Do učňovskej školy chodil do Remeselného domu. Tu sa počas dvoch rokov učil etikete, stolovaniu i obsluhe. Čašnícka prax sa vykonávala každý druhý týždeň. „V jednom ročníku nás bolo 23. Vtedy ešte neboli učňovské strediská, ale boli sme rozdelení po žilinských prevádzkach. Ja som bol s partiou piatich spolužiakov v hoteli Polom, vtedy to bola ešte Reštaurácia Žilina,“ začína s rozprávaním Albín Šedo.
Najdrahšie jedlo za 32 korún
Písal sa rok 1958 a prevádzka v Polome bola dosť vychytená. Dole bol obľúbený samoobslužný bufet, kde sa predávali rôzne nárezy či obložené chlebíčky. Hore fungovala reštaurácia. „Chodieval k nám aj gróf Csáky. Chudý, vysoký, so špicatou šedivou briadkou,“ opisuje známeho aristokrata. Hoci si už nepamätá, čo zvykol jedávať, presne vie, ktoré jedlo bolo najdrahšie v menu. „Bolo to Chateaubriand pre 2 osoby za 32 korún. Ak si to niekto objednal, kuchár sa naň išiel dívať medzierkou v dverách. A napríklad bravčový bôčik stál vtedy 3,90 a dobre sa z toho človek najedol. My, učni, sme síce mali aj večeru, ale občas sme si to dopriali. Alebo sme po službe chodili na stanicu kupovať chutné korbáčiky od babiek,“ pokračuje v rozprávaní pán Šedo.
Ľudia si zvykli dopriať jedlo v reštaurácii, no najviac prevádzka profitovala zo zájazdov. Mali hostí z pravidelných liniek maďarskej, ruskej aj poľskej cestovnej kancelárie. „Keď k nám pristavil autobus, mali sme hneď okolo 40 hostí. Väčšinou to boli rakúski dôchodcovia. Polom bol členitý, bola tam Veľká kaviareň, Malá kaviareň, Červený a Ružový salón, a ešte Malý salónik so 4 stolmi. Tam si nesadol nikto, iba tí istí hostia. Nech prišili na obed kedykoľvek, mali voľné a prestreté. Boli to vážení židia a funkcionári. Hostia sa jednoducho delili na akési kasty a od našich šéfov sme mali informácie, kto čím je a aké má zázemie. Chodil k nám aj novinár Horváth, ktorý mal prezývku, na ktorú sa hneval. Ja som to nevedel, myslel som si, že je to jeho priezvisko a oslovil som ho tak. To bol strašný prešľap,“ spomína si na pamätnú „krupovídku“.
Pár ikonických podnikov
Riaditeľom Polomu bol Alojs Kulašík a mladého učňa prijímal do fachu Martin Zapletal. „On bol aj funkcionárom žilinského futbalu,“ hovorí veľký športový fanúšik Albín Šedo. „On bol tak dobrý človek, vždy vedel navodiť dobrú atmosféru a povzbudiť. Druhý bol Walter Rimovský, ktorého dcéry hrávali volejbal za Žilinu. Na Polom mám veľmi dobré spomienky,“ dodáva.
V Žiline vtedy fungovalo len zopár ikonických podnikov, kde sa chodili čašnícki učni priúčať remeslu. Grand, Metropol a Polom, a potom boli najznámejšie v regióne Fatra v Rajeckých Tepliciach, Hotel Mýto v Kysuckom Novom Meste a Tatra v Čadci. „Boli sme vlastne posledný ročník, čo sme mali dvojročnú učňovku, potom sa to zvýšilo na 3 a 4 roky. Po tých dvoch rokoch sme robili skúšky. Ja som prakticky ešte nemal 16 rokov a už som zarábal. I keď to bolo minimum a za jednu výplatu som si kúpil jedno sako,“ podotýka čerstvý osemdesiatnik.
Čašník bolo lukratívne povolanie skôr po tej stránke, že si vedeli zarobiť na „tringeltoch“ na rôznych akciách. „Napríklad tam, kde je dnes Dubná skala, bol Hotel Tatra, ktorý cez víkendy organizoval čaj o piatej. Tam sme sa mohli dobrovoľne prihlásiť. Hoci človek nemal plácu od prevádzky, na „tringeltoch“ sa dalo zarobiť aj 50 - 60 korún, čo bol vtedy veľký peniaz. Jediný kameň úrazu bol, že práca bola do noci,“ podotýka.
