Reakcie na seba nenechali čakať ani v našom meste, kde ich na stránkach kroniky s odstupom času zachytil mestský kronikár Ján Štofko. Ako uvádza, v utorok 21. novembra sa na vtedajšom Námestí V. I. Lenina (dnešné Nám. Ľ. Štúra) v podvečerných hodinách zhromaždilo niekoľko tisíc študentov Vysokej školy dopravy a spojov (VŠDS, dnešná Žilinská univerzita). „Študenti boli označení trikolórami a niesli sviečky. Odsúdili tak zásah ZNB na Národnej triede v Prahe zo dňa 17. novembra. V tento deň mali študenti VŠDS rektorské voľno,“ zaznamenal Ján Štofko, ktorý zdokumentoval aj udalosti nasledujúcich dní zachytávajúce aj netypicky chladné novembrové počasie s teplotami dosahujúcimi cca mínus 15 °C, ktoré neodradili občanov od účasti na manifestáciách.
Počas 27. novembra o 12.-tej hodine sa podľa kronikára pred hotelom Slovakia v rámci celoštátneho generálneho štrajku zhromaždilo približne 20 000 ľudí. „Z tribúny sa im prihovorili zástupcovia žilinskej verejnosti, študentov a umelcov,“ zdokumentoval Ján Štofko. Na tribúnach sa počas týchto dní vystriedalo množstvo rečníkov. Prvým občanom Žiliny, ktorý vôbec oslovil zhromaždenie bol pán Viktor Bočinec. Za vtedajšie Občianske fórum vystúpil Zdeno Gabriel.
Vo večerných hodinách sa v priestoroch VŠDS stretli delegácia Okresného výboru Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky v zložení: Stanislav Bartoš (predseda OV NF v Žiline a vedúci tajomník OV KSS), Ján Jancík (predsedda ONV v Žiline), Jozef Sahulčík (predseda MsNV v Žiline) a Anton Puškár (rektor VŠDS) s delegáciou Občianskeho fóra v zložení: Bohuš Burger (robotník) Vladimír Kolník (prokurátor), František Figura (koncertný majster), Ondrej Toman (dôchodca), Štefan Tholt (právnik), Karol Honner (vysokoškolský pedagóg) a Ján Kapitulík.
Kde sa v čase zamatovej revolúcie nachádzali osobnosti pôsobiace vo verejnom živote nášho okresu? Pripravili sme tri anketové otázky a oslovili sme niekoľko z nich.
Anketové otázky:
1. Kde ste sa nachádzali, resp. pôsobili v období Nežnej revolúcie?
2. Ako ste obdobie prežívali, vnímali?
3. Aká spomienka na toto obdobie je pre vás najvýraznejšia?
Odpovedá predsedníčka ŽSK Erika Jurinová:
1. Bola som v prvom ročníku na Vysokej škole v Liberci, kde som zažívala celé protestno-štrajkové hnutie. Ale začiatok, presne 17. novembra, som trávila v Trnave na trnavskej novéne. V duchovnom prostredí som vnímala začiatok veľkej udalosti, ktorá bola zároveň pripomienkou sviečkového pochodu. Hneď na ďalší deň som sa už aktívne zúčastňovala ako študentka všetkých udalostí v Liberci. Samozrejme, s bázňou aj odhodlaním.
2. Novembrové obdobie bolo nabité emóciou. Bolo to niečo, čo nikto z nás predtým nezažil. Pre mňa ako dievča z vidieka to však začalo ešte skôr. Po nástupe do prvého ročníka som sa kontaktovala so študentami i tajnými rehoľníkmi a pridala sa k ich stretnutiam. Starší študenti nás upozorňovali, na čo si dávať pozor, na možné „sledovania a vypočúvania“. Pripravovali nás na to, čo môžeme zažiť, ak budeme zapojení v spoločenstve. Krátko na to sa však všetko začalo. V časoch revolúcie zavládla medzi študentmi pozitívnym duchom nabitá atmosféra, ľudia boli plní odhodlania, nadšenia z ukončenia režimu, z prelomenia mantinelov. Všetci sme to cítili ako veľkú príležitosť na dobré veci.
