Na legendárneho Františka Hanovca zaspomínala pre Žilinský večerník jeho neter Katka z Vlčincov spolu s manželom Ľudovítom. Ako sa od nich dozvedáme, ujo sa narodil 10. marca pred sto rokmi v Bánovej. Jeho letecká kariéra však nebola hneď taká jednoznačná, ako by sa mohlo zdať. Rodičia z neho totiž chceli mať kňaza. „Rok chodil do seminára, no ale on bol vždy taký veselší, športový typ. Po roku si ho zavolali zo seminára a povedali mu, že by bolo pre neho aj pre cirkev lepšie, ak si vyberie iné povolanie, že so svojou povahou nie je vhodný na kňazský život,“ rozpráva Katka.
Ako prvý preletel medzi vežami Farského kostola
Pre Františka sa tak otvorili nové obzory. Dostal krídla, a to doslova. Zo seminára odišiel do Vojenského leteckého učilišťa v Prostějove, ktoré absolvoval s výborným prospechom. Po štúdiu ho pridelili do pluku v Piešťanoch. Lietanie si doslova užíval. „Ešte pred druhou svetovou vojnou ako prvý preletel medzi Burianovou a Farskou vežou. Keďže ide o veľmi úzky priestor, musel tadiaľ preletieť tzv. nožovým letom,“ spomína na úsmevné zážitky svojho uja.
V roku 1941 po napadnutí vtedajšieho Ruska nemeckou armádou odvelili Františka Hanovca spolu s mnohými slovenskými letcami na východný front. Tu mal bojovať po boku Nemcov proti sovietskym letcom. „Ako spomínal, proti Rusom nechcel bojovať ani sa nijako „nesnažil ich zostreliť“. Keď bojovali na Kryme, kde Rusov držali v obkľúčení a Slováci útočili, tak nehádzali bomby na nich, ale do mora, aby zabili veľa rýb, nech majú čo jesť,“ zachádza do spomienok manžel Katky Ľudovít, ktorý si so zosnulým pánom Hanovcom tiež veľmi dobre rozumel.
Len zlomok z vyznamenaní a medailí Františka Hanovca.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, František medzi prvými slovenskými letcami pristál na povstaleckom území, na letisku Tri duby pri Zvolene. „Bol kuriérom – doviezol šifrovacie tabuľky pre rádiovú komunikáciu s Rusmi. Po skončení povstania sa vrátil späť do Bánovej, kde ho niekto udal a v novembri ho odviedli do koncentračného tábora,“ pokračuje v rozprávaní Ľudovít.
Zlé spomienky na Tichú noc
Františka odvliekli do tábora vo Frankfurte nad Mohanom. To, čo tam prežil, bolo hotové peklo. „Ako nám hovoril, odvtedy nemohol počuť pesničku Tichá noc, svätá noc, lebo v koncentráku mali takého SS‑áka, ktorý si dal do rukavice boxer, pustil im túto pesničku a kto sa mu nepáčil, tomu vrazil do tváre, až dokým nespadol na zem. Bolo šťastie, že prežil, jedli totiž len varenú repu a keď niekto ukradol chlieb, tak ho zastrelili.“
Po vojne pôsobil František Hanovec v rôznych štábnych a veliteľských funkciách, vo vedení československého letectva. Vojenskú leteckú službu predčasne ukončil v roku 1957 vo funkcii hlavného inšpektora. Po roku 1989 bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka letectva. Po odchode z amády lietal pre Zväz pre spoluprácu s armádou (Zväzarm), kde lietal na starších typoch sovietskych stíhačiek typu JAK. Po viac ako desiatich rokoch sa z Prešova vrátil späť do Žiliny, kde sa stal náčelníkom Aeroklubu v Žiline. „Robil náčelníka na letisku na Vlčincoch, kde lietal na dvojplošníku AN2. Bolo to pomalé lietadlo, z ktorého sa veľmi dobre skákalo parašutistom. Neskôr vybavoval, aby sa postavilo letisko v Hričove, keďže tu na Vlčincoch plánovali výstavbu panelákov,“ spomína neter.
František Hanovec s manželkou Alžbetou. V strede dcéra netere Katky.
František Hanovec aktívne lietal do svojich 60 rokov. Potom z lietadla presadol do auta – na staré kolená vraj spoločne s manželkou radi cestovali po celom Slovensku. „Bol to skromný človek, ktorý každému rád pomohol. Nikdy sa nevystatoval tým, čo v živote zažil a kto je,“ hovorí o skromnej povahe svojho príbuzného neter Katka.
Posledná rozlúčka so všetkými poctami
Františka Hanovca zaraďujú historici právom medzi najlepších slovenských letcov druhej svetovej vojny. Za letecké a bojové zásluhy vo vojne mu v roku 1945 prezident ČSR udelil medailu „za chrabrosť“ a Československý vojnový kríž. Medzinárodná letecká federácia so sídlom v Paríži mu v roku 1996 udelila za dlhoročnú prácu v letectve a zásluhy o rozvoj letectva a spoluprácu jedno zo svojich najvyšších ocenení Diplom Paula Tissandiera a pamätný zlatý znak. Týmto sa stal tretím letcom zo Žiliny, ktorý toto najvyššie ocenenie získal. V tom istom roku mu mesto Žilina za jeho plodnú prácu a zásluhy udelilo čestné občianstvo.
Avia S-99 používaná leteckými hladkami ZNB.
František Hanovec zomrel ako 85‑ročný. Pochovaný je vo svojej rodnej Bánovej. Na pohreb prišli aj letci a parašutisti z celého Slovenska. Rozlúčili sa s ním so všetkými poctami. „Ponad jeho rakvu na cintoríne prelietavali prúdové lietadlá – v strede MIG‑29, po bokoch dva albatrosy L‑39. Po ich odlete sa s Františkom Hanovcom rozlúčili aj tri lietadlá Z‑43 zo žilinského aeroklubu a žilinskej univerzity. Podľa leteckej tradície sa s ním rozlúčili zamávaním krídel, ktoré boli symbolom a zmyslom života vynikajúceho letca a človeka Františka Hanovca,“ spomína na veľkolepú poslednú rozlúčku s leteckým esom autor knihy História Žiliny – Z dejín letectva a parašutizmu Miroslav Pecko.
Michala Stehlíková, zdroj: História Žiliny – Z dejín letectva a parašutizmu (M. Pecko)
Snímky archív KV, Wikipédia, autorka
