Do Londýna odišli pred niekoľkými rokmi za prácou a novými príležitosťami. Ján počas šiestich rokov vyskúšal všetko možné, až napokon zakotvil pri bicykloch. Michal zas pracuje v Londýne ako kuchár. „V Žiline som robil profesionálneho barmana, a hoci som bol celkom dobrý, chcel som zmeniť prostredie. Myšlienka bola odísť do Londýna, učiť sa jazyk, a popritom pokračovať v remesle. Lenže som si obľúbil kuchyňu. Vo varení som sa pomaly vyvíjal, až kým som neprišiel do reštaurácií s michelinskými hviezdami,“ hovorí Žilinčan, ktorý pôsobí v Londýne už 13 rokov. Bicykel je pre nich hlavne hobby, ale tiež alternatíva dopravy – v takej metropole sa totiž autom presúvate veľmi dlho. A tak im časom prirástol bicykel nielen k nohám, ale i k srdcu. „S Janekom sme štyri roky dozadu začali robiť cyklo výlety po okolí - boli sme v Škótsku, vo Walese, pozreli sme si južné pobrežie Anglicka. A potom nám napadlo urobiť to vo väčšom. Kedysi som len tak do vzduchu „štebotol“, že by sme mohli ísť bicyklom do Žiliny. Tá myšlienka stále rástla a rástla, až prišiel jej čas,“ opisuje Michal.
Francúzi majú cyklistov radi
A tak 27. júna sadli na bicykel a vyrazili z Londýna. Smer Slovensko. I keď existuje kratšia a menej náročná trasa, rozhodli sa pre tú ťažšiu. Zobrali to cez Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko a Maďarsko. „Z Londýna sme prešli na južné pobrežie Anglicka, kde sme nasadli na loď do Francúzska. Z mesta Dieppe sme smerovali na Paríž, kde v tom čase už prebiehali prípravy na olympiádu, stavali sa oplotenia a tribúny. Francúzsko nás celkom očarilo. Ku cyklistom sú tu naozaj ústretoví, každý nám napríklad ponúkal vodu a nebol problém o hocičo požiadať,“ prezrádza Ján. Michal súhlasí: „Každá krajina niečím prekvapila, ale jedna z takých najromantickejších bolo naozaj Francúzsko. Milí ľudia, pekné cesty, vietor nám prial. A potom sme prišli do Švajčiarska...,“Švajčiarske Alpy boli rozhodne najnáročnejším úsekom ich cesty. Chalanov čakali ohromné prevýšenia, kedy museli zo 700 m.n.m. nastúpať do výšky 2400 m.n.m., potom zas zísť a opäť stúpať. „To sme spravili zo štyrikrát na dennom poriadku,“ spomína na nedobytné Alpy Ján.
Po trase Jamesa Bonda
Rozhodne im to neuľahčil ani fakt, že boli plne naložení. „Cyklisti chodia tieto úseky väčšinou naľahko, aby to vytiahli. Popravde, nikoho som nevidel tak naloženého, ako sme boli my,“ dodáva. Na svojich cestných bicykloch mali preváženie zhruba 20 kg. „Celú cestu sme stanovali a všetko, čo sme potrebovali, sme mali so sebou. To je tá váha navyše, ktorú sme na bicykloch všade ťahali,“ dopĺňa Michal. Švajčiarsko je krajina ako z pohľadnice, no chalani si tie výhľady doslova odpracovali. „Áno, telo bolo unavené, ale človek sa musel nastaviť aj psychicky. Každé ráno sme vstávali s vedomím, že máme robotu. Stúpanie bolo 10 – 12% a konštantné. Ani na chvíľu sme si neoddýchli, ani na chvíľu neprišla zmena. A potom pri zjazde naberiete rýchlosť aj 60 km/hod a v serpentínach musíte dávať naozaj pozor,“ opisuje Michal. V nebezpečných úsekoch sa riadne zapotili, niektoré cesty dokonca nemali krajnice. Napríklad i na legendárnom Furka Pass, kde sa natáčal James Bond Goldfinger, boli nad roklinami minimálne zábrany. „Výhľady očarili, ale tam som sa pri pohľade dole roztriasol. Našťastie, brzdy to vydržali,“ smeje sa Ján. Pochválil aj ohľaduplných a skúsených vodičov, vďaka ktorým nemali problém prejsť úzkymi cestami.
