V ostatnom čase sa meno žilinskej nemocnice spomínalo skôr v negatívnom svetle. Všetko tu však nie je také čierne, ako sa o tom hovorí. Príkladov je mnoho, fantastická urológia, traumatológia, ale aj detská ortopédia, ktorá má celoslovenské renomé. Hovorili sme s primárom Jurajom Popluhárom.
Vždy ste chceli byť lekárom a ortopédom?
Áno. Vysvetlím. Patril som medzi tie deti, ktorých otec bol postihnutý vylúčením z komunistickej strany. Otec bol zásadový človek a ako krajský hygienik vtedy nedal súhlas komunistickým funkcionárom na výstavbu fabriky v chránenej oblasti Malá Fatra. Stálo ho to funkciu a mňa školu. Našťastie bol v bývalom Československu uznávaným hygienikom, pomohli mu priatelia a tak som sa dostal do nultého ročníka hygienickej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe. V nultom ročníku som pracoval ako sanitár na chirurgii a dva razy do týždňa sme mali po pracovnej dobe prednášky ako prípravu na prijímacie skúšky na ďalší rok. Pridelili ma na ortopedicko-traumatologické oddelenie vo Vinohradskej nemocnici. Oddelenie viedol asistent Hrdina. Bol to bývalý vojenský lekár. Bol to tvrďas, predo mnou dvoch mojich kolegov vyhodil, pretože nenapĺňali jeho predstavy. Čakal som rovnaký osud. Ja som sa však naplno venoval pridelenej práci, asistent Hrdina si ma obľúbil a začal ma zasväcovať do tajov ortopédie. Veľa som sa pri ňom naučil a začal som vnímať ortopédiu ako krásny medicínsky odbor. Učil ma naplno a zodpovedne pracovať, naučil ma aj to, že nikdy nesmiem podliezať latku, ale priamo a čestne sa stavať k problémom, ktoré treba riešiť. A práve v tomto období som získaval vzťah k ortopédii. Za dôležité pokladám aj to, že som v medicíne profesijne začínal ako sanitár. To ma naučilo vážiť si prácu všetkých členov zdravotníckeho tímu. Potom som sa dostal na vysokú školu, kde som už vedel, čo chcem a získaval som vzdelanie a ďalší rozhľad. Toto obdobie môjho života ma usmernilo na celý život.
Medicínu ste vyštudovali v Prahe?
Po roku práce a štúdia v nultom ročníku som sa dostal na Lekársku fakultu hygienickú UK Praha. Prvé dva ročníky na hygienickej fakulte boli zhodné so štúdiom všeobecného lekárstva. V Prahe som bol teda spolu tri roky. Vedel som však, že hygienu robiť nechcem. Začal som preto hľadať možnosti prestupu na všeobecné lekárstvo. Na röntgenologickej klinike vo vinohradskej nemocnici, kde som pracoval, pôsobil profesor Sér, vtedy rektor Karlovej univerzity. Ako ortopedicko‑traumatologický sanitár som chodil na röntgen pre snímky aj desaťkrát denne. Tak sme sa s profesorom spoznali, spriatelili a on si ma obľúbil. Pomohol mi potom po druhom ročníku prestúpiť na všeobecné lekárstvo do Martina, čo bola jediná možná cesta prestupu vzhľadom na miesto bydliska. Na Prahu mi zostali tie najlepšie spomienky.
Po skončení fakulty ste hneď nastúpili do Žiliny?
Áno. Po škole som hneď nastúpil do NsP Žilina a pracujem tu dodnes. Vtedy v žilinskej nemocnici ešte neexistovalo lôžkové ortopedické oddelenie. Boli tu len ambulancie. Operovalo sa na traumatológii. Aj to len veľmi málo a vôbec žiadne deti. Nemocnica však v tom období založila lôžkové ortopedické oddelenie. Konkurz vyhral Dr. Panák z Univerzitnej nemocnice Martin a s ním prišiel aj radikálny rozvoj žilinskej ortopédie. Primár Panák sa v martinskej univerzitnej nemocnici venoval aj detskej ortopédii. Mal záujem, aby sme sa jej venovali aj v Žiline a mňa poveril, aby som ju začal budovať. Bol to vzácny človek a „pán Ortopéd“.
Aké boli začiatky?
Ako som spomenul, v žilinskej nemocnici boli len ortopedické ambulancie a ambulancia detskej ortopédie, ktorá pracovala dva dni v týždni. Keď ma primár Panák poveril budovaním detskej ortopédie vo FNsP Žilina, dali sme si s kolegami za cieľ, že vybudujeme veľmi kvalitnú detskú ortopédiu. Roky absolvovania študijných pobytov v Česku a zahraničí prinášali stále nové a nové poznatky v diagnostike a liečbe, hlavne v liečbe operačnej u ortopedicky chorých detí. Postupne sme rozširovali spektrum operačných výkonov. Stúpali aj počty operačných výkonov, stúpal dopyt po našej liečbe z iných regiónov Slovenska. Dnes napríklad hospitalizujeme 97 % detí z iných regiónov Slovenska. Vtedy nám však ani len nenapadlo, že dokážeme vybudovať oddelenie s celoštátnou pôsobnosťou, ktoré je dnes vyhľadávané aj v zahraničí.
