Záľuba v ľudových krojoch sa stala vašou profesiou. Na muža je veľmi nezvyčajná. Čo vás k nej priviedlo?
Chcel som sa predovšetkým naučiť tkať. Keď som sa o tkanie začal zaujímať, bolo to ešte živé remeslo a myslel som si, že by som to mohol stihnúť. V Ďurčinej som si zohnal krosná, ale boli vo veľmi zlom stave, tak som potreboval človeka, čo by ich opravil, naučil ma urobiť osnovu a založiť ju na ne. Pomáhala mi s tým jedna staršia pani, no napokon sa nám to všetko zamotalo tak, že som to musel vyhodiť. Už-už to vyzeralo, že na to znovu nepozbieram guráž, ale predsa som sa tkať naučil. Ale až v Heľpe a Podbanskom. Aj napriek tomu, že v Rajci bola tradícia tkáčstva veľmi silná, dokonca niektorí chlapi v lete murovali a v zime tkali, tu sa mi to nepodarilo.
Kde ste prišli do kontaktu so samotnými krojmi?
V Rajeckej Lesnej som bol v Slovenskom betleheme na fare u dekana Pavla Šadláka na civilnej vojenskej službe. Práve tam som mal s krojmi úžasný kontakt. Je to pútnické miesto a ženy z rôznych kútov Slovenska chodili na púte v krojoch, zatiaľ čo v Rajeckej doline kroj ledva prežíval. Ľudia sa zaň hanbili, pretože im pripomínal chudobu, a preto som aj ja len vyšiel na posmech, keď som sa po dedinách zaujímal o kroje.
Ste aj zberateľom vyšívaných rukávcov. Prečo vás zaujala práve táto časť kroja?
Naozaj som začal zbierať staré rukávce, pretože sú vlastne najväčšou ozdobou kroja. Počas civilnej služby mi ich babky nosili, mnohé sa ich rady zbavovali, iné ich zas radšej zničili, čo bola obrovská škoda. Keď som ich už mal zopár nazbieraných, tak som si povedal, že by som ich mohol aj vyrobiť. Hanbil som sa a skrýval, aby sa mi ľudia neposmievali.
Zdá sa, že dnes je všetko inak...
Veru, všetko sa obrátilo a ľudia by teraz dali nemalý peniaz za starý kroj, ale už ich niet.
Koľko rukávcov máte v zbierke?
Mám ich asi 400 a budem ich zbierať naďalej, aby nezanikli. Aj v takomto množstve by sme len ťažko hľadali dva rovnaké vzory, každý je iný. Vždy, keď získam nejaké nové rukávce, opravím ich, rozoberiem, prípadne rozšírim, lebo ženy sú už dnes geneticky väčšie ako v minulosti. Ide to ťažko, látka je pevná, ručne tkaná aj zošitá, nitky sú už v nej zapustené. A keď už mám rukávce rozložené, skopírujem vzor na kopírke, dám ho vyšívačke a založím do vzorkovnice. Radšej vyrobím nové, akoby som púšťal z ruky tie pôvodné.
Dáte vyšívačke? Už nestíhate robiť všetky činnosti, ktoré si výroba krojov vyžaduje?
Je to tak. Pôvodné výšivky som si odložil. Mal som dilemu, či budem vyšívať ručne alebo strojom. No efekt zo stroja nebol zďaleka taký, ako som si predstavoval. Vyšitá plocha je jednoliata a krížik nie je zreteľný. Mne išlo o to, aby sa všetko zachovalo a prenieslo v identickej podobe. Veď na jednom kroji z Rajeckej doliny je použitých 15 rôznych techník – retiazky, kľučky, dierky, mriežky, spojovacie švy... Pri strojovom vyšívaní mnohé tieto techniky zanikajú. Navyše originálna výšivka prežila 100 rokov, strojová vydrží sotva 10. Na opaku nemá uzlíky, stále sa z nej niečo vyťahuje, zadná časť je nepekná. Nezvládol by som urobiť alebo opraviť 10-12 krojov za mesiac a popri tom aj vyšívať, tak som si dal inzerát a našiel si na to vyšívačky. Vyšívajú prakticky nepretržite.