Výhľady, ktoré si vydreli
Poveternostné podmienky im väčšinou priali, no predsa aj ich zastihla búrka. Michal: „Popravde, sme šťastlivci. V tých najvyšších kopcoch sme mali príjemných 25 stupňov, aj sme si štandardne opálili cyklistické rukávy. No práve v Alpách sa nám stalo, že sme sa zobudili do strašnej búrky. Vietor šľahal silou 20 km/hod a zrážky mali byť v ten deň 30 mm za hodinu. Vtedy sme nevedeli, čo máme robiť, lebo toto počasie hlásili na celý deň a my sme ostali zaseknutí v stanoch. Len sme si písali zo stanu do stanu, čo ideme robiť.“ Šťastena však opäť zaúradovala a v ten deň predsa len prestalo pršať. „Nakoniec to boli úplne ideálne podmienky na bicykel a došli sme ďalej, než sme si mysleli. Aj na poslednom švajčiarskom kopci, kde sme to chceli osláviť jedným pivkom, prišla búrka. Mali sme ísť už iba dole kopcom do kempu. Blesky šľahali zľava, sprava, za nami. Išli sme na plné obrátky. To najväčšie peklo prišlo, našťastie, až keď sme dorazili do kempu. Ale všeobecne, dážď sme inak nemali celú cestu,“ dodáva Ján. Švajčiarsko im jednoducho nedalo nič zadarmo. Pohostinnosť perfektná, krajina nádherná, ale človek si musel vydrieť, aby z nej čosi videl.
Chorvátske peklo
Bola to potom už pohoda? Michal hovorí, že to si iba mysleli. „Keď sme zvládli Švajčiarsko, vraveli sme si, že sme už nesmrteľní,“ podotýka so smiechom. „Ale potom prišli vysoké teploty. V Taliansku začínalo byť okolo 30 stupňov a sparno. To tiež nebolo na cyklistiku ideálne. Odhliadnuc od toho, Taliansko bolo celkom ľahké a príjemné. Prešli sme ho za 4 dni - z Trenta do Trieste, väčšinou po cyklocestách, pomedzi viniče a jablkové sady. Trošku sme sa vydýchali z Švajčiarska. Peklo však prišlo v Slovinsku a Chorvátsku,“ pokračuje. Tam ich horúčavy dostali. 36 stupňov, pocitovo cez 40. Malé, no nepríjemné kopce, kde človek nemal kúsok osvieženia. „Keď sme prechádzali cíp Istrie, museli sme sa okúpať v mori, tie teploty si to vyžadovali. Čo bolo fajn, horšie boli horúce noci, kedy sa v stane nedalo vydržať,“ hovorí Ján. Presne po mesiaci, 27. júla, dorazili do Starého Smokovca, kde mali oficiálne ukončenie cesty. Potom si dali ešte dva dni na príchod do Žiliny. „Prišli sme skôr, ako sme plánovali, mali sme ešte rezervu 10 dní. Plán bol 42 dní, pretože sme kalkulovali s tým, že sa môže niečo stať alebo si dáme oddychový deň. Mali sme jednoducho vypočítaných 75 km na deň a nakoniec sme mali priemer 100. Tým pádom to aj urýchlilo príchod,“ vysvetľuje Michal.
