Medvedicu Zinu sledujú pracovníci zo Správy Národného parku Malá Fatra (SNPMF) už od čias, keď bola mláďa. „Prvé zábery Ziny pochádzajú z leta 2011, kedy bola spozorovaná ako polročná v sprievode brata a matky.
V tom čase sme ešte nevedeli, že medvieďa budeme v nasledujúcich rokoch aktívne sledovať. Začiatkom mája 2012 sa samica s mláďatami pohybovala v blízkosti odchytového zariadenia. Nedovolila im vstúpiť do pasce a aj sama bola natoľko obozretná, že sa nenechala chytiť,“ spomína na prvý kontakt so Zinou riaditeľ SNPMF Michal Kalaš.
DVAKRÁT CHYTENÁ
O pár dní matka mláďatá opustila. Mali približne 16 mesiacov. „Pohybovali sa osamotené a už sa k samici nikdy nevrátili. 21. mája 2012 jedno z mláďat neodolalo a išlo si po ovocnú návnadu s medom, umiestnenú v odchytovom zariadení. Takto sme prišli k samici Zine. Mala 39 kilogramov, čo nie je dostatočná hmotnosť na to, aby ju bolo možné telemetricky sledovať (satelitný obojok, pozn. redakcie). Dostala len ušnú značku zelenej farby. Odvtedy je v teréne dobre identifikovateľná,“ rozpráva riaditeľ ochranárov.
V nasledujúcom období niekoľkokrát Zinu zaznamenali fotopasce. Spolu s bratom sa pohybovala po Malej Fatre ešte do neskorej jesene. Na jar v roku 2013 bola opäť nasnímaná, ale už celkom sama. „7. mája 2014 sa „medvedička“ Zina odchytila po druhýkrát.
Mala približne 40 mesiacov a hmotnosť viac ako 70 kg. Medvedici bol osadený telemetrický obojok. V zime 2014/2015 porodila svoje prvé mláďa, v pomerne jednoduchom brlohu, ktorý si vyhrabala pod mladými smrekmi. Brloh opustila v druhej polovici apríla 2015,“ prezrádza zo života medvedice Michal Kalaš.
ODVÁŽNA MEDVEDICA – PRIBLÍŽILA SA AJ K ĽUĎOM
Počas obdobia telemetrie, ktoré trvalo do júna 2016, kedy Zine obojok automaticky odpadol, sa vyskytovala najmä v lesoch, no zišla aj do predhoria, predovšetkým v jeseni na ovocie. Jej ročný domovský okrsok predstavoval 32 kilometrov štvorcových, čo podľa ochranárov nie je veľké územie vzhľadom na to, že u iných samíc je bežne trikrát väčšie. Dôvodom pravdepodobne bol jej vek, ale aj dostupnosť potravy. „Medvedica sa vo svojom domovskom okrsku často priblížila do blízkosti ľudí. Napríklad vo Varíne bola od trvalo obývaného domu len 24 metrov. Niekoľkokrát prešla v tesnej blízkosti (10 – 15 metrov) viacerých súkromných chát v predhorí. V júni 2014 sa takmer týždeň pohybovala v tesnej blízkosti Chaty pod Suchým, kde mohla hľadať potravu. Tu sa odvážila prísť len medzi 22. – 3. hodinou. Počet GPS lokácií s hodinovou intenzitou zberu bol na tomto mieste 33,“ rozpráva Michal Kalaš.
Začiatkom zimy 2015/2016 si Zina našla nový brloh. Tentoraz si vybrala dobre ukryté miesto na skalnej rímse vo výške cca 8 – 10 metrov nad zemou. Dutina v skale nebola veľká a aj výstelka zo suchej trávy bola pomerne skromná. Dnes je z nej už dospelá a fyzicky vyspelá samica s odhadovanou hmotnosťou okolo 120 kilogramov.
„Tento zjednodušený a skrátený príbeh medvedice Ziny dokumentuje význam používania moderných vedeckých metód. Ide o telemetriu a fotomonitoring. Tu sme okrem iného zistili, že hoci sa Zina vyskytovala dosť často v tesnej blízkosti človeka, nebola problémovým medveďom. Rovnako ani lokality nahlásených škôd spôsobené medveďmi v rokoch 2014 – 2016 nekorešpondovali s GPS lokáciami Ziny. Overili sme, že i samica výrazne mladšia ako 4 roky sa zapája do reprodukčného cyklu a aj to, že medvede sa vyhýbajú turistickým chodníkom, ale tiež hospodárskym lesom, kde sa v hladine hlučnosti predbiehajú lesné traktory a motorové píly,“ zhrnul riaditeľ národného parku.