3. Strach zmiešaný s nadšením. Všetci boli k sebe ohľaduplní. Samozrejme, že nastávajúce roky sa urobilo množstvo chýb, za ktoré si môžeme sami a ťažko sa naprávajú. Mrzí ma však, že dnes sa mnohí ohliadajú za časmi socializmu ako za dobrými časmi. Je to klamstvo, ktorým nás zásobovali médiá vtedy a začali i dnes. Ľudská prirodzenosť potrebuje slobodu vo všetkých oblastiach. Nemali sme náboženskú slobodu, slobodu prejavu a o našich právach sa ani nerozprávalo a ani sme o nich nevedeli. Samozrejme, že sloboda musí ísť ruka v ruke so zodpovednosťou a tá často chýba. Dnes však vidím šancu na reparát a verím, že ho Slovenská republika urobí tentokrát dobre.
Odpovedá riaditeľ FNsP Žilina Igor Stalmašek:
1. Bol som vo svojom prvom zamestnaní po ukončení vysokej školy.
2. Keďže som sa vrátil z Bratislavy späť do Žiliny, očakával som nejakú zmenu, nakoľko volanie po zmenách v Bratislave bolo citeľnejšie. Nakoniec som bol rád, že k tomu došlo tak hladko.
3. Okrem fascinujúcej atmosféry, ktorá panovala počas zhromaždení na námestiach, mi utkvela v pamäti aj premena, ktorú boli niektorí karieristi schopní urobiť z večera do rána.
Odpovedá Iveta Martinková, poslankyňa Mestského zastupiteľstva Žilina:
1. Bola som doma na materskej „dovolenke“. Moja dcérka sa narodila vo februári 1989.
2. Veľmi intenzívne a veľmi pozitívne. Dianie bolo silné, vzrušujúce a dávalo nádej lepšieho sveta. Po zrútení starého režimu bolo všetko otvorené. Chybou bolo, že moc neprevzala sofokracia, ktorá bola na čele Nežnej revolúcie. Reálnu politiku a praktické rozhodnutia si nechali dobrovoľne zobrať. Kapitalizmus za železnou oponou, do ktorého sme vhupli, už ani zďaleka nebol ten rozkvitajúci. Veľké očakávania prerástli do série hlbokých sklamaní, ktoré v súčasnosti vyústili do frustrácie zo stavu politického života u nás. Dekadencia akýchkoľvek etických hodnôt všeobecne ženie svet do stále hlbšej morálnej krízy.
3. Energia mladých ľudí, ich zomknutosť. Obrovská podpora z umeleckého sveta – Milan Kňažko, Janko Budaj. Verejnosť proti násiliu v akomkoľvek kontexte. Návrat Alexandra Dubčeka, návrat Karla Kryla. A veľké očakávania.
Odpovedá Jozef Jandačka, rektor Žilinskej univerzity v Žiline:
1. Vtedy som pracoval ako mladý výskumník a vysokoškolský učiteľ na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, dnešnej Žilinskej univerzite.
2. Celá spoločnosť, ja, moja rodina i kolegovia pomerne emotívne. So záujmom sme sledovali aktuálne dianie. V práci sa začalo viac otvorene diskutovať. S odstupom času to ale môžem hodnotiť tak, že takmer nikto z nás vtedy nevedel, čo táto zmena prinesie.
3. Som človek s pomerne racionálnym uvažovaním, ale vnímal som istú celospoločenskú eufóriu a nádej ohľadne budúcnosti, ktoré boli vtedy asi v každom z nás.
Odpovedá Peter Fiabáne, primátor Mesta Žilina:
1. V čase Nežnej revolúcie v roku 1989 som pracoval ako učiteľ na Základnej škole kapitána Jána Nálepku na Závaží (súčasná Základná škola sv. Cyrila a Metoda). Čo sa vtedy dialo v škole bolo adekvátne celospoločenským pomerom. Ako mladého pedagóga, ktorý sa už v tej dobe veľa pýtal a veľa vecí spochybňoval, ma škola vyslala na míting ako svojho zástupcu. Neskôr som potom pôsobil vo vzniknutom Učiteľskom fóre, ktoré začalo prakticky hneď po novembri riešiť otázky ďalšieho rozvoja školstva v meste.
2. Udalosti z novembra 1989 vnímam ako obdobie obrovských očakávaní a nadšenia. Aj cez všetky problémy, ktorými si naša krajina neskôr prešla, viem, že to bolo jedno z najlepších období, na ktoré by sme mali byť právom hrdí.
