Naposledy sme o pútnikoch, medzi ktorými bol aj náš krajan, informovali začiatkom augusta minulého roka. V tom čase sa dobrodruhovia nachádzali vo Francúzsku a ich púť na niekoľko dní prerušil zlý zdravotný stav vozičkára Milana Langera.
Milana museli hospitalizovať v nemocnici pre zhoršené dýchanie. Po absolvovaní vyšetrení mu lekári neodporučili pokračovať v ceste. Padlo rozhodnutie, že Milan bude prevezený do Olomouca v Českej republike, kde žil so svojou manželkou. Aj keď spolupútnikov táto správa zarmútila, spoločne sa dohodli, aj na jeho naliehanie, že púť dokončia. Skupinka, ktorá v tom čase pozostávala zo štyroch ľudí – dve ženy a dvaja muži, sa rozdelila.
„Ja s Vendy sme zostali pri Milanovi v nemocnici a Ondro s Ivčou pokračovali ďalej. Chceli sme znížiť náklady, aby sme nemuseli toľko platiť za ubytovanie. Milana po týždni previezli do inej nemocnice, kde sme s ním boli ďalší týždeň, kým neprišla jeho rodina. Na to sme sa zbalili, rozlúčili sa a pokračovali v púti ďalej,“ nadväzuje na posledné rozprávanie z augusta minulého roka Jozef Kivoň.
NEČAKANÁ RANA
Žiaľ, v tej chvíli pútnici ani nešípili, že to je posledný raz, čo Milana vidia. Po niekoľkých dňoch vo francúzskej nemocnici skonal. „Vedeli sme, že sa niečo také môže stať, ale nikto z nás si to nechcel pripustiť. Bol to šok. Mysleli sme si, že Milan bude prevezený domov, všetko bude v poriadku a po skončení púte sa stretneme a spoločne budeme robiť prednášky. Rozmýšľali sme, či pokračovať ďalej. Či má zmysel dokončiť púť, keď Milan zomrel, pretože to bol jeho projekt, jeho myšlienka. Ale on by nechcel, aby sme to vzdali. Preto sme kráčali aj bez neho, ale pre neho,“ spomína na ťažké chvíle.
Prvé dni na cestách boli ťaživé a smútok za Milanom citeľný. Charakter púte sa rapídne zmenil. „Zrazu sme zostali na všetko dvaja. Najmä čo sa týka financií, akákoľvek podpora sa po Milanovej smrti skončila. Urobili sme si rozpočet a vyšlo nám, že máme šesť eur na deň. Bolo to ťažké, lebo nájsť ubytovanie vo Francúzsku za takú cenu a ešte aby sme sa zmestili do jedla, to bolo nemožné. Nemali sme na výber a museli sme si zaobstarať stan. Takže sme začali stanovať, ale bolo to zaujímavé, iné. Často sme ani o ôsmej hodine večer nevedeli, kde budeme spať. Hľadali sme miesta, kde sa dá legálne zložiť stan, ale nebolo ich veľa. Prali sme si a umývali sa na verejných záchodoch alebo v studničkách,“ rozpráva Jozef.
Po tom, ako im „odpadli starosti“ o Milana, sa zrýchlilo aj ich napredovanie. Zrazu prešli denne o desať kilometrov viac (z 25 km na 35 km). „V niektorých etapách sme často rozmýšľali, ako sme to mohli zvládať, keď bol ešte s nami Milan. Naše batohy mali 20 kilogramov, plus popruhy a Milan s jeho menším batohom – to bolo skoro ďalších 80 – 90 kilogramov, ktoré sme museli ťahať a tlačiť. Celé to však bolo o tom, že Milan bol ten, čo nás ťahal dopredu – on bol naším hnacím motorom,“ zamýšľa sa.
Z UBYTOVNE DO STANU
Každý deň na cestách bol podľa jeho slov iný. Často nemohli zaspať, lebo im bola strašná zima. Nepomohli spacie vaky ani termobielizeň.
„V podstate sme si ani nemali kedy oddýchnuť. Vstávali sme skoro ráno, keď ešte bola tma. Často sme mali pocit, že sme ani neprestali putovať. Bolo to iné, ako keď sme bývali na ubytovni. Ráno sme museli vstať, zbaliť stan, raňajkovali sme až po pár hodinách, ako sme začali putovať. Snažili sme sa jesť dvakrát za deň, aby sme znížili náklady. Keď sme prešli 30 kilometrov, začali sme pozerať nejaký priestor, kde by sme sa mohli vyspať. Buď to bolo na lúkach, pri kostoloch, alebo na nejakom súkromnom pozemku, ak nám tam majitelia dovolili prespať. Večer sme potrebovali dobiť techniku, aby sme mohli na druhý deň ďalej fungovať. Využívali sme na to voľné zásuvky v kostoloch. Pri návšteve kostola sme sa najedli a zároveň sušili stan, aby sme ušetrili čas. Niekedy sme prespávali aj u ľudí, ktorí cestovali alebo chceli cestovať. Zobrali nás k sebe, my sme im rozpovedali náš príbeh, a to bolo pre nich ako odmena,“ spomína.