Obsluhoval vojenských dôstojníkov
Po Polome pracoval chvíľu v Hoteli Slovan, no krátko na to odišiel na vojnu. Jeho prvou stanicou bolo české mestečko Domažlice, odkiaľ ho prevelili do Sušíc. Tam hrával aj svoj obľúbený futbal, no v kasárňach využili aj jeho čašnícke schopnosti. „Mal som na starosti vojenskú kuchyňu a obsluhoval dôstojníkov. Ja som mal takú vojenskú službu, že na ňu doteraz v dobrom spomínam. Jediná nevýhoda bola diaľka. Ešte dlho po vojne som organizoval stretnutia vojakov, čo sme spoločne odišli do civilu. Boli sme výborná partia.“
Po dvoch rokoch vojny išiel robiť do Rajeckých Teplíc, kde si takisto vytvoril pekné priateľstvá. „Robil som v hoteli Encián. Odporučil ma tam prevádzkar z Polomu Walter Rimovský, ktorý ma volal Schiaffino, po tom argentínskom futbalistovi. Povedal mi, že pôjdem zastupovať jedného vrchného do Rajeckých Teplíc, lebo ten ide na operáciu kolena a ktovie, či sa k tomu ešte vráti. A naozaj som tam bol dlho, až do okupácie, ako prišli Rusi. V tom čase bol môj najlepší kamarát Edo Slávik. Robil majstra v učňovskom stredisku vo Veľkej Fatre a býval v Enciáne. Od začiatku sme sa spolu učili a priateľstvo nám vydržalo do konca, až kým nezomrel vo veku 64 rokov,“ spomína si.
Strečno bolo križovatkou športovcov i celebrít
Myslel si, že po Enciáne si už nenájde také dobré miesto, no opak bol pravdou. Odišiel robiť do Autokempingu Strečno, kde pracoval až do roku 1977. V Strečne strávil krásnych a pestrých osem rokov. „Náš vedúci bol riaditeľ učilišťa v Istebnom, pán Vietoris. Zaňho fungovala tá reštaurácia ako hodinky. Ja som zvažoval aj odchod za prácou do Rakúska, to bola vtedy taká móda. Ale on ma presvedčil, nech ostanem, že tu mám „dobré Rakúsko“. A mal pravdu. Boli sme dobrý kolektív a aj sme čosi zarobili.“
Keď boli napríklad Majstrovstvá sveta v lyžovaní v Tatrách, pristavoval na parkovisku autobus za autobusom. „Bolo ich tam naraz aj 15. A my sme mohli zarobiť toľko, koľko sme chceli a vládali. Otvárali sme o 11-tej hodine doobeda, lebo sme robili dlho do noci a potrebovali si aj pospať. No keď som videl to plné parkovisko, poprosil som personál: poďme robiť, spať budeme nabudúce. Aj sme išli a odmenili sa nám za úslužnosť,“ opisuje.
V Strečne sa striedali jeden zájazd za druhým. Mali overených hostí, ktorí chodili pravidelne každý týždeň z kurírovania sa v Tatrách, najmä zahraničných návštevníkov. „Raz k nám prišli americkí turisti - dôchodcovia. V reštaurácii sme mali umiestnenú v podstate nepredajnú keramiku. „Ležiaky“, ktoré nikto nechcel a boli aj pomerne drahé. Tí Američania všetko vykúpili a ja som musel ísť rýchlo autom za vedúcim, nech mi ešte niečo nájde v sklade. Len sa čudoval,“ hovorí so smiechom.
Počas ľadovej revue bývala v Strečne napríklad aj krasokorčuliarka a majsterka sveta Hanka Mašková. „Najprv sa ubytovala v Polome, no keď sa prišla pozrieť do Strečna, chcela tu ostať. My sme nemali záverečnú a ona sa chcela zabávať do rána, taká atmosféra jej veľmi vyhovovala. Pamätám si, že mala so sebou aj psa, ktorý jedával to najdrahšie jedlo. Bol u nás aj moderátor Karol Polák a pripili sme si aj s Hankou Zagorovou a Karlom Gottom. Keď prechádzali cez Žilinu, spali u nás. Veľmi dobre na nich spomínam.“
Počas majstrovstiev v roku 1970 sa do reštaurácie dostala i dovtedy nevídaní rarita. „Prvýkrát sme videli Coca-Colu v plechovkách. Dostali sme ako pozornosť tri debničky. A keď nám chcel niekto rozkázať víno alebo poldeci, my sme si dali Coca-Colu. Potom sme nemohli spať, lebo sme to pili ako vodu,“ vynára sa mu ďalšia pamätná spomienka.