3. Napriek politickej, odbornej či ľudskej nepripravenosti boli udalosti z roku 1989 tým, čo zásadným spôsobom zmenilo našu krajinu.
Odpovedá Peter Ničík, riaditeľ Krajského kultúrneho strediska v Žiline a poslanec Mestského zastupiteľstva v Žiline:
1. Bol som dramaturgom Bábkového divadla v Žiline. Keď sme sa v divadle dozvedeli, že polícia brutálnym spôsobom zbila v Prahe pokojne manifestujúcich študentov, podpisovali sme petície za dôsledné vyšetrenie tohto ohavného činu. Ako zástupca nášho divadla som v tom čase chodieval na celoslovenské stretnutia štrajkového výboru slovenských divadiel do Bratislavy, ktorý viedol herec pán Ladislav Chudík, neskôr minister kultúry.
2. Veľmi emocionálne. Počas socializmu som politike veľmi nerozumel, ako študenti gymnázia sme si so spolužiakmi v triede rozprávali politické vtipy. Niekto nás udal, riaditeľ si dal zavolať našich rodičov a povedal im, že ak sa to bude opakovať, vyhodí nás zo školy. To bolo jedno z mojich prvých stretnutí s režimom. Nebol som žiadny revolucionár, žil som si vtedy vo svojom virtuálnom svete, mal som rád ľudí, čítal som veľa kníh (aj Rodariho Jazmínka v krajine klamárov, aj samizdatové vydanie Orwellovej Farmy zvierat), hral na gitare, hral som futbal a chodil na atletické preteky. Keď som nastúpil do práce, nechápal som, prečo mi cenzurujú scenáre, myslel som, že tí ľudia, čo to robia, sú blázni a bolo mi ich ľúto. Veril som v dobro, že svet je priateľský, že láska je najmocnejšia, ale zároveň som bol smutný z toho, že ľudia sa boja hovoriť verejne to, čo si myslia. A aj z toho, že vo verejnom priestore je veľa prázdnych, klamlivých a neúprimných slov. Potom prišiel november 1989. Ľudia, ktorí sa vtedy verejne prihlásili k nežnej revolúcii, nosili na kabáte trikolóru. Našiel som doma medailu z atletických majstrovstiev Slovenska, odstrihol som kúsok z jej trojfarebnej stužky a bol som hrdý, že som sa pridal k revolúcii. Zúčastňovali sme sa demonštrácií a generálneho štrajku. Prestali sme sa báť. Keď sme v televízii videli, že vtedy na podobných manifestáciách v Rumunsku strieľajú do ľudí a mnohých ľudí aj zabili, veľmi sme to neriešili. Žili sme vo veľkej eufórii.
3. Chalani zo žilinského divadielka No mali hrať 18.11.1989 predstavenie v Prahe, myslím, že v Branickom divadle. Vlado Mores, Peter Tabaček, môj brat Michal a ďalší prišli do Prahy, no predstavenie sa nehralo, lebo divadlá začali štrajkovať. Chalani priniesli z Prahy letáky a správy z prvej ruky o zbitých študentoch na Národnej triede a kalužiach krvi na chodníkoch. Ich osobné svedectvo bolo pre mňa významné. A ešte si pamätám demonštrácie pred žilinským hotelom Slovakia, televízne prenosy z manifestácií v Bratislave a v Prahe. Spolupatričnosť ľudí v uliciach i to, ako moja mama od dojatia plakala, keď sa v Prahe na veľkej demonštrácii na Letnej kňaz Václav Malý modlil v priamom prenose Otče náš. To bolo dovtedy neslýchané. A pamätám sa, ako sme verili, že sa nám bude lepšie žiť v slobodnej krajine. Dnes viem, že bez vnútornej slobody, zodpovednosti, slušnosti, odvahy a osobného angažovania sa vo veciach verejných sa tá sloboda môže stratiť.
Odpovedá Zuzana Žideková, poslankyňa Mestského zastupiteľstva Rajec:
1. V Bratislave, študovala som prvý rok na Chemickotechnologickej fakulte.
2. Prežívala som ho ako študent, veľmi hekticky. Všetci sme boli plní očakávaní zmien, ktoré prídu. Zúčastňovala som sa na demonštráciách na námestí SNP a verila som, že tam stojím a štrngám kľúčmi za „dobrú vec“.
3. Keď plné námestie SNP spievalo s Ivanom Hoffmanom pieseň Sľúbili sme si lásku.