Bez disciplíny by to nešlo
Možno si niekto myslí, že takto cyklisti ušetrili na doprave, no opak je pravdou. Išlo skôr o dobrodružstvo, pretože minuli viac ako keby cestovali letecky. Okrem slušného fyzického výkonu ich cesta obohatila aj po duševnej stránke. Michal: „Človek v takýchto výzvach spozná samého seba. Nastavíte sa na nejakú disciplínu a pokračujete. Niekedy sa vám ani do toho kopca nechce, ale musíte. Či je pekne, či je škaredo, či je to väčší alebo menší kopec. Zvládnete viac, než si myslíte, a myslím si, že po každej takejto výzve je človek silnejší.“ Tým, že celú cestu kempovali, každý deň sa logistika točila okolo rozkladania stanov, večernej hygieny, prania bielizne, prípravy jedla, potom zas skladania stanov, balenia, bicyklovania. A tak dokola. Ján priznáva, že pre neho bolo najťažšie vstávanie. „Zvyknem si pospať aj do 10 – 11:00, ale o tom čase sme už museli pedálovať, aby sme stíhali harmonogram. Čiže už o 6 – 7:00 sme museli byť hore, aby sme si dali raňajky, čaj, poskladať stany a vyraziť,“ opisuje ich rannú rutinu.
Maďarský langoš bodoval
Pri takom výkone je dôležitá aj strava. Michal odporúča ako osvedčené raňajky najmä kaše. „Ešte v Londýne som namiešal vlastnú zmes z ovsených vločiek, čokoládových chipsov, sušeného ovocia a veľa semienok. Večer sme si to zaliali vodou a ráno sme mali výživný rozbeh. Potom sme sa už doplnili v dedine alebo si čosi navarili, lebo sme mali varič. Vajíčka boli asi najlepšie.“ „A v Maďarsku bol veľmi dobrý langoš, ten zasýtil aspoň na tri hodiny,“ dodáva so smiechom Ján. Aspoň raz do dňa museli mať teplé jedlo, a najlepšie lokálne. Vždy však pri sebe museli mať aj malý snack na doplnenie energie, napríklad tyčinky alebo banány. Keď sa občas stalo, že adekvátne nejedli, telo to prejavilo malátnosťou. Vtedy sa treba zastaviť a rýchlo čosi zjesť. Michal: „Zistil som, že pri takom výkone potrebujete cukry, ale je dobré ich trochu skombinovať s tukom. Lebo cukor veľmi rýchlo vystúpi, ale aj klesne. Tuk sa uvoľňuje pomaly a pri vytrvalostnom športe dobre poslúži.“ Takže fyzická kríza, našťastie, neprišla. A osobná? „Raz sme sa pohádali,“ spomína so smiechom Ján.
Dobrý vietor do chrbta
Michal si spomína na odchod z Anglicka, kedy mu kamarát chcel do cesty zapriať niečo užitočné. Nevedel však čo, okrem obligátneho: šťastnú cestu. „Počas cesty sme zistili, čo je to najlepšie pre cyklistu. My sme nemali úplne šťastie na vietor. Asi 80% tripu nám neprial. Tak som mu po dvoch týždňoch napísal: „Francesco, I think the best thing to say to cyclist is: have a good wind.“ Napríklad sme mysleli, že z Tatier to už bude len mierny zjazd do Žiliny. „Fúkal tak silný protivietor, že sme dole kopcom museli doslova pedálovať. Tí, čo šliapali hore, išli rýchlejšie ako my,“ dodáva Ján. Určite každého zaujíma, či ich čaká cesta späť do Londýna. Ján: „Ja plánujem ostať už doma a venovať sa bicyklom. To ma napĺňa. Ak niečo nepôjde podľa plánu, stále mám otvorené dvere v Anglicku, prípadne sa vyberiem do inej krajiny. Ale tu mám rodinu a kamarátov, a popravde, cítim sa tu lepšie ako vo svete.“ Michal sa zas rozbehne za hranice. „Mňa Londýn baví, ale mám toho teraz viac. Čaká ma mesiac práca v Švajčiarsku, mám aj jednu ponuku v Tatrách a na nový rok mám ísť na Kanárske ostrovy zložiť jedálniček a variť pre jeden cyklokemp. Keďže ma zaujíma gastronómia aj z funkčného hľadiska, je to pre mňa lákavé a obohacujúce. Plánujem sa tiež zamerať na štúdium výživového poradenstva pre fitnes a spolupracovať s atlétmi.“ Čo sa týka cyklistických výziev, jeden veľký trip vraj nateraz stačil, no určite sa ešte v budúcnosti spoja. „Vždy sa vieme stretnúť niekde na polceste vo svete. Predbežné plány už máme,“ prezradil na záver Ján.
