Na Slovensku ste už vyše desať rokov, ako vnímate našu krajinu?
Slovensko je môj domov, oproti mojej krajine nikde nepočujem o vojne a niekedy mám pocit, že vy Slováci si ani dobre neuvedomujete, aké máte šťastie. Pre mňa je vtipné, že tú sa ľudia sťažujú na všetko. Keď je zima, tak je zle a keď zas veľké teplo, tak tiež. My v Kongu nemáme také podmienky ako vy, nemáme ani pitnú vodu či elektrinu.
V začiatkoch kariéry ste zažili trpké momenty ľudskej zloby, čo sa stalo?
Od malička som chcel byť futbalistom, som najmladší člen rodiny z ôsmich súrodencov a mojim cieľom bolo rodine pomôcť. Mal som 15 rokov, keď som šiel do Francúzska, len ma oklamali a zaplatil som vtedy 6 tisíc dolárov. Vraj jedlo zadarmo dostanem a peniaze padajú zo stromu, mal som chodiť do školy, hrať futbal a všetko bude. Na cestu sa mi poskladali rodičia, len ja som sa dostal na Ukrajinu, kde bola neskutočná zima.
Ako ste sa potom k nám dostali?
Nemal som, kde spať a ani žiadne peniaze. Prespával som v parku na lavičke. S plačom sa mi podarilo dovolať otcovi, že sa musím vrátiť domov, lebo toto je hrozné. Lenže znova som stretol zlého človeka, ktorý mi sľúbil pomoc s vízami do Francúzska. Znova otec kvôli mne predal majetok a skončil som bez víz i peňazí. Až som ušiel na čierno k vám z Ukrajiny na Slovensko do azylovému domu v Galante. Ujal sa ma primátor Galanty Peter Paška, tomu hovorím, že je môj druhý otec. Zrazu som mohol byť na štadióne, mohol trénovať a strieľať góly. Bol to pre mňa obrovský záväzok, že niekto mi napríklad kúpi kopačky a nemôžem ho sklamať. Futbal musí byť radosť, emócia a jednoducho môj život. Rád by som na Slovensku urobil dobré meno, aby si všetci povedali, že ten černoch Elvis bol fakt dobrý.
K životu zrejme pristupujete s pokorou, vidieť na vás, že ste šťastný človek.
Za celý život som vďačný, lebo vôbec žijem. Mohol som byť už pokojne mŕtvy, ako napríklad normálny Elvis Presley a ja žijem doteraz a som zdravý. Za to som najviac vďačný.
V Žiline ste podpísali zmluvu a máte za sebou prvý týždeň v klube. Zatiaľ cítite spokojnosť?
Mesto sa mi veľmi páči, stihol som si ho už troška s rodinkou pozrieť. Klub mi príde veľmi seriózny a moji spoluhráči sú super. Spoznali sme sa, na tréningu ma podkopli ako kokos na snehu, vraj to je tradícia na uvítanie a mal to na starosti Jakub Paur.
Málokto tuší, že vy ste už na skúške v Žiline boli. Vybavíte si rýchlo spomienky z tohto obdobia?
Je to asi desať rokov dozadu, hrával som za Ružinú tretiu ligu a Žilina bola pre mňa iný level. Asi som ostal desať dní, trénoval a odohral jeden prípravný zápas. Tréner Guľa mi povedal, že mám potenciál, ale na Áčko to nie je, tak to som odišiel preč. Bolo pekné teraz vidieť vedúceho mužstva Vladimíra Leitnera či Jakuba Paura, tých si z toho obdobia pamätám.
Aktuálne ste prišli do kolektívu mladých chlapcov, je to pre vás ako už skúseného hráča mierny šok?
Musím byť pre nich taký dobrý otec. Oni sú všetci akoby moje deti a treba ich veľa naučiť, získavať si rešpekt, spolu pomáhať a vyhrávať. Mojou úlohou bude dávať góly, potom bude všetko fajn.
Na prvú večeru ste zavítal po boku spoluhráča Matúša Rusnáka, je to už váš obľúbený spoluhráč?
Určite, ja mám všetkých rád. „Ruski“ je výborný futbalista, ale veľmi sa rozčuľuje počas tréningov. Musím ho troška dať dokopy, dať mu správny príklad a budeme silní. Ja som bol v ich veku blázon, tiež porobil rôzne veci. Pri futbale potrebujete to mať upratané v hlave, lebo môžeš byť hocaký dobrý futbalista, no nepresadíš sa nikde.
Tešíte sa na sústredenie v Dubaji, kde vás čakajú hviezdni ruskí súperi?
Pre mňa je to niečo neskutočné, niečo ako sen. Ísť na sústredenie do Dubaja, zahrať si proti špičkovým tímom. Nikdy som takého podmienky nezažil, preto si to dennodenne vážim a som za to rád. Budem robiť všetko pre to, aby som tieto podmienky zužitkoval čo najlepšie a vrátil to tímu.
