Do koncentračných a vyhladzovacích táborov na obsadených územiach a území nacistického Nemecka bolo od marca do októbra roku 1942 deportovaných takmer 58-tisíc Židov z vtedajšieho Slovenska. Najznámejším vyhladzovacím táborom bol tábor Auschwitz -Birkenau, len asi 130 km vzdialený od Žiliny. Koncentračné tábory na území Nemecka vznikali oveľa skôr, prakticky hneď ako sa dostal Hitler k moci. Tam sústredili najmä odporcov fašistického režimu a nemeckých Židov. „Tie skutočne vyhladzovacie tábory vznikali až od začiatku roku 1942, kedy sa nemeckí pohlavári dohodli, ako budú pokračovať v konečnom riešení židovskej otázky. O tom sa rozhodlo v januári na konferencii vo Vannsee na ktorej neurobili žiaden zápis, lebo dobre vedeli čo chystajú. Vtedy padlo konečné rozhodnutie a onedlho začali aj hromadné transporty zo Slovenska,“ spresňuje Pavel Frankl.
Ďalšie tisíce ľudí vyviezli od nás po nemeckej okupácii Slovenska a obnovení deportácií na jeseň roku 1944. Podľa slov predsedu Židovskej náboženskej obce (ŽNO) Žilina najviac Židov zo Slovenska v roku 1942 zomrelo v tábore Sobibor. „To bol absolútne vyhladzovací tábor. Tam keď prišli ľudia, išli hneď do plynu. V Osvienčime predsa len práce schopní dostali ešte šancu pracovať. I keď v tých podmienkach dlho neprežili. Osvienčim bol najväčší koncentračný tábor a takisto tu zahynulo veľmi veľa väzňov zo Slovenska. Tábor bol oslobodený sovietskou armádou 27. januára 1945, a preto je práve tento deň vyhlásený za Pamätný deň holokaustu,“ uvádza.
Osvienčim - desivé svedectvo
Pavel Frankl si spomína na jednu zo svojich návštev Osvienčimu. Bolo to pred asi desiatimi rokmi. „Bolo to presne v tomto období v januári. Teplota bola asi -6 stupňov a keď na tej rovine zafúkal vietor, bolo mimoriadne surovo. Vtedy som si pomyslel na väzňov, ktorí niekedy hodiny stáli v tenkom väzenskom mundúre a drevákoch na „apelplatzi“. Bolo to nepredstaviteľné ako to mohli prežiť hovorí Pavel Frankl, ktorého mama zažila, okrem iných táborov, aj Osvienčim, preto sa ho to i osobne dotýka.
Osvienčim – to sú vlastne dva tábory. Osvienčim I. postavili sovietski vojaci zajatí Wehrmachtom. Je známy vstupnou bránou, na ktorej sa týči nápis Arbeit macht frei. „Išlo o väzenské tehlové baráky. Pôvodne tábor nemal plynové komory, ani krematórium. Tie podmienky tam boli veľmi zlé zlé, no väzni tam skôr zomierali hladom.
Ale 4 km odtiaľ bol neskôr vybudovaný druhý tábor Auschwitz II. - Birkenau a to už bol vyhladzovací tábor. Tie baraky pripomínali maštale, dodáva predseda ŽNO Žilina. Dnes je tam drevených stavieb už iba zopár, pretože ich Poliaci po vojne rozobrali na drevo. Svedectvo o desivých podmienkach však ostáva. Drevené prične v zachovaných barakoch či barak, ktorý slúžil ako „hygienický“. V ňom dlhá betónová platňa s desiatkami otvorov, kde väzni robili hromadne potrebu. Ponižujúce a absolútne nedôstojné, ako pre dobytok. „Tam keď vojdete a uvedomíte si, ako tu musela ľudská bytosť fungovať, je to silné. To boli neskutočné podmienky. V Birkenau boli už aj plynové komory a krematórium. Následne ich dorobili aj v tábore Osvienčim I,“ vysvetľuje.
Naplniť život pozitívnymi vecami
Na Slovensku máme dva dôležité dni, ktorými si pripomíname zločiny spáchané na Židoch. 27. január je Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu a spája sa práve s oslobodením najväčšieho koncentračného tábora.