Priemerne spali šesť hodín denne. „Keď sme boli ešte s Milanom, tak sme sa striedali na nočných zmenách, aby bol stále niekto pri ňom. Bolo to náročné, najmä na psychiku, lebo sme boli vyčerpaní. Nemohli sme si dovoliť zložiť batoh do kúta, osprchovať sa a vyložiť si nohy. V podstate sme boli stále v behu, bez oddychu. Často sme počas putovania dokázali zaspať aj niekde na lavičke. Ja som napríklad zadriemal pred obchodom, keď sa robil nákup. Na začiatku som si myslel, že viem, do čoho idem, ale potom som prišiel na to, že to bol omyl. Nemal som ani predstavu, o čom to bude, ale nehovorím, že to bolo zlé. Vďaka tomu som prehodnotil celý svoj svet.“
Ako za seba hovorí, najťažšie bolo opustiť komfortnú zónu, na ktorú bol zvyknutý. Jozef pred púťou pracoval ako manažér a býval v rodinnom dome. „Bola to psychická aj fyzická záťaž. Je to iné, keď človek ide na turistiku, vráti sa domov, dá si teplú sprchu, ľahne si do postele, do mäkkých perín... Nás čakala tvrdá zem a studená voda. Mali sme to šťastie, že sme sa mali aspoň kde opláchnuť. Toto bolo asi to najnáročnejšie. Keď človek prejde za deň 35 kilometrov, tak túži len po jednom – dať si sprchu a oddýchnuť si,“ rozpráva pútnik zo Strečna.
V CIELI
Pripomeňme, že šesťčlenná skupina na čele so svalovým dystrofikom Milanom Langerom vyrazila na niekoľkomesačnú púť 21. marca 2019 z českého Olomouca, odkiaľ väčšina členov výpravy pochádza. Po ceste do Santiaga de Compostela, ktoré je od českého mestečka vzdialené cca 3400 kilometrov, prešli štátmi, ako je Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko a odtiaľ do Španielska. Ešte v úvode výpravy sa od skupiny oddelila Hanka, ktorá sa vydala napred, aby ostatných informovala, čo ich na trase čaká. Skupina sa po druhýkrát rozdelila vo Francúzsku po hospitalizácii Milana. Do cieľa im chýbalo ešte 1400 kilometrov.
„Ondra a Ivču, ktorí mali asi týždenný náskok, sme dobehli na francúzsko-španielskych hraniciach, odkiaľ začínajú mnohí pútnici putovať do Santiaga de Compostela. Oni išli pomalšie, lebo mali problémy s chodidlami a ich putovanie malo trochu iný rozmer ako to naše. Ich tempo bolo voľnejšie, navštevovali pamätihodnosti, múzeá... Posledná etapa, teda cca 800 kilometrov, nám trvala 24 dní. Ku Katedrále sv. Jakuba v Santiagu de Compostela sme dorazili 24. septembra o 2.30 h. Prišli sme tam nadránom a boli sme tam úplne sami – malo to pre nás neskutočný duševný rozmer. Pocity boli rôzne: únava, vyčerpanosť, ale aj radosť, že sme tam. Potom sme ešte pokračovali pešo k Atlantickému oceánu k Finisterre – tzv. koncu sveta, odtiaľ sme stopovali do Portugalska,“ hovorí Jozef.
V Portugalsku svoj výlet ukončili. Stopom sa dostali až k francúzsko-talianskym hraniciam, kde si v Cannes kúpili lístok na autobus, ktorým sa odviezli až domov. „Keby sme išli stopom, trvalo by nám to oveľa dlhšie. Stopovanie už nie je také, aké bolo kedysi. Niekedy sme prešli za deň 500 kilometrov, inokedy len 40 kilometrov. Ľudia sa boja brať stopárov. Domov sme sa vracali len ja a Vendy, Ondro a Ivča prišli do Santiaga a odtiaľ už nepokračovali ďalej.“
Aké to bolo vrátiť sa po siedmich mesiacoch späť do bežného života? „Bola to obrovská radosť, že vidím rodinu, priateľov... Ale aj šok. Zrazu som nemusel prejsť každý deň niekoľko desiatok kilometrov a mal som každý deň k dispozícii teplé jedlo. Veľa vecí sa vo mne zmenilo. Prehodnotil som, ako by mal môj život vyzerať. Zistil som, že sa nemusím obklopovať hmotnými vecami, pretože všetko, čo potrebujem, sa zmestí do jedného batoha,“ vysvetľuje.
