako prácu, ale skôr ako tradičnú súčasť môjho dňa. Myslím, že človeka začne práca ničiť vtedy, keď ňou ide proti sebe. Ale keď ho baví, tak to ide prirodzene.
Nejaký čas ste strávili na havajskom ostrove Kauai. Kde ste sa zoznámili s umelcom Johnom Werheimom, s ktorým teraz spolupracujete. Ako sa toto celé udialo?
Na Havaji som bol prvýkrát ešte dávnejšie v rámci študentského programu Work and Travel – pracoval som v štáte Wyoming a na Havaj som išiel na 10 dní na dovolenku. Na prvý pohľad som sa do tejto krajiny zamiloval a vedel som, že sa sem ešte vrátim. To sa mi podarilo, ale nikoho som tam nepoznal, nemal som peniaze ani prácu. Keď som sa potuloval jedným mestom, dal sa so mnou do reči muž fajčiaci na terase a ponúkol mi, že na nejaký čas môžem bývať u neho – on práve cestoval do Nevady na festival Burning Man. Bol som hneď pokojnejší, že už niekoho poznám, mám kde byť. Našiel som si prácu v kaviarni Art Cafe Hemingway, ktorej majiteľka bola zhodou okolností z Prahy. Takže som išiel z Prahy (kde študujem) k niekomu zase z Prahy (smiech). Do tejto kaviarne prišiel raz John Wehrheim, začali sme sa rozprávať a on mi podaroval jeho knihu fotografií Taylor Camp, nech sa na ňu pozriem a možno s tým budem vedieť niečo urobiť.
Ja som sa mu ozval o dva roky na to z Prahy, v roku 2022, že som zohnal peniaze z americkej ambasády na výstavu. A bol to najlepší projekt, aký som doteraz spravil. Výstavu videlo 10 000 ľudí, trvala tri mesiace a mala naozaj dobré odozvy. S Johnom sme ostali v kontakte a išiel som k nemu na Havaj na polročnú pracovnú stáž v rámci programu Erasmus+. Po tej výstave v Prahe sme naše priateľstvo spečatili a on zistil, že je čas presunúť prezentáciu jeho práce na niekoho iného, pretože má už aj nejaký vek. Podpísali sme kontrakt a teraz ho zastupujem. Predávam jeho knihy a umenie.
Vy ste však ostrov Kauai celkom neopustili a občas sa tam vraciate. Čím vás tak uchvátil?
Kauai je najstarší a najsevernejší havajský ostrov. Nie je veľmi vyhľadávaný, lebo je stále polodivoký - 70 % ostrova je neobývaného. Vyhovuje mi, že tam nie je žiadne veľké mesto, to najväčšie má asi tak 9000 obyvateľov. Taylor Camp bol práve súčasťou tohto ostrova, bol som sa na tom mieste pozrieť pred pár mesiacmi a musím povedať, že je to tam nádherné. Je to pozemok pri pláži, cez ktorý preteká potok, je tam zeleň, všetko tam vonia, divoko tam rastú mangá, papáje a avokáda. Keď cestujem na Kauai, snažím sa tam stráviť čo najviac času, aj niekoľko mesiacov a nevylučujem, že by som sa tam niekedy vrátil aj na dlhšie, dajme tomu na rok. Zvažoval som aj presťahovanie. Na ostrove som strávil aj posledné Vianoce. Bolo to veľmi príjemné, nikto sa tam nestresoval. Každý sme si dali jeden darček, v strede izby bol síce ihličnatý stromček, no vyzeral desivo a vonku bolo 30 stupňov (smiech). Väčšinou potom všetci ľudia idú na pláž a tam sa začína zábava. Od surfingu až po bodyboarding. To je na Havaji krásne, že deti sa neustále hrajú vonku. Prostredie, v ktorom tam ľudia žijú, slnko v spojení s vodou, má podľa mňa na nich extrémne pozitívny vplyv.
Čím je pre vás spolupráca s Johnom Werheimom výnimočná?
Keď sme sa zoznámili, nevedel som, kto je. Potom som si ho ale vygúglil a zistil som, že má dve ceny Emmy. Po pozretí jeho dokumentárneho filmu o Taylor Campe som pochopil, že aj keď nerobí mainstream, je to "veľká ryba". Zároveň je ale veľmi pokorný a veselý a vnímam ho ako svojho učiteľa. Za mňa je to jeden z najzaujímavejších ľudí na svete, jeho život je neuveriteľne pestrý. Plánujeme, že s ním pocestujem do Buthánu, kde kedysi pracoval a kde natočil dokumentárny film Bhután: Strednou cestou ku šťastiu, za ktorý získal tie ceny Emmy. O Bhutáne napísal knihu a zachytil tam viac ako 20 000 fotografií. Chcem tam s ním ísť, kým je Bhután ešte pomerne nedotknutým miestom, čo už s príchodom internetu a televízie nemusí trvať dlho.
Zakúsili ste ako chutí svet. Prečo ste sa usadili na Slovensku, konkrétne v Žiline?
Stále oscilujem medzi väčšími mestami, kam chodím za kultúrou - V Prahe či Bratislave je predsa len viac možností. Tu mám ale rodinu – najmä v Dolnej Tižine. Aj to je dôvod, prečo som sa sem vrátil. V Žiline som vyrastal, tu som sa po prvýkrát stretol s kultúrou a tak som sa rozhodol, že to tu vyskúšam (smiech). Žije sa mi tu veľmi dobre. Je to pekné v tom, že idem po ulici a mnohých ľudí poznám, nefunguje tu anonymita veľkého mesta. Je to taká veľká rodina.
Aké boli vaše prvé stretnutia s kultúrou?
Keďže som bol aj ja trochu hipík a vegán, chodil som na Stanicu-Záriečie na vegánske hody a tam som zistil, že existuje niečo ako kultúra, tam som navštívil prvé koncerty. Mama ma ako dieťa vzala na koncert v Štátnom komornom orchestri, ktorý vtedy dirigoval Misha Katz. Vtipné je, že som sa s ním práve v orchestri stretol asi po 15 rokoch ako manažér ŠKO ZA.