Kde ste sa učili?
Chodili sme sa učiť hlavne do Česka a zahraničia (USA, Francúzsko, Nemecko, Belgicko a iné). Pred začatím operačnej liečby deformít chrbtice chodili na stáž aj kolegovia z pediatrie a oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny. Zo začiatku do Prahy, potom do Brna. Tam sú vybudované veľmi silné detské ortopédie. Množstvo stáží v zahraničí, za tie roky množstvo kongresov, pobytov pri operačných stoloch renomovaných pracovísk. Súčasne medzi nami vznikali pracovné vzťahy, ale aj priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Naše snaženie vyvrcholilo tým, že na základe dosiahnutých výsledkov v roku 1997 Ministerstvo zdravotníctva SR založilo v NsP Žilina samostatné lôžkové Oddelenie detskej ortopédie s celoštátnou pôsobnosťou.
Toto oddelenie nie je bežné pre každú nemocnicu.
Nie. Detská ortopédia bola v Univerzitnej nemocnici v Košiciach, ale pred ôsmimi rokmi zanikla. Existuje ešte Detská ortopedická klinika v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave a potom naše oddelenie pediatrickej ortopédie v žilinskej nemocnici, ktoré je školiacou základňou Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave v procese transformácie na kliniku.
No a k tomu všetkému ste začali operovať aj deformity chrbtice, čo je veľmi špecifická a riziková záležitosť. Prečo?
Deti s deformitami chrbtice na Slovensku nedostávali možnosti primeranej liečby. Časť z nich odchádzala do Česka, väčšia časť zostávala neoperovaná s následkami na celý život. Operačnej liečbe deformít chrbtice sa venuje aj v zahraničí relatívne málo pracovísk. Ide o viachodinové náročné operačné výkony, ktoré vyžadujú od celého operačného tímu fyzickú výdrž, stopercentnú psychickú koncentráciu a technickú zručnosť. Technické vybavenie potrebné pri operácii je zložité a náročné. Počas operácie sú kladené vysoké nároky na inštrumentárky, ktoré musia techniku ovládať na sto percent. Našťastie máme na operačnej sále oddelenia perfektné a veľmi šikovné inštrumentárky, s ktorými je radosť pracovať. Počas mnohohodinových výkonov vedia navyše udržiavať pozitívnu atmosféru a súhru operačného tímu. Za všetko im patrí veľká vďaka.
Operácia deformity chrbtice vyžaduje aj náročnú predoperačnú prípravu a pooperačnú starostlivosť. Je potrebná interdisciplinárna spolupráca. Tu musím vyzdvihnúť prácu kolektívu pediatrického oddelenia a oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny, ktorí sa svojou špičkovou prácou významne podieľajú na výsledku liečby.
Treba tu určite spomenúť aj vysoko profesionálnu prácu sestier oddelenia a rehabilitačnej pracovníčky, bez ktorých by sa určite nedalo kvalitne postarať o liečené deti.
A tak po viacročnej príprave sme v roku 2004 vo FNsP Žiline operovali prvú deformitu detskej chrbtice. Dnes ich máme odoperovaných okolo 890, takže budúci rok zrejme dosiahneme tisícku, čo je úžasné číslo aj v porovnaní so zahraničím.
Vedeli ste v roku 2004, keď ste s deformitami chrbtice začínali, že zvládnete aj takéto náročné operácie?
Fakt je ten, že od operačnej liečby bežných deformít sme sa už dávno posunuli do veľmi náročných oblastí, ako sú ťažké vrodené deformity chrbtice, M. Scheuermann, syndrómové deformity alebo deformity pri tuberkulóze chrbtice u malých detí. Českí kolegovia na seminári v Prahe pred časom hovorili, že sa s tuberkulózou chrbtice u detí už 30 rokov nestretli, my sme v priebehu troch uplynulých rokov operovali štyri. Jedno z detí malo dokonca len 17 mesiacov. Tuberkulózny zápal mu zboril chrbticu, dieťa malo útlak miechy. S operačnou liečbou chrbtice u takého malého dieťaťa nemá skúsenosti nikto. Kolegovia zo Šrobárovho ústavu detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, kde boli deti hospitalizované, nás doslova prosili, aby sme dieťa prevzali. Dieťaťu bolo potrebné pomôcť. Bolo treba nájsť také malé implantáty, ktoré vojdú do stavcov (pediklov) 17-mesačného dieťaťa. Priznám sa, budieval som sa v noci s myšlienkami, či vôbec nájdeme také malé skrutky, ktoré sa budú dať použiť a ak nie, ako problém vyriešime. Nakoniec sa to podarilo a dieťa po štyroch mesiacoch začalo chodiť. Teraz je už 2,5 roka od operácie a všetko je v poriadku. Tento rok sme operovali jedno somálske dieťa, ktoré malo tiež tuberkulózny zápal chrbtice. Bolo to o to náročnejšie, že išlo o cudzinca s veľmi ťažkým nálezom a navyše sledovaného štátnymi inštitúciami. Všetko dopadlo tiež dobre. Boli sme radi, že okrem pomoci dieťaťu sme vyriešením raritného prípadu prispeli ku stúpaniu mena žilinskej nemocnice.