ZO SPOLUPÚTNIČKY PRIATEĽKA
Ako sa hovorí, Jozef sa doma dlho „neohrial“. Mesiac po príchode odcestoval do Afriky. Sprevádzala ho Vendy, z ktorej sa medzičasom stala priateľka. Z púte do Santiaga de Compostela si teda nepriniesol len kopec zážitkov a nový pohľad na svet, ale aj partnerku. Zaujíma nás, kedy sa priateľstvo medzi nimi zmenilo na niečo hlbšie. Ako Jozef konštatuje, chcelo to svoj čas.
„Je dosť náročné riešiť vzťah v nemeniacom sa kolektíve. Boli sme spolu 24 hodín denne, boli sme jeden od druhého závislí. Keď sme aj mali výmenu názorov, tak sme si nemohli dovoliť spolu nekomunikovať viac ako 5 minút. V podstate to bolo všetko o tímovosti. Ten vzťah sa zrodil nečakane. Prišli sme na to, že obaja chceme ísť smerom pomoci. Vždy som chcel byť profesionálny vojak, ale zo zdravotných dôvodov to nebolo možné. Chcel som sa dostať niekde do Afganistanu a podobne, ale táto cesta sa mi, žiaľ, uzavrela. Tak som hľadal iné možnosti v rámci dobrovoľníctva. Všade ale boli kritériá, ktorým som nevyhovoval, a to bola reč. Angličtina je vec, ktorá mi jednoducho nejde a zrazu som stretol Vendy. Keď som jej hovoril, že chcem ísť do Afriky, tak mi povedala, že ma tam vezme,“ rozpráva o osudovom zblížení Jozef.
S dobrovoľníctvom v Afrike už Vendy skúsenosti mala. „Vendy tam bola štyrikrát a toto bola jej piata návšteva. Pre ňu je Keňa duševná záležitosť a počas putovania mi o nej veľa rozprávala. Chcel som pochopiťt ten jej zápal, zažiť to na vlastnej koži, a tak sme išli spolu. Boli sme tam mesiac, videl som a pochopil som, prečo pre ňu Keňa tak veľa znamená.“
ZÁŽITKY ZHMOTNENÉ V KNIHE
Jozef momentálne býva v Strečne, ale často je mimo domu. Cestuje najmä do Olomouca, kde býva a pracuje Vendy. Momentálne plánujú ďalšie veľké dobrodružstvo. Kým sa naň však vydajú, chcú sa s ľuďmi podeliť o zážitky z putovania do Španielska a o odkaz, ktorý tu zanechal Milan. „V týchto dňoch začíname s prednáškami. Budeme prednášať v Česku aj na Slovensku, máme pozvanie aj do Talianska. Po roku chceme ísť znova do Afriky a riešiť nejaké pozemky na stavbu kliniky. Teraz sa chceme sústrediť najmä na tento cieľ, aby sme našli nejaké riešenie, ako to zrealizovať. Vendy napísala knihu o Afrike (Uprostred africkej slobody) a všetky peniažky z predaja knihy budú venované na stavbu kliniky alebo nemocnice,“ prezrádza Jozef Kivoň.
Dočkáme sa aj nejakej publikácie z púte do Santiaga de Compostela? „Knihu pripravujeme, ale momentálne sme sa zamerali na vydanie knihy z Afriky. Po nej bude nasledovať druhá kniha o putovaní. Chcel by som spraviť aj fotoknihu – z každého dňa urobiť nejakú fotokoláž spolu s popisom miest, aby človek, ktorý sa rozhodne ísť na túto púť, mal bližšie informácie, čo ho čaká. Myslím, že by bolo škoda, keby sa na tento náš príbeh zabudlo,“ dodáva na záver pútnik zo Strečna.
Dobrodružné nohy
Pešia púť do Santiaga de Compostela (3400 km) bola pre Jozefa druhou v poradí. V roku 2017 putoval peši z Francúzska cez Pyreneje k Atlantickému oceánu, čo je približne 900 kilometrov. Kam ho jeho nohy najbližšie povedú? „Veľmi ma láka Jeruzalem. Vyraziť z domu až do Svätej zeme je niečo, čo vo mne už dlhšie drieme. Je možné, že si ma táto cesta zavolá, nechám to na vesmír (úsmev). Najbližšie sa možno vydám do Nórska, na cestu svätého Olafa, ktorá má okolo 250 kilometrov,“ hovorí Jozef.
Dobrodružstvá Jozefa Kivoňa a jeho priateľky Vendy môžete sledovať aj na sociálnych sieťach, konkrétne na Facebooku v skupine Life with a backpack – Život s batohom a na stránke www.lifewithabackpack.com.