Monopol na ovarové kolená
Neskôr sa Albín Šedo zamestnal u Okresného podniku služieb v Žiline. V Závodí viedol reštauráciu, ktorá tu funguje dodnes. Pamätníci si na ňu dobre spomínajú najmä kvôli povestnej pochúťke. „V okresnom podniku služieb som si mohol prevádzku už riadiť podľa seba a vtedy som zaviedol takú špecialitu, podľa ktorej si ju aj ľudia dosť pamätajú. Ovarové kolená! V Závodí už vtedy boli rôzne firmy, a ľudia, čo tam pracovali, sa u nás často zastavovali. Koľkokrát sme už o 11- tej nemali čo predávať! Mal som na to taký monopol, lebo to bol úzkoprofilový tovar. Umožnil mi to námestník mäsových závodov, pán Žilinčík, ktorý mi vždy zavolal, kedy mám prísť a koľko si môžem zobrať. Ale mne to nikdy nevychádzalo. Aj keď sa navaril obrovský hrniec s 55 kg mäsa, ten dopyt bol stále väčší,“ pokračuje s úsmevom.
V Závodí pracoval desať rokov, až do roku 1990. A potom prišlo to, čo malo logicky nasledovať. Vlastná prevádzka. „Presne 2. 8. 1991 som vydražil Vináreň u Ďuriša v Rosine. Vtedy bol taký systém, že keď človek prevádzku vydražil, mohol ju do mesiaca vrátiť. Tá cena na dražbe sa veru vyšplhala do takej výšky, že som si povedal, že to aj vrátim. Ale vyskúšal som a keď som počas mesiaca videl, ako prosperuje, rozhodol som sa pre úver a podnik si nechať. Bolo to 1 795 000 korún. Áno, bol to risk, ale vyplatil sa - nielen po finančnej stránke, ale obľúbil som si to. To miesto mi veľmi prirástlo k srdcu,“ hovorí. Prevádzku vlastní dodnes, už úctyhodných 33 rokov. „Môj syn Peter je tam takpovediac odchovaný, aj brata sme tam zamestnávali, takže naozaj to bol rodinný podnik. Ja som už na dôchodku od roku 2007, takže sme to dali do prenájmu a teraz sa to volá Garden pub. A veľmi dobre sa o to tí chlapci starajú, sú šikovní, kreatívni a prosperujú.“
Keď je človeku všade dobre
Do podnikov v meste vraj už roky nechodí. „Ale mali sme taký úzus, že každú nedeľu, keď sme išli z kostola, sme sa stretávali u mňa v Rosine na kávičku a nealko pivo so 6 - 7 kamarátmi. Ja to volám u mňa, ale už to u mňa nie je,“ podotýka so smiechom. „Ešte sme to udržiavali, kým žil Edo Slávik, ale už to upadlo. Ja už len sem tam vybehnem na chatu na Kysuce a na svoju záhradu, s tým si vystačím. Stále mám rád futbal, to je môj celoživotný koníček a pozerám všetky zápasy. Ale aj cyklistiku, atletiku, či olympiádu, tento rok bola naozaj bohatá nádielka.“
Čašnícke remeslo znamená aj to, že je človek nonstop na nohách. Pánovi Šedovi však zdravie slúži. Ako hovorí, zatiaľ „drevo horí“. „Nejaké problémy mám, ale to už asi bude vekom, nie prácou,“ dodáva.
Na záver sa ešte vrátime k spomienkam a pýtame sa, kde mu bolo za tie roky najlepšie. „Ja na každé miesto dobre spomínam. V Rajeckých Tepliciach mi bolo vynikajúco, keď som odtiaľ odchádzal, myslel som si, že už nikde tak nebude. Ale aj v Strečne mi bolo dobre, aj v Okresnom podniku služieb. A takisto keď som začal podnikať. Jednoducho, keď chce človek robiť a robí to poctivo, je mu všade dobre.“
Nedá nám, ale keď tak pekne hovorí o všetkých svojich vedúcich, musíme sa spýtať, či aj on bol ako šéf obľúbený. „Dúfam že áno, ale asi hej, pretože odkiaľ som odchádzal, chcel ísť so mnou aj personál. Mal som rád profesionalitu a poctivosť, keď ste ani v pozícii vedúceho nezaklamali a robili ste to odborne. Mal som svoju prácu rád,“ hovorí na záver.
Čerstvý osemdesiatnik s úsmevom na tvári spomína na svojich kolegov a priateľov, vedúcich a prevádzkarov, ktorí ho sprevádzali naprieč rokmi. Od učňovky v roku 1958 až po nové milénium. Väčšina je dnes už na druhom svete. My dobrosrdečnému „vrchnému“ Albínovi Šedovi prajeme, nech mu zdravie ešte dlho slúži a teší sa i z maličkostí. Trebárs i takých, akou je ikonická plechovka Coca-Coly.