Pri operačnej liečbe deformít chrbtice používate aj predné a kombinované prístupy. Čo to znamená?
Znamená to, že keď je to potrebné, vieme chrbticu pacienta operovať nielen zozadu, ale aj spredu, teda cez hrudník alebo spredu za brušnou dutinou. Často sú prítomné indikácie ku kombinácii obidvoch prístupov. Raz na spondylochirurgickom kongrese v Aténach mi profesor Vlach, ktorý bol veľkou kapacitou v spondylochirurgii deformít chrbtice v Európe, povedal, že vidí môj skutočný záujem o operácie deformít chrbtice a že ma preto naučí aj predné operačné prístupy. Naučil. A dnes môžem zodpovedne povedať, že predné a kombinované prístupy pri operačnej liečbe deformít chrbtice, ak sú indikované, robíme v našej nemocnici rutinne, a to ako jediné pracovisko na Slovensku. Ročne operujeme cca 20 kombinovaných operačných prístupov spomedzi 100 – 110 operácií chrbtice u detí.
Prečo je dôležité operovať takéto stavy už v detskom veku?
Ak ide o vrodenú skoliózu, zistí sa skoro po narodení a väčšinou sa zhoršuje. Je ideálne ju operačne vyriešiť už vo veku 1 – 3 rokov. Vtedy bývajú najlepšie výsledky. Bežné skoliózy, tzv. idiopatické, sa liečia operačne až po 14. roku života, teda v období, keď pacient končí rast. Stáva sa, že máme aj malé deti s idiopatickou skoliózou, ktorých stav sa rýchlo zhoršuje. V takýchto prípadoch sa stav rieši tzv. rastúcimi tyčami, ktoré umožňujú rast dieťaťa a v 14. roku života sa preoperujú na definitívnu montáž.
Dieťa po operácii chrbtice kombinovaným operačným prístupom.
Pri operáciách chrbtíc je prítomné riziko ochrnutia. Neobávate sa?
Áno, to riziko tu je. Vypracovali sme však taký systém perioperačnej bezpečnosti, ktorý je dokonca nad rámec legislatívy SR. Základom je však vždy prax. Na našom oddelení v FNsP Žilina už jedenásty rok robíme minimálne 2 operácie skolióz týždenne. Takže prax máme veľkú. No a na zníženie rizík, resp. na ich včasnú detekciu počas operácie, používame neuromonitoring miechy. V týchto fázach sú prípadné vznikajúce neurologické komplikácie ešte reverzibilné a vyriešia sa bez následkov uvoľnením korekcie. Po uspaní dieťaťa napojíme na pacienta elektródy a počítač nám stále ukazuje, či sú miecha a miešne korene nejako ovplyvňované naším zásahom. Keď dávame skrutky do stavcov, používame aj navigačnú sondu, ktorá vydáva signál a upozorní nás, keby bola skrutka zavádzaná nesprávne. Po jej zavedení sa ešte každá skrutka monitoruje neuromonitoringom. Je to teda dvojitá kontrola. Bezpečnosť pacienta pokladáme za prvoradú.
Dieťa s naloženým fixátorom - predlžovanie stehnovej kosti.
Operujete vždy sám?
Nie. Všetci lekári vykonávajú aj operačnú liečbu podľa svojich skúseností a vzdelania. To sa týka celého spektra operačných ortopedických výkonov u detí. Ak mladší lekári vykonávajú väčšie operačné výkony, je to vždy za asistencie primára alebo zástupcu. Tím lekárov na našom oddelení je šikovný, pracovitý a cieľavedomý. Mám veľmi múdreho zástupcu primára, doktora Hartela. Napriek tomu, že je mladý, je to zodpovedný človek a veľmi rozvážny operatér. Práve s ním tvoríme tandem v operačnej liečbe deformít chrbtice. Vidím v ňom veľkú perspektívu. A ako som už spomenul, pri operačnom stole by to nešlo bez vzdelaných, skúsených a rýchlych inštrumentárok, ktoré sa vyznajú v technike. A také naše inštrumentárky sú.