Kroj sa skladá z kasanice, rukávcov a zástery. Vidím vám na stole nariasenú plátennú sukňu, kasanicu. Nebodaj je to drobučké skladanie vaša práca?
To robím predovšetkým. Kasanica sa ručne skladala, bolo to niečo ako spodná sukňa a na ňu sa uviazala zástera. Kasanica ale musela byť na kroji „najpeknejšia“. Tiež som natrafil na jednu pani, ktorá ešte skladala. Vždy to robili dve ženy, no ja som sa to naučil robiť sám. Aj pri tom ma vysmiali, že skladám kasanice a ešte aj sám. Veľmi ma to bavilo a na posmech som nedbal. A navyše, vždy som cítil podporu a pomoc rodičov Anny a Milana, ktorí stáli pri mne a umožnili mi robiť túto krásnu prácu a tolerovali všetko, čo je s ňou spojené.
Je to neuveriteľne prácne. Keď sa kasanica operie, vy ju musíte opäť naskladať?
Presne tak. Preto ju aj ženy postupne prestali nosiť. Začalo sa chodiť autobusmi, viacej cestovať. Bolo veľmi nepohodlné v nej sedieť, a preto sa kroj v tejto podobe takmer vytratil. Po 10 rokoch som sa išiel do Pohorelej učiť plisovať, aby som takto nahradil tradičný spôsob riasenia. Neviem, či to bol dobrý nápad, že som dal ženám, čo chceli kroje, na výber. Pri plisovaní sa používajú umelé látky a kasanica je síce pohodlnejšia, ale úplne iná a zanikne aj jej pôvodný rozmer a tvar. Umelú látku nedokážem zlomiť pri plisovaní na menej ako centimeter, pri skladaní pôvodnej vlnenej látky je to len pol centimetra.
Predpokladáme, že si ženy vyberú pohodlnejšiu plisovanú sukňu...
Áno, pretože si v nej chcú aj sadnúť, aj ju bez problémov oprať. Tú pôvodnú vlnenú by vždy museli doniesť vyprať ku mne, aby som ju mohol znova naskladať. A keďže by to niečo stálo, radšej by ju nosili nenaskladanú. A to som nemohol pripustiť, lebo to už by kroj vyzeral úplne inak. Tak som upustil zo svojich nárokov a ponúkol im pohodlnejšiu plisovanú alternatívu, len aby pod zásterou nosili skladanú kasanicu tak, ako sa patrí.
Ako sa teda skladá kasanica?
Pred riasením musí byť opratá, naškrobená a vyžehlená. Položíme ju na stôl, upevníme svorkami, nakropíme studenou vodou a začneme vyťahovať riasy. Ľavou vždy jeden vytiahneme a pravou ho urobíme. Všetky musia byť rovnaké. Stane sa, že je nejaký širší a ten, ako mi ženy hovorili, treba „pomedzi potratiť.“ Keď ich urobíme do polovice látky, môžeme pokračovať spodnou časťou. „Uriasenú“ kasanicu odopneme a stočíme do šúľka, v smere „riasov“, zviažeme motúzom a sušíme. Na upevnenie používam svorky, ale voľakedy ženy látku zaťažovali „gúľkom“ na cesto.
Koľko tých skladov urobíte a za aký čas?
Keď je kasanica ušitá z 3,5 metra látky a každý „rias“ má pol centimetra, no počítajte. Vždy to robili dve ženy, ja som sa to naučil robiť sám. Keď mi ide práca od ruky, tak za hodinu ju urobím, ale niekomu to trvá aj pol dňa.
Ktorý kroj je vášmu srdcu najbližší?