Stanovili ste už si nejaké konkrétne ciele pred jarnou časťou ligy?
Musíš dávať góly, bodka. Nie Žilina čaká odo mňa góly, nik mi nemusí hovoriť, čo odo mňa očakáva. Ja sám od seba očakávam veľa, a s tým sú spojené aj góly. Ja mám svoj cieľ, chcem ísť do reprezentácie Konga, tam vedie cesta iba cez gólovú produktivitu. Takže áno, góly sú prvým cieľom, druhým, nemenej dôležitým je pracovať pre tím. Viem, že musím na sebe pracovať, aby sa zo mňa stal top útočník. V Žiline je na to ideálne prostredie.
Nerobia vám problém nízke teploty na Slovensku počas zimy či za ten čas ste sa už dostatočne aklimatizovali?
Ja už som zvyknutý, spával som v mrazoch vonku. Na Ukrajine bola ešte väčšia zima. Takže mne to už nerobí najmenší problém. Všetko je o hlave.
Počas uplynulých Vianoc ste po dvanástich rokoch navštívili vašu rodnú krajinu DR Kongo. Bol to pre vás emotívny moment?
Doma sú neskutočne šťastní. Myslím si, že aj ľudia na Slovensku ma majú radi, ale v Kongu to bola úžasná emócia. Doslova som prišiel ako kráľ, lebo moje privítanie po 12 rokoch bolo kráľovské. Bol som pre nich iný človek a to zo mňa spravilo Slovensko. Za tých osem dní som naživo videl ako si ľudia šetria vodu, aby si mohli umyť zuby či tvár. My na Slovensku sa máme stokrát lepšie, pre mňa je vaša krajina ako raj.
Vraj ste zažili vtipné príhody s miestnymi novinármi, čo sa udialo?
Každý deň mi zvonil telefón, že musím robiť rozhovory. Prišlo dokopy osem televíznych štábov, skončilo vysielanie a oni stále čakajú. Treba vytiahnuť peniaze, v priemere 50 eur za rozhovor, lebo oni fakt nič dokopy nemajú. Smejem sa, že v Kongu som si kúpil svojich novinárov. Dosť ľudí mi píše, aby som im poslal starý telefón či im ho kúpil. Vidíte, v akej chudobe oni žijú? Vy ste prvý novinár na Slovensku, ktorý som mnou robí rozhovor po návrate ku vám, tak si to trochu užívam, že nič odo mňa nechcete.
Vďaka spevákovi Elvisovi Presleyovi máte ľahko zapamätateľné meno. Náhoda či vaši rodičia milovali tohto umelca?
To bolo iba pekné meno, my v Afrike sme nemali ani šancu vedieť, že nejaký Elvis Presley žije. Prišiel som do Európy a každý sa ma na toto spojenie pýtal. Začal som zisťovať, že existuje dáka veľká spevácka hviezda.
Spevácky svet vám musí byť blízky, doma máte Shakiru. Takto stále oslovujete svoju manželku?
Raz mi jedno dievča poslalo žiadosť o sledovanie na Instagrame, ja som sa na ňu pozrel a hovorím si, že toto je asi nejaká Shakira s krásnymi dlhými blond vlasmi. Karolína je skvelá žena a som rád, že ju mám pri sebe. Spolu máme syna Kyliana a to len uvidíte, aký bude futbalista. Určite ešte lepší než ja a možno bude hrávať za Žilinu.
Čo by ste odkázali žilinským fanúšikom?
Ja chcem byť príklad v Žiline pre veľa ľudí, nielen pre fanúšikov futbalu. Moja životná cesta nech je inšpiráciou, aby nikto sa nevzdával, mal motiváciu a bojoval. Mňa v Žiline pred desiatimi rokmi nechceli, nemal som kvalitu a teraz som sa vrátil iný Elvis. Prečo? Lebo som veril, nikomu som nenadával. Išiel som na sebe pracovať, vážil som si každý jeden deň. Býval som na ubytovni, niekedy vonku na lavičke, nemal čo jesť, ale vždy som sníval, že raz sa budem mať dobre. Ľudia sa musia tešiť nad každým dňom a napríklad ako teraz sme na večeri, tak poďakovať Bohu za toto jedlo. Milión ľudí sa má v tomto okamihu horšie než my, nemajú jedlo. Nemusíš byť milionár pre spokojnosť, stačí len, že si zdravý.
Stále opakujete slovo zdravie, je pre vás v živote najpodstatnejšie?
Čas na Slovensku som bol považovaný za chudáka, no stále som bol zdravý a to je základ. Ak by som nebol zdravý, tak ja nemám šance sa dostať do Žiliny. Veď tieto žilinské deti behajú o sto šesť a čo ja v 27 rokoch budem čoskoro pri ich tempe jak starý dedo? Ja musím behať, lebo som predsa zdravý.