Primár Juraj Popluhár pri lôžku somálskeho pacienta.
Pracujete aj s rodičmi? Takéto operácie sú pre nich zrejme tiež extrémne náročné.
Na komunikácii s rodičmi a ich dieťaťom si veľmi zakladám. Pred tromi rokmi som absolvoval štúdium manažmentu v zdravotníctve a za tému diplomovej práce som si zvolil práve komunikáciu s rodičmi pri manažmente operačnej liečby deformít chrbtice u detí. Viem, že pokiaľ sa pacientovi všetko podrobne nevysvetlí, má väčšie obavy, strach a rovnako aj jeho rodičia. Je aj lepšia spolupráca po operácii, ak s pacientom a rodičmi komunikujete. U nás dostáva rodina informácie už od prvého kontaktu s oddelením alebo ambulanciou. Veľmi podrobne rodičom všetko vysvetľujeme, poučujeme ich. Rovnako aj na oddelení po prijatí, pred samotnou operáciou zohrávajú významnú úlohu naše sestry. Dbáme na to, aby boli rodičia o všetkom dôkladne informovaní od začiatku až do konca. Aj tým si získavame ich dôveru. Aj komunikácia prispieva k tomu, že v oblasti operačnej liečby deformít chrbtice u detí je FNsP Žilina najvyhľadávanejšou nemocnicou na Slovensku, z čoho mám veľkú radosť.
Máte operačnú techniku na adekvátnej úrovni?
Áno, máme. V detskej ortopédii môžete vykonať veľké spektrum operačných výkonov, kde nepotrebujete náročnú techniku, ale len skúsenosti a zručnosť. Inak je to v spondylochirurgii deformít chrbtice. Tento relatívne mladý medicínsky odbor by sa nedal robiť bez primeranej techniky. Je tu len ten problém, podobne ako je na iných operačných sálach iných oddelení v nemocnici, že zdravotnícku techniku je potrebné obmieňať za novšiu, dokonalejšiu, čo sa nie vždy darí z ekonomického hľadiska. Toto je ale problém celoslovenský.
U vás na oddelení človek skutočne nemá pocit, že by tu bolo niečo zastarané.
Snažíme sa aj cestou sponzorov. Napríklad okná sme vymenili postupne v priebehu štyroch rokov zo sponzorských peňazí. Z rozpočtu nemocnice nešlo nič. Pomohli nám priatelia, firmy. Operačku sme začali stavať v roku 2003. Dovtedy sme chodili operovať na ortopedické oddelenie do vedľajšej budovy. Bolo to nepraktické a zložité. Vtedajší riaditeľ nám povolil vybudovať vlastnú operačnú sálu, ale za podmienky, že bude vybudovaná zo sponzorských financií. Boli sme doslova fanatici, tak sme sa do toho pustili. Jedna firma nám dala kachličky, ďalšia rúry, iná zasa robotníkov. A podarilo sa.
Venujete sa aj športovým úrazom, liečite športovcov. Prečo?
Keďže sa zaoberám pohybovým aparátom, pred mnohými rokmi mi futbalový klub v Žiline ponúkol spoluprácu a tá trvá dodnes. Šport mám rád, aj keď som futbal nikdy aktívne nehrával. Je to pre mňa relaxácia a teším sa z atmosféry, aká je pri mužstve, ako je zohratý realizačný tím, hráči, vedenie klubu. Všetci sú tam ako jedna veľká rodina, fantasticky tam funguje súhra. Obdivujem trénera Adriána Guľu. Vsadil na mladých hráčov a oni mu dôveru neskutočne vracajú. Je úžasne ľudský a vzdelaný človek. Hráči ho majú radi. Spolu sa tešia aj smútia, prežívajú úspech aj sklamania. A mňa to medzi nimi fantasticky baví, dokážem si tam oddýchnuť a vypnúť od bežných problémov. Rok som pôsobil aj pri ženskej futbalovej reprezentácii, ale nemal som na to čas, tak som to musel nechať.
Až jedného dňa budete nútený skončiť aj v nemocnici, neskončí oddelenie s vami?
Verím, že nie. A v tomto duchu vychovávam aj svojho zástupcu, kolektív lekárov, sestier. Som na kolektív náročný, ale vidia, že som náročný predovšetkým na seba. A bez náročnosti by to nešlo. Ešte však neodchádzam. Pacientov z celého Slovenska stále pribúda. Na nedostatok práce sa skutočne nemôžeme sťažovať. A v dnešnej dobe si pacient sám vyberie, kde sa chce liečiť, kde sa nechá operovať. Pacient vycíti, kde sa s ním jedná úprimne, priamo a profesionálne. A to je cieľ nášho kolektívu aj do budúcnosti.
Michal Filek
Snímky archív JP