Vyrábam a opravujem kroje z rôznych regiónov Slovenska, ale mne najbližšie sú tie z Rajeckej doliny. Aj keď každá z obcí má špecifiká a odlišnosti. Vo Fačkove a Rajeckej Lesnej majú napríklad modrotlačovú zásteru, ale v Ďurčinej už nefiguruje. Modrotlač mi robia na Morave, ale musel som si dať urobiť matricu so vzorom, aký sa tam používal. Ženy z Kamennej Poruby, Poluvsia, Stránskeho či Kuneradu volali „dolnodzedzinky“ a tiež mali trochu iný typ kroja. Základom ale vždy bola biela kasanica. Odlišnosti boli vo výšivke rukávcov, v zásterách. Keď sa sem začali sťahovať Kysučania, doniesli viac čiernej. Napríklad Fačkovčanky milujú ružovú a krikľavejšie farby, no v Kamennej Porube by ste červenú nenašli.
Špecializujete sa len na ženské kroje?
Robím aj mužské. Košele, súkenné nohavice, všetko. Okrem obuvi, klobúkov a kožených doplnkov. Ľudia sa o mne dozvedeli, dávajú si ku mne robiť kroje aj Terchovčania, Trenčanom skladám kasanice, robil som pre mnohé folklórne súbory po celom Slovensku. Pre Rozsutec som dokončil terchovskú a východniarsku kolekciu. Vo veľa obciach však už nie je jednoznačné, ktorý kroj je skutočne autentický. Teraz by sa zišli tie staré ženy, čo na zábavách sedávali okolo stien. Každý sa ich podrezaných jazykov bál a na zábavu sa vždy ustrojil tak, ako bolo treba. Robili akýsi dozor.
Robíte kroje pre folklórne súbory, aj Rozsutec sa v nich zvŕta. Prídu za vami ľudia i súkromne s nejakými zvláštnymi požiadavkami?
Áno, chodia. Veľa vidia na internete a často nechcú akceptovať pravidlá kroja v danej doline. Pani videla fialovú stužku a chce ju tam, kde má byť zelená, lebo zelenú nemá rada. Ale fialová sa používala len pri smútočných udalostiach. Presviedčam ich, lebo mi ide o čistotu kroja i tradícií. Aj farby na nich mali pravidlá. Dokonca raz prišiel pán, ktorý chcel namiesto bielej košele bledomodrú, lebo mal modré oči, tak aby mu ladila. Na nejakej súťaži som pyšný zbadal svoj kroj, no slečna mala stuhu uviazanú vzadu na mašľu, ale správne mala byť vpredu na uzol. Tak som ju upozornil, no odbila ma, že je to jej vec. Alebo ženy chcú len čepce bez šatky, a nedajú si vysvetliť, že len v čepci sa žena nikdy neukazovala, to ako keby vybehla len v spodničke. Musím povedať, že veľmi dobre sa mi robí pre okolie Považskej Bystrice. Priaznivci folklóru tu akceptujú pravidlá i danosti kroja a veľmi je v tom nápomocná osveta, pretože zainteresovaní robia v súboroch osvetu a vysvetľujú im, prečo to tak má byť.
Máte nejaký cestovateľský sen, ktorý súvisí s vašou prácou?
Na Dolnú zem. Tam je presne tá istá situácia ako u nás pred rokmi. Kroje tam ešte sú, ale už sa ich starí ľudia začínajú tiež zbavovať. A do Rumunska. Najmä pre materiály, pretože tam sa doteraz tradične spracováva vlna a veľa prvkov prišlo aj do našich ľudových odevov práve odtiaľ.
KTO JE MARTIN ŠIMKO?
Krojom sa venuje: 25 rokov
Najobľúbenejší kroj: z Rajeckej doliny, ale vzorový a oblečený ako sa patrí
Záľuby: hrám na organe, síce celý kostol si zaspieva, ale organisti by asi mali výhrady, čítam knihy o krojoch a ľudových tradíciách
Najobľúbenejšie jedlo: rezeň a šalát, potrebujem sa len najesť, nie vychutnávať
Cestovateľský sen: Dolná zem a vnútrozemie Rumunska