9. september, kedy bol v roku 1941 prijatý na Slovensku tzv. Židovský kódex je od roku 2001 u nás Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia.
Na jeseň mesto Žilina pravidelne organizuje pietnu spomienku pri pamätníku na Závodskej ceste, kde sa nachádzal od marca do októbra 1942 zberný tábor Židov pred ich deportáciami. „Mnohí sa ma pýtajú, prečo o tom stále hovoríme. Netreba si pripomínať iba holokaust. Podľa toho, čo sa deje vo svete, je ľudstvo nepoučiteľné. Čo vlastne dnes znamená ľudský život? Nič nie je hroznejšie ako keď sa ľudia medzi sebou zabíjajú, často dokonca kvôli ideológii,“ dodáva Pavel Frankl, ktorý je presvedčený, že v našich životoch nemusíme vykonávať len veľké okázalé činy, aby bol svet lepší. Stačí život naplniť obyčajnou každodennou prácou a pozitívnymi činmi.
Nové námestie pomenované po židovských utečencoch
V centre Žiliny sa nachádza niekoľko námestí, ktoré nesú mená významných historických osobností. Najnovšie vznikne v Žiline aj Námestie Vrbu a Wetzlera, slovenských Židov, ktorí ušli z koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau a ako prví podali o tom podrobnú správu. O pomenovaní námestia rozhodli mestskí poslanci ešte na decembrovom zasadnutí koncom minulého roka.
Rudolf Vrba (vlastným menom Walter Rosenberg) a Alfréd Wetzler ušli 7. apríla 1944 a po 18 dňoch sa dostali práve do Žiliny, kde vznikla ich svetoznáma správa. „Židovská náboženská obec sama neiniciuje takéto aktivity, na druhej strane Vrba s Wetzlerom sú dôležité osobnosti. Takže sme túto iniciatívu podporili,“ hovorí Pavel Frankl.
Prvotná myšlienka bola pomenovať po nich ulicu v niektorej novej štvrti Žiliny, no to podľa ŽNO a zainteresovaných nemalo relevantnú výpovednú hodnotu. „Keď Vrba s Wetzlerom prišli do Žiliny, pohybovali sa v úzko vymedzenej časti mesta. Prišli vlakom z Čadce, a potom v sprievode pracovníkov tzv. Ústredne Židov, ktorí o nich dostali z Čadce avízo sa pešo zo stanice vybrali do bývalého židovského starobinca na Hollého ulici. Tam, kde dnes sídli Židovská náboženská obec. Buď išli cez koľaje okolo štadióna popod viadukt alebo po súčasnej Hviezdoslavovej ulici. Cez mesto isto nešli - boli ostrihaní a vychudnutí, nechceli byť terčom pozornosti. Museli teda prejsť okolo remeselníckeho domu. Preto vznikol nápad pomenovať tento priestor Námestím Vrbu a Wetzlera. Toto miesto na nich jednoducho nadväzuje,“ dodáva.
Pamätné miesta v Žiline
Vytvorenie námestia nie je otázkou týchto dní. Priestor pred remeselníckym domov je momentálne v procese stavebných prác súvisiacimi s dopravnými zmenami v tejto lokalite. Primátor mesta Peter Fiabáne sa vyjadril, že treba počkať na dokončenie rekonštrukcie neďalekého železničného viaduktu, aby vedeli vytvoriť dôstojné miesto hodné svojho pomenovania.
Od budúceho námestia sa budú môcť návštevníci, ale i Žilinčania, vybrať na Hollého ulicu. Len 150 metrov odtiaľ je už tretí rok sprístupnená Pamätná izba Vrbu a Wetzlera, kde počas svojho strastiplného úteku našli útočisko. Okrem toho je v Žiline prístupná i expozícia judaík v Malej synagóge na Dlabačovej ulici, pamätník na mieste Koncentračného strediska v roku 1942 na Závodskej ceste či Židovský cintorín. V Žiline takisto nájdete aj osadené mosadzné kocky v dlažbe, a to na mieste, kde obete holokaustu žili. Ide o koncept projektu Stolpersteine a je rozšírený po celej Európe.
